22.6.22Túžba, ktorá je v hĺbke srdca každého z nás, je, aby sa láska neskončila, aby sa príbeh, ktorý sme budovali spolu s milovanou osobou, neskončil

22.6.2022 Pápež na Festivale rodín: Aký „krok naviac“ dnes žiada Pán od našej rodiny?

Milé rodiny, teším sa, že som tu s vami po tých šokujúcich udalostiach, ktoré v poslednom období poznačili naše životy. Najprv pandémia a teraz vojna v Európe, ktorá sa pripíja k ďalším vojnám, ktoré sužujú ľudskú rodinu…

Chcem ďalej poďakovať prítomným rodinám, ktoré prišli z mnohých častí sveta a najmä tým, ktoré nám darovali svoje svedectvo – srdečná vďaka! Nie je ľahké pred takým širokým publikom hovoriť o svojom živote, ťažkostiach, obdivuhodných, dôverných a osobných daroch, ktoré ste dostali od Pána. Vaše svedectvá boli akoby reproduktormi, dali ste zaznieť skúsenosti mnohých rodín vo svete, ktoré ako vy prežívajú rovnaké radosti, znepokojenia, rovnaké utrpenia a nádeje.

Preto sa teraz obraciam na vás tu prítomných ako aj na manželov a rodiny, ktorí nás počúvajú vo svete. Chcel by som vám dať pocítiť svoju blízkosť práve tam, kde sa nachádzate, vo vašich konkrétnych životným podmienkach. Predovšetkým toto je moje povzbudenie – začať od vašej reálnej situácie a odtiaľ skúsiť kráčať spoločne – spolu ako manželia, spoločne vo vašej rodine, spolu s inými rodinami, spolu s Cirkvou. Myslím na podobenstvo o dobrom Samaritánovi, ktorý stretá na ceste zraneného človeka, približuje sa k nemu, stará sa oňho a pomáha mu opäť nastúpiť na cestu. Chcel by som, aby práve takouto bola pre vás Cirkev! Dobrým Samaritánom, ktorý sa k vám približuje a pomáha vám ďalej pokračovať v ceste a “urobiť krok naviac”, hoci aj malý. A nezabúdajte, že blízkosť je Božím štýlom: blízkosť, spolucítenie a neha. Toto je Boží štýl. Skúsim poukázať na tieto “kroky naviac”, ktoré môžeme spoločne urobiť, vracajúc sa k svedectvám, ktoré sme si vypočuli.

1. „Krok naviac” smerom k manželstvu. Ďakujem vám, Luigi a Serena, že ste nám veľmi úprimne porozprávali o svojej skúsenosti so svojimi ťažkosťami a túžbami. Myslím, že je to pre všetkých bolestné, čo ste povedali: „Nenašli sme spoločenstvo, ktoré by nás s otvoreným náručím podporilo za to, čo sme“. Toto je drsné! Musíme sa nad tým zamyslieť. Musíme sa obrátiť a kráčať ako pohostinná Cirkev, aby sa naše diecézy a farnosti vždy viac stávali “spoločenstvami, ktoré pomáhajú všetkým s otvorenou náručou”. Ako veľmi je to potrebné v tejto kultúre ľahostajnosti! A vy ste prozreteľnostne našli pomoc v iných rodinách, ktoré sú vskutku malými cirkvami.

Veľmi ma potešilo, keď ste vysvetľovali dôvod, ktorý vás podnietil dať pokrstiť vaše deti. Povedali ste krásnu vetu: “Napriek najvznešenejším ľudským snahám si nevystačíme”. Je to tak. Môžeme mať tie najkrajšie sny, najvyššie ideály, no napokon objavíme aj svoje limity – je múdrosťou poznať vlastné limity –, tie limity, ktoré neprekonáme sami, iba ak sa otvoríme Otcovi, jeho láske, jeho milosti. Toto je zmysel sviatostí krstu a manželstva – sú konkrétnou pomocou, ktorú nám Boh dáva, aby nás nenechal samých, pretože „sami si nevystačíme“. Tá veta sa dobre počúvala: „Sami si nevystačíme“.

Môžeme povedať, že keď sa muž a žena zaľúbia, Boh im ponúka darček – manželstvo. Úžasný dar, ktorý má v sebe silu božskej lásky – mocnej, trvalej, vernej, schopnej povstať po každom zlyhaní či krehkosti. Manželstvo nie je formalita, ktorú treba vyplniť. Nesobášime sa, aby sme boli katolíkmi „s etiketou“, aby sme vyplnili určitý predpis či preto, že to hovorí Cirkev, alebo aby sme spravili oslavu, nie. Sobášime sa, pretože chceme založiť manželstvo na Kristovej láske, ktorá je pevná ako skala. V manželstve sa Kristus dáva vám, aby ste mali silu darovať sa navzájom. Takže odvahu, rodinný život nie je mission impossible (nesplniteľná úloha)! Sviatostnou milosťou Boh z neho robí úžasnú cestu, na ktorú sa vydávame spolu s ním, nikdy nie sami. Rodina nie je nedosiahnuteľným krásnym ideálnom v živote. Boh garantuje svoju prítomnosť v manželstve i v rodine nielen v deň svadby, ale po celý život. A on vás každým dňom podopiera na vašej ceste.

2. „Krok naviac” k objatiu kríža. Ďakujem vám, Roberto a Maria Anselma, že ste nám porozprávali dojímavý príbeh vašej rodiny a najmä Chiary. Hovorili ste nám o kríži, ktorý je súčasťou života každého človeka a každej rodiny. A dosvedčili ste, že tvrdý kríž Chiarinej choroby a smrti nezničil rodinu a nevymazal vyrovnanosť a pokoj z vašich sŕdc. Vidno to aj na vašom pohľade. Nie ste zlomenými, zúfalými a na život nahnevanými ľuďmi. Naopak! Vnímať na vás veľkú vyrovnanosť a veľkú vieru. Povedali ste: „Chiarin pokoj nám otvoril okno do večnosti”. Vidieť, ako ona prežívala skúšku choroby, vám pomohlo zodvihnúť zrak a nezostať uväznení v bolesti, lež otvoriť sa niečomu oveľa väčšiemu – tajomným Božím plánom, večnosti, nebu. Ďakujem vám za toto svedectvo viery. Citovali ste aj vetu, ktorú hovorievala Chiara: „Boh vkladá pravdu do každého z nás a nemožno ju nepochopiť”. Do Klárinho srdca Boh vložil pravdu svätého života, a preto chcela uchrániť život svojho syna za cenu svojho vlastného. A ako manželka popri svojom manželovi prešla cestou evanjelia rodiny jednoducho, spontánne. Do Chiarinho srdca vstúpila aj pravda kríža ako darovania sa. Život darovaný svojej rodine, Cirkvi a celému svetu. Vždy potrebujeme hľadieť na veľké príklady. Nech je Chiara pre nás inšpiráciou na ceste k svätosti a nech Pán podopiera a zúrodňuje každý kríž, ktoré si rodiny nesú.
3. „Krok naviac” smerom k odpusteniu. Paul a Germaine, mali ste odvahu porozprávať nám o kríze, ktorú ste prežívali vo vašom manželstve. Ďakujeme vám za to, pretože v každom manželstve sú krízy: musíme si to povedať, musíme krízu odkryť a nastúpiť cestu na jej vyriešenie. Nechceli si ani trošku prisládzať realitu! Vymenovali ste všetky príčiny krízy: nedostatok úprimnosti, nevera, zneužívanie peňazí, idoly moci a kariéry, rastúca nevraživosť a zatvrdnuté srdce. Keď ste rozprávali, myslím, že sme všetci znovu prežívali bolesť, ktorú sme pociťovali, keď sme čelili podobným situáciám rozpadnutých rodín. Vidieť rozpad rodiny je dráma, ktorá nás nemôže nechať ľahostajným. Manželom zmiznú úsmevy, deti sú dezorientované, pokoj všetkých vyprchá. A viac ako inokedy človek nevie, čo má robiť.

Preto váš príbeh prináša nádej. Paul povedal, že práve v najtemnejšej chvíli krízy Pán odpovedal na najhlbšiu túžbu jeho srdca a zachránil jeho manželstvo. Presne tak. Túžba, ktorá je v hĺbke srdca každého z nás, je, aby sa láska neskončila, aby sa príbeh, ktorý sme budovali spolu s milovanou osobou, neskončil, aby plody, ktoré láska priniesla, nevyšli nazmar. Všetci máme túto túžbu. Nikto netúži po „krátkodobej“ alebo „časovo obmedzenej“ láske. A preto človek veľmi trpí, keď ľudské zlyhania, nedbalosť a hriechy rozbijú manželstvo. Ale aj uprostred búrky Boh vidí to, čo je v srdci. A prozreteľne ste stretli skupinu laikov, ktorí sa venujú práve rodinám. Tam sa začala cesta zbližovania a uzdravovania vášho vzťahu. Obnovili ste vzájomné rozhovory, úprimne ste sa otvorili, priznali ste si chyby, modlili ste sa spolu s inými pármi a to všetko viedlo k zmiereniu a odpusteniu.

Odpustenie, bratia a sestry, lieči každú ranu. Odpustenie je dar, ktorý pramení z milosti, ktorou Kristus napĺňa manželský pár a celú rodinu, keď mu dovolíme konať, keď sa k nemu obrátime. Je veľmi pekné, že ste s deťmi oslávili „sviatok odpustenia“ a obnovili si manželské sľuby pri eucharistickej slávnosti. Spomenul som si na hostinu, ktorú otec usporiadal pre márnotratného syna v Ježišovom podobenstve (porov. Lk 15,20-24). Lenže tentoraz to boli rodičia, ktorí zblúdili, nie syn! „Márnotratní rodičia!“ Ale aj to je krásne a môže to byť pre deti veľkým svedectvom. Deti, ktoré vychádzajú z detstva, si totiž uvedomujú, že rodičia nie sú „superhrdinovia“, nie sú všemocní a predovšetkým nie sú dokonalí. A vaše deti na vás videli niečo oveľa dôležitejšie: videli pokoru, s ktorou ste prosili o odpustenie, a silu, ktorú ste dostali od Pána, aby vás pozdvihol z pádu. Toto naozaj potrebujú! Aj oni budú v živote robiť chyby a zistia, že nie sú dokonalí, ale budú pamätať na to, že Pán nás pozdvihuje, že všetci sme hriešnici, ktorým bolo odpustené, že musíme prosiť o odpustenie iných a musíme odpustiť aj sami sebe. Táto lekcia, ktorú od vás dostali, zostane v ich srdciach navždy. A aj nám dobre padlo vás počúvať: vďaka za toto svedectvo o odpustení! Veľká vďaka.

4. „Krok naviac” smerom k prijatiu. Ďakujem vám, Iryna a Sofia, za vaše svedectvo. Dali ste hlas toľkým ľuďom, ktorých životy zničila vojna na Ukrajine. Vidíme vo vás tváre a príbehy mnohých mužov a žien, ktorí museli utiecť zo svojej vlasti. Ďakujeme vám, pretože ste nestratili vieru v Prozreteľnosť a videli ste, ako Boh koná vo váš prospech aj prostredníctvom konkrétnych ľudí, s ktorými vás spojil: pohostinných rodín, lekárov, ktorí vám pomohli, a toľkých ľudí s dobrým srdcom. Vojna vás konfrontovala s ľudským cynizmom a brutalitou, ale stretli ste sa aj s osobami s veľkou ľudskosťou. To najhoršie i to najlepšie z človeka! Je dôležité pre všetkých, aby sme sa neupínali na to najhoršie, ale aby sme si vážili to najlepšie, to dobré, čoho je schopná každá ľudská bytosť, a z toho vychádzajme.

Ďakujem aj vám, Pietro a Erika, za vyrozprávanie vášho príbehu a za štedrosť, s akou ste prijali Irynu a Sofiu do vašej už tak veľkej rodiny. Zverili ste sa nám, že ste to urobili z vďačnosti Bohu a v duchu viery, ako výzvu od Pána. Erika povedala, že toto privítanie bolo „požehnaním z neba“. V skutku, pohostinné prijatie je „charizmou“ rodín, a najmä veľkých rodín! Mohli by sme si myslieť, že v dome, kde je ich už veľa, bude ťažšie prijať ďalšie deti; no opak je skutočnosťou, pretože rodiny s mnohými deťmi sú naučené uvoľniť miesto ďalším. Vždy nájdu miesto pre iných.

A to je napokon dynamika vlastná rodine. V rodine sa zažíva dynamika prijatia, pretože najprv sa manželia navzájom prijali, keď si povedali v deň svadby: „Prijímam ťa“. A potom, keď priviedli na svet deti, prijali život nových stvorení. A zatiaľ čo v anonymných kontextoch sú slabší často odmietaní, v rodinách je naopak prirodzené ich prijať: dieťa s postihnutím, starého človeka, ktorý potrebuje starostlivosť, príbuzného v ťažkostiach, ktorý nemá nikoho… A toto dáva nádej. Rodiny sú miestom prijatia a beda, keby chýbali! Beda. Spoločnosť by sa stala chladnou a neživotaschopnou bez pohostinných rodín. Tieto pohostinné a veľkodušné rodiny sú pre spoločnosť čímsi hrejivým.

5. „Krok naviac” smerom k bratstvu. Ďakujem ti, Zakia, že si nám porozprávala svoj príbeh. Je krásne a potešujúce, že to, čo ste spolu s Lucom vybudovali, zostáva živé. Váš príbeh sa zrodil a bol založený na zdieľaní veľmi vysokých ideálov, ktoré ste opísali takto: «Našu rodinu sme založili na úprimnej láske, úcte, solidarite a dialógu medzi našimi kultúrami.» A nič z toho sa nestratilo ani po Lucovej tragickej smrti. Vskutku nielenže Lucov príklad a duchovný odkaz zostávajú živé a oslovujú svedomie mnohých, ale aj organizácia, ktorú Zakia založila, istým spôsobom pokračuje v jeho poslaní. V skutočnosti môžeme povedať, že Lucova diplomatická misia sa teraz stala „misiou pokoja“ celej rodiny. Vo vašom príbehu vidíme, ako sa ľudské a náboženské môže prelínať a prinášať krásne ovocie. V Zakii a Lucovi nachádzame krásu ľudskej lásky, vášeň pre život, altruizmus a tiež vernosť vlastnému vierovyznaniu a náboženskej tradícii, ktorá je zdrojom inšpirácie a vnútornej sily.

Vo vašej rodine sa prejavuje ideál bratstva. Okrem toho, že ste manželia, žili ste bratstvom v ľudskosti, bratstvom v rôznych náboženských skúsenostiach, bratstvom v sociálnej angažovanosti. Aj toto je škola, ktorá sa učí v rodine. Žijúc v rodine spolu s tými, ktorí sú iní ako ja, sa učíme byť bratmi a sestrami. Človek sa učí prekonávať rozdelenie, predsudky, uzavretosť a spoločne budovať niečo veľké a krásne, vychádzajúc z toho, čo máme spoločné. Živé príklady bratstva, ako je ten Lucov a Zakiin, nám dávajú nádej a nútia nás pozerať sa s väčšou dôverou na náš svet rozpoltený rozdelením a nepriateľstvom. Ďakujeme vám za tento príklad bratstva!

A nechcem ukončiť túto spomienku na Lucu a teba bez spomenutia tvojej mamy. Tvoja mama, ktorá je tu a sprevádzala ťa neustále na tvojej ceste: toto je to dobro, ktoré svokry konajú v rodine, tie skvelé svokry, skvelé mamy! Ďakujem jej, že prišla dnes spolu s tebou.

Drahí priatelia, každá z vašich rodín má vo svete poslanie, ktoré má plniť, svedectvo, ktoré má vydávať. Najmä my pokrstení sme povolaní byť «posolstvom, ktoré Duch Svätý čerpá z bohatstva Ježiša Krista a darúva jeho ľudu» (Apošt. exhort. Gaudete et exsultate, 21). Preto navrhujem, aby ste sa opýtali sami seba: Aké slovo chce Pán povedať naším životom ľuďom, ktorých stretávame? Aký „krok naviac“ žiada dnes od našej rodiny? Od mojej rodiny: toto si potrebuje povedať každý z nás. Nastavte mu ucho. Dajte sa ním premeniť, aby ste aj vy mohli premeniť svet a urobiť ho „domovom“ pre toho, kto potrebuje byť prijatý, pre toho, kto sa potrebuje stretnúť s Kristom a cítiť sa milovaný. Musíme žiť s pohľadom upretým k nebu: ako hovorievali blahoslavení Mária a Luigi Beltrame Quattrocchioví svojim deťom, aby čelili námahám a radostiam života „vždy s pohľadom upretým nahor od strechy“.

Ďakujem vám, že ste prišli. Ďakujem vám za váš záväzok voči vašim rodinám. Vpred, odvážne, s radosťou. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.