23.9.2018 Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána
Drahí bratia a sestry, Kniha Múdrosti, ktorú sme počúvali v prvom liturgickom čítaní, hovorí o prenasledovanom spravodlivom, o človeku, ktorého už len samotná prítomnosť prekáža bezbožníkom. Bezbožný človek je opísaný ako ten, čo utláča chudobného, nemá súcit s vdovami ani rešpekt k starým ľuďom (porov. 2,17-20). Bezbožný človek si namýšľa, že jeho sila je normou spravodlivosti. Chce si podrobovať tých najkrehkejších, používať silu v akejkoľvek podobe, vnucovať určitý spôsob myslenia, ideológiu, nadradene podávať veci, používať násilie alebo represie, aby zlomil tých, čo jednoducho tým, že každý deň konajú čestne, skromne, usilovne a solidárne, dávajú najavo, že je možný aj iný svet a iná spoločnosť. Bezbožnému nestačí, že si môže robiť čo sa mu zachce, nechať sa viesť svojimi rozmarmi. Chce tiež, aby tí ostatní tým, že konajú dobro, nepoukazovali na tieto jeho spôsoby. V bezbožnom človeku sa totiž zlo vždy usiluje zničiť dobro.
Pred 75 rokmi bol tento národ svedkom definitívneho zničenia geta vo Vilniuse; tým vyvrcholilo vyhladzovanie tisícov Židov, ktoré sa začalo už o dva roky skôr. Ako čítame v Knihe Múdrosti, židovský ľud si prešiel potupami a utrpením. Dnes si tie časy pripomíname a prosíme Pána o udelenie daru rozlišovania, aby sme včas dokázali odhaliť každý nový zárodok takéhoto zhubného postoja, takej atmosféry, ktorá deformuje srdcia tých generácií, ktoré ho samy nezažili a preto by sa mohli rozbehnúť za takýmito hlasmi sirén.
Ježiš nám v Evanjeliu pripomína jedno pokušenie, pred ktorým sa treba mať osobitne na pozore: je to úzkostná túžba byť prvým, vynikať nad ostatnými, ktorá sa môže uhniezdiť v srdci každého človeka. Veľakrát sa stalo, že sa nejaký národ považoval za nadradený, osobujúc si viac práv, väčšie privilégiá, ktoré si chcel brániť či vydobyť. Aký liek navrhuje Ježiš, keď sa taká túžba objaví v našom srdci a v myslení nejakej spoločnosti alebo krajiny? Stať sa posledným zo všetkých a služobníkom všetkých; byť tam, kam nikto nechce ísť, kam nič nedorazí, na tej najvzdialenejšej periférii; a slúžiť tam tak, že budeme vytvárať priestor na stretávanie sa s tými poslednými, s tými, čo sú vyradení. Ak by sa moc rozhodla pre takéto konanie, ak by sme dovolili Kristovmu Evanjeliu, aby preniklo až do hĺbky našich životov, potom by sa globalizácia solidárnosti skutočne stala realitou. „Zatiaľ čo vo svete, najmä v niektorých krajinách, sa znovu objavujú rozličné formy vojen a konfliktov, my kresťania nástojíme na ponuke spoznávať druhých, obväzovať rany, budovať mosty, vstupovať do vzťahov a pomáhať si nosiť „vzájomne bremená“ (Gal 6,2)“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 67).
Tu, v Litve, sa nachádza návršie krížov, kde počas storočí tisícky ľudí vztýčili znak kríža. Pozývam vás, keď sa budeme spoločne modliť modlitbu Anjel Pána, prosiť Pannu Máriu o pomoc, aby sme vztyčovali kríž našej služby, našej oddanosti všade tam, kde nás potrebujú, na kopci, kde bývajú tí poslední, kde sa vyžaduje delikátna pozornosť voči tým, čo sú vyradení zo spoločnosti, voči menšinám, aby sme z nášho prostredia a našich kultúr vylúčili možnosť hubiť ostatných, vysúvať ich na okraj, možnosť pokračujúceho vyraďovania tých, čo nám prekážajú a narúšajú nám naše pohodlie.
Ježiš stavia do stredu malé dieťa, dáva ho do rovnakej vzdialenosti ku každému, aby sme sa všetci cítili vyprovokovaní k odpovedi. Pripomínaním si Máriinho „áno“, prosme ju o to, aby bolo naše „áno“ rovnako veľkodušné a plodné ako to jej.