23.6.2019Pápež slávil Božie Telo na východnom predmestí: Láska robí veľké veci s maličkosťami
Božie slovo nám dnes pomáha znovu objaviť dve jednoduché slovesá, ktoré sú podstatné pre každodenný život: hovoriť a dávať .
Hovoríť. V prvom čítaní hovorí Melchizedech: » Požehnaný buď Abrahám od najvyššieho Boha, ktorý stvoril nebo a zem« ( Gen 14,19-20). Melchizedechova reč je požehnaním. Dobrorečí (žehná) Abrahámovi, v ktorom budú požehnané všetky národy zeme (porov. Gen 12,3; Gal 3,8). Všetko sa začína požehnaním: dobré slová rodia dobré dejiny. To isté sa deje v evanjeliu. Ježiš pred rozmnožením žehná chleby: »vzal päť chlebov, pozdvihol oči k nebu a požehnal ich, lámal a dával svojim učeníkom« ( Lk9,16). Požehnanie robí z piatich chlebov pokrm pre zástupy a dáva vytrysknúť prúdu dobra.
Prečo robí požehnanie dobre? Premieňa totiž slovo na dar. Dobrorečením (požehnaním) sa nerobí niečo sebe, ale druhým. Požehnať neznamená povedať pekné, príležitostné slová, ale povedať dobro, hovoriť s láskou. Tak urobil Melchizedech, ktorý spontánne prehovoril o Abrahámovi, bez toho aby mu Abrahám niečo povedal alebo urobil. Tak si počínal Ježiš, ktorý ukázal význam požehnania rozdávaním chlebov zadarmo. Koľkokrát len sa aj nám dostalo požehnanie v kostole alebo doma, koľkokrát sa nám dostalo slov, ktoré nám urobili dobre, alebo znamenie kríža na čelo … Boli sme požehnaní dňom krstu a sme žehnaní na konci každej omše. Eucharistia je školou žehnania. Boh žehná nám, svojim milovaným deťom, a tak nás pobáda ísť ďalej. A my velebíme Boha v zhromaždeniach (porov. Ž68,27), nachádzame chuť chvály, ktorá oslobodzuje a uzdravuje srdce. Prichádzame na omšu s istotou, že nám žehná Pán, a odchádzame, aby sme žehnali a boli vo svete prívodom dobra.
Je dôležité, aby sme aj my pastieri nezabúdali žehnať Božiemu ľudu. Drahí kňazi, nemajte strach žehnať, žehnať Božiemu ľudu. Pán túži žehnať svojmu ľudu a rád nám dáva pocítiť svoju náklonnosť. A jedine ako požehnaní môžeme žehnať druhým tým istým pomazaním lásky. Je však smutné vidieť s akou ľahkosťou sa dnes koná opak, keď sa zlorečí, opovrhuje a haní. Strhnutí unáhlenosťou, sa neovládame a sršíme zlobou na všetko a na všetkých. Často je silnejší bohužiaľ ten, kto kričí viac, a kto je viac nahnevaný, pôsobí dojmom, že má pravdu a dáva sa mu za pravdu. Nenechajme sa nakaziť aroganciou, nenechajme sa nasiaknuť horkosťou my, ktorí jeme chlieb, ktorý má v sebe všetku ľúbeznosť.
„Boží ľud miluje chválu, nežije lamentovaním. Je stvorený, aby žehnal, nie aby sa sťažoval. Pred Eucharistiou, Ježišom, ktorý sa stal Chlebom, pred týmto poníženým Chlebom, ktorý v sebe zahŕňa všetko, čím je Cirkev, sa učíme dobrorečiť to, čo máme, chváliť Boha, vzdávať vďaky, a nie zlorečiť nad našou minulosťou, podarovať dobré slová druhým.“
Druhým slovesom je dávať . Po „reči“ nasleduje „dávanie„, ako Abrahám, ktorý – požehnaný Melchizedechom, »mu dal desiatok zo všetkého« ( Gen14,20). Ako Ježiš, ktorý potom, čo požehnal, dával chlieb, aby bol rozdávaný, a vyjavil tak ten najkrajší význam chleba, ktorý nie je len spotrebným produktom, ale prostriedkom zdieľania. V epizóde o rozmnožení chlebov sa totiž napodiv nikdy nehovorí o rozmnožení.. Naopak, sú použité slovesá »lámať, dávať a predkladať« (porov. Lk9,16). Dôraz totiž nespočíva na rozmnožení, ale na dávaní. To je dôležité. Ježiš totiž nekúzlí, nepremieňa päť chlebov v päť tisíc chlebov, aby potom povedal: „Teraz rozdávajte“. Nie, Ježiš sa modlí, požehná päť chlebov, začne ich lámať a dôveruje Otcovi. Oných päť chlebov sa nespotrebuje, to nie je kúzlo, ale dôvera v Boha a v Jeho prozreteľnosť.
Vo svete existuje stála snaha zväčšovať zisky, tržbu .. Áno, ale s akým cieľom? Dať alebo mať? Rozdať alebo hromadiť? Evanjeliová „ekonómia“ rozmnožuje zdieľaním, nasycuje rozdávaním, neuspokojuje nenásytnosť niektorých, ale dáva svetu život ( Jn 6,33). Nie mať , ale dať je Ježišovo sloveso
Rezolútna je žiadosť, s ktorou sa obracia na učeníkov: »Vy im dajte jesť« ( Lk 9,13). Skúsme si predstaviť, o čom asi premýšľali učeníci: „Nemáme chlieb pre seba a máme dávať druhým? Prečo im máme dať najesť, keď sami prišli, aby počuli nášho Majstra? Pokiaľ si so sebou nevzali nič na jedenie, nech sa vrátia domov, je to ich problém, alebo nech nám dajú peniaze, a my nakúpime”. Nie sú to myšlienky celkom pomýlené, ale Ježiš takto nezmýšľa, nepočuje tieto dôvody a hovorí: Vy sami im dajte jesť. To čo máme, prináša plody, keď to rozdáme. Tak to chce Ježiš, a nezáleží, či je toho málo alebo veľa. Pán robí veľké veci s naším málom, akým bolo oných päť chlebov. Nekoná zázraky okázalými činmi, čarovným zaklínadlom, ale obyčajnými vecami
„Božia všemohúcnosť je pokorná, tvorená čisto láskou. A láska koná veľké veci pomocou malých vecí. Eucharistia nás to učí: tam je Boh obsiahnutý v kúsku chleba. Jednoduchý, nepostrádateľný, Chlieb, ktorý sa láme a rozdáva – Eucharistia, ktorú prijímame, na nás prenáša mentalitu Boha. A vedie nás k tomu, aby sme my sami dávali druhým protiliek na postoj „je mi to ľúto, ale mňa do toho nič“, na postoj „nemám čas, nemôžem, nie je to moja vec“. Proti odvracaniu pohľadu na druhú stranu.“
V našom meste hladujúcom po láske a starostlivosti, chátrajúcom a zanedbanom, kde je toľko osamotených starých ľudí, rodín, ktoré sa ocitli v ťažkostiach, mladých, ktorí ťažko zarobia na chlieb a živia nejaké priania, hovorí Pán: „Ty sám im daj najesť“ . A môžeš odpovedať: „Mám málo, nie som toho schopný.“ Nie je to pravda. Tvoje málo je pre Ježiša dosť, ak si to nenecháš pre seba a riskuješ to. Aj ty sa daj napospas. A nie si sám: máš Eucharistiu, Chlieb na cestu, Ježišov chlieb. Aj dnes sa budeme sýtiť Jeho darovaným Telom. Ak Ho prijmeme srdcom, uvoľní v nás silu lásky: pocítime, že sme žehnaní a milovaní a budeme chcieť žehnať a milovať, počnúc odtiaľto, naším mestom a ulicami, ktorými dnes prejdeme. Pán pôjde po našich uliciach, bude dobrorečiť , žehnať nám a dávať odvahu. A žiada aj po nás, aby sme boli požehnaním a darom.