23.10.2022 AP Aby sme mohli vystúpiť k Bohu, musíme zostúpiť do svojho vnútra
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium dnešnej liturgie nám predkladá podobenstvo, ktoré má dvoch protagonistov, farizeja a mýtnika (porov. Lk 18,9-14), teda nábožného človeka a verejne známeho hriešnika. Obaja vystupujú do chrámu, aby sa modlili, ale iba mýtnik skutočne vystupuje k Bohu, pretože pokorne zostupuje do pravdy o sebe samom a predstavuje sa taký, aký je, bez masiek, so svojimi biedami. Mohli by sme teda povedať, že v podobenstve sa nachádzajú dva pohyby, ktoré sú vyjadrené dvoma slovesami: vystúpiť a zostúpiť.
Prvým pohybom je výstup. Text sa začína slovami: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa“ (v. 10). Tento aspekt pripomína mnohé biblické epizódy, v ktorých sa človek stretáva s Pánom a vystupuje na horu jeho prítomnosti: Abrahám vystupuje na vrch, aby priniesol obetu; Mojžiš vystupuje na Sinaj, aby prijal prikázania; Ježiš vystupuje na horu, kde sa premieňa. Výstup teda vyjadruje potrebu srdca odpútať sa od prízemného života, aby sa stretlo s Pánom; povstať z roviny nášho ega, aby sme vystúpili k Bohu – oslobodiť sa od svojho ega; zhromaždiť to, čo žijeme v údolí, aby sme to priniesli pred Pána. Toto znamená „výstup“, a keď sa modlíme, vystupujeme.
Aby sme však mohli zažiť stretnutie s ním a byť premenení modlitbou, povzniesť sa k Bohu, potrebujeme druhý pohyb: zostúpiť. Ako to? Čo to znamená? Aby sme k nemu mohli vystúpiť, musíme zostúpiť do svojho vnútra: pestovať úprimnosť a pokoru srdca, ktorá nám umožní úprimný pohľad na naše slabosti a našu vnútornú chudobu. V pokore sme totiž schopní bez pretvárky priniesť Bohu to, čo skutočne sme, obmedzenia a zranenia, hriechy, biedy, ktoré ťažia naše srdce, a dovolávať sa jeho milosrdenstva, aby nás uzdravil a pozdvihol. To on nás pozdvihuje, nie my sami. Čím viac zostupujeme v pokore, tým viac nás Boh dvíha hore.
V skutočnosti sa mýtnik v podobenstve pokorne zastaví obďaleč (porov. v. 13) – nepriblíži sa, hanbí sa, prosí o odpustenie a Pán ho pozdvihne. Naopak farizej sa povyšuje, je sebaistý, presvedčený, že je v poriadku: stojac tam začína hovoriť Pánovi len o sebe, chváli sa, vymenúva všetky tie dobré zbožné skutky, ktoré robí, a druhými pohŕda: „Nie som ako tamten…“. Pretože toto robí duchovná pýcha – „Ale otče, prečo nám tu hovoríte o duchovnej pýche?“ – Pretože všetci sme v nebezpečenstve, že do nej padneme. Vedie ťa to k domýšľavosti, že si dobrý a k súdeniu druhých. To je duchovná pýcha: „Ja som v poriadku, ja som lepší ako ostatní: veci sa majú tak a tak…“. A takto bez toho, aby si si to uvedomoval, zbožňuješ svoje ja a vymazávaš svojho Boha. Je to točenie sa okolo seba samého. Toto je modlitba bez pokory.
Bratia a sestry, farizej a mýtnik sa nás úzko dotýkajú. Keď o nich premýšľame, pozrime sa na seba samých: skontrolujme si, či v nás, tak ako vo farizejovi, nie je „vnútorná domýšľavosť, že sme spravodliví“ (v. 9), ktorá nás vedie k pohŕdaniu ostatnými. Stáva sa to napríklad vtedy, keď hľadáme komplimenty a stále vymenúvame svoje zásluhy a dobré skutky, keď sa staráme o to, aby sme vyzerali, namiesto toho, aby sme boli, keď sa necháme chytiť do pasce narcizmu a exhibicionizmu.
Vyvarujme sa narcizmu a exhibicionizmu, založených na márnomyseľnosti, ktorá aj nás kresťanov, nás kňazov, nás biskupov zvádza k tomu, aby sme mali na perách vždy jedno slovo – aké slovo? „Ja“: „Ja som urobil toto, ja som napísal tamto, ja som to povedal, ja som to pochopil skôr ako vy“ a tak ďalej. Kde je príliš veľa „ja“, tam je málo Boha. U nás, v mojej krajine, sa títo ľudia nazývajú „ja-ja-ja, stále len ja“. Kedysi sa hovorilo o kňazovi, ktorý bol takýto, sústredený sám na seba, a ľudia si robili žarty: „Keď ten okiadza, robí to opačne, okiadza sám seba.“ A takto sa človek sám stane aj druhým na posmech.
Prosme o príhovor presvätej Panny Márie, pokornej Pánovej služobnice, živého obrazu toho, ako sa Pánovi páči konať, keď mocnárov zosadzuje z trónov a povyšuje ponížených (porov. Lk 1,52).