23.12.2021 Pápež s Rímskou kúriou pred Vianocami: „Pokora je veľkou podmienkou“
„Avšak keby sme mali vyjadriť všetko tajomstvo Vianoc jedným slovom, verím, že slovo „pokora“ by nám najviac pomohlo. Evanjeliá rozprávajú o chudobnej, až strohej scenérii, nevhodnej na prijatie rodiacej ženy. A napriek tomu Kráľ kráľov prichádza na svet bez toho, aby strhával pozornosť, (…) ale volí si pokoru ako vstupnú bránu a pozýva nás, aby sme ju prechádzali. Vybavujú sa mi Duchovné cvičenia. Bez pokory nemožno ísť vpred a v pokore nemožno postúpiť bez pokorovania. Svätý Ignác nás žiada, aby sme prosili o poníženie“.
„Pokora je schopnosť vedieť prebývať bez zúfalstva, s realizmom, radosťou a nádejou v tomto ľudstve, v ľudstve, ktoré Pán miluje a požehnáva,“
uviedol Svätý Otec. Biblicky ilustroval cestu k pokore na vnútornom prerode biblickej postavy Sýrčana Námana, ktorého Boh prostredníctvom proroka uzdravil z malomocenstva.
„Môžeme tak urobiť na základe silnejšieho, presvedčivejšieho, vplyvnejšieho vzoru: Božieho Syna, ktorý sa nezdráhal pokoriť, zostúpiť do dejín a stať sa človekom, dieťaťom (…). Keď sa zbavíme svojho šatu, výsad, rolí a titulov, zistíme, že sme všetci malomocní – všetci! – a potrebujeme liečbu. Vianoce sú živou pamiatkou tohto vedomia a pomáhajú nám, aby sme mu hlbšie porozumeli.“
Pokora je schopnosťou, ako realisticky, radostne a nádejne prejaviť svoje ľudstvo, milované a požehnané Pánom bez toho, aby sme prepadli zúfalstvu. Pokora znamená pochopiť, že sa nesmieme hanbiť za svoju slabosť. Ježiš nás učí, že na svoju biedu máme pozerať s tou istou láskou a nehou, s akými sa pozeráme na malé a slabé dieťa. Bez pokory budeme vyhľadávať a možno aj nájdeme určité pocity istoty, ale určite nenájdeme to, čo nás môže spasiť a uzdraviť. Tieto pocity istoty sú najskazenejším ovocím duchovného zosvetštenia, lebo vyjavujú nedostatok viery, nádeje a lásky a menia sa na neschopnosť rozlišovať vo veciach pravdu“.
„Živú pamäť, ktorú máme v tradícii, v koreňoch, nie je kultom minulého, ale vnútorným gestom, skrze ktoré neustále opätovne vnášame do srdca to, čo nám predchádzalo, prechádzalo našimi dejinami a priviedlo nás až sem. Pamätať neznamená opakovať, ale doceniť, oživiť a s vďačnosťou dopustiť, aby naše srdce zahorela silou Ducha Svätého, ako sa to stalo prvým učeníkom (porov. Lk 24,32)“.
„Pokorný človek plodí, nabáda a podnecuje smerom k tomu, čo ešte nie je známe. Spupný strnulo opakuje – a rigidita je zvrátenosť, veľmi aktuálna zvrátenosť – uzatvára sa vo svojom opakovaní, vníma istotu v tom, čo pozná, a obáva sa všetkého nového, pretože to nedokáže kontrolovať, narušuje to jeho stabilitu….stratil totiž pamäť. “
Aj tentoraz pápež varoval pred nebezpečenstvom duchovného svetáctva a zdôraznil, že pre nadobudnutie pokory sú potrebné korene („pamätať“) a púčiky („byť plodným“) – „bez nich sme chorí a odsúdení na zánik“.
Ak je pravdou, že bez pokory nemôžeme stretnúť Boha a zakúsiť spásu, povedal ďalej pápež František, je tiež pravdou, že pokora je podmienkou na stretnutie s bratom či sestrou, ktorí žijú vedľa nás. Pokoru si žiada aj nadchádzajúci synodálny proces, ktorého sa budeme po najbližšie dva roky zúčastniť, dodal.
Synodálny proces začatý 17. októbra so svojím zameraním na participáciu, spoločenstvo a misiu zahŕňa celý Boží ľud, a v prvoradom zmysle je výzvou pre tých, ktorí pracujú v Rímskej kúrii“
Pokora podmieňuje aj tri charakteristiky synodálneho procesu: spoločenstvo, spoluúčasť a misia, zdôraznil pápež:
„Rodia sa z pokorného srdca: bez pokory nemožno uskutočňovať ani participáciu, ani spoločenstvo, ani misiu.“
. Ako vyzdvihol, spoluúčasť sa prejavuje v spoluzodpovednosti, spoločenstvo znamená ochotu k tímovej práci s ľuďmi odlišného zmýšľania a poslania so sebou vždy nesie zaujatie pre chudobných, ktorým sa niečoho nedostáva, nielen z hmotného, ale tiež duchovného, citového alebo mravného hľadiska. Nakoniec pápež svojim spolupracovníkom z rímskej kúrie aj sám sebe zaželal, aby sa dali evanjelizovať pokorou – pokorou Vianoc, jasličiek, chudobou a esenciou Božieho príchodu na svet
„Dokonca aj mudrci, o ktorých sa môžeme domnievať, že pochádzali zo zámožnejších sociálnych podmienok ako Jozef a Mária či betlehemskí pastieri pred dieťaťom padli na zem (Mt 2,11). Padli na zem – to nie je len gesto klaňania, je to gesto pokory.
.V tejto súvislosti Svätý Otec poukázal na pokoru ako črtu samotného tajomstva Cirkvi.
Preto jedine vtedy, keď budeme svoj život ponímať ako službu, môžeme byť všetkým užitoční. Sme tu, aby sme sa učili v kľaku adorovať Pána v jeho pokore, a nie iných pánov… „Participácia, misia a spoločenstvo sú charakteristickými znakmi pokornej Cirkvi, ktorá počúva Ducha a kladie svoj stred mimo seba. Henri de Lubac povedal: „V očiach sveta Cirkev, podobne ako jej Pán, má vždy výzor otroka. Existuje tu dole v podobe služobníčky
Aj záverečné žičenie pápež formuloval ako prehlbovanie sa v cnosti pokory:
„Sme tu – a ja ako prvý -, aby sme sa naučili kľačať a klaňať sa Pánovi v jeho pokore, a nie iným pánom v ich prázdnom prepychu. Sme ako pastieri, sme ako mudrci, sme ako Ježiš. Tu je ponaučenie Vianoc: pokora je veľkou podmienkou viery, duchovného života, svätosti. Nech nám ju Pán daruje, počnúc prvotným prejavom Ducha v nás: túžbou. Po tom, čo nemáme, môžeme začať aspoň túžiť. A vyprosovať si od Pána milosť môcť túžiť, stať sa mužmi a ženami veľkých túžob. A túžba je už pôsobením Ducha vo vnútri každého z nás.“