22.4.2017 V Bazilike sv. Bartolomeja si pápež František uctil mučeníkov dneška
„Prišli sme ako pútnici do tejto Baziliky svätého Bartolomeja na Tiberskom ostrove, kde sa starobylá história mučeníctva spája s pamäťou nových mučeníkov, mnohých kresťanov zabitých šialenými ideológiami minulého storočia – a aj dneška – a usmrtených len kvôli tomu, že boli Ježišovými učeníkmi.
Spomienka na týchto hrdinských starobylých a nedávnych svedkov nás upevňuje vo vedomí, že Cirkev, ak je Cirkvou, je Cirkvou mučeníkov. A mučeníci sú tí, ako nám to pripomenula Kniha Zjavenia apoštola Jána, «čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi» (7,14). Oni mali milosť vyznávať Ježiša až do konca, až po smrť. Oni trpia, dávajú život a my prijímame Božie požehnanie pre ich svedectvo. Je aj mnoho skrytých mučeníkov, tých mužov a tých žien verných tichej moci lásky, hlasu Ducha Svätého, ktorí sa v každodennom živote snažia pomáhať bratom a bezvýhradne milovať Boha.
Ak sa dobre pozrieme, dôvodom každého prenasledovania je nenávisť. Nenávisť kniežaťa tohto sveta voči tým, ktorí boli zachránení a vykúpení Ježišom prostredníctvom jeho smrti a zmŕtvychvstania. V úryvku evanjelia, ktorý sme si vypočuli (porov. Jn 15,12-19) Ježiš používa silné a hrôzostrašné slovo: slovo „nenávisť“. On, ktorý je učiteľom lásky, ktorý tak veľmi rád hovoril o láske, hovorí o nenávisti. On však chcel vždy nazývať veci po mene. A hovorí nám: „Nestrachujte sa! Svet vás bude nenávidieť; avšak vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás“.
Ježiš si nás vybral a vykúpil nás nezištným darom svojej lásky. Prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania nás vykúpil z moci sveta, z moci diabla, z moci kniežaťa tohto sveta. A pôvodom nenávisti je toto: lebo sme Ježišom spasení, a to knieža sveta nechce, on nás nenávidí a vzbudzuje prenasledovanie, ktoré od Ježišových čias a čias rodiacej sa Cirkvi pokračuje až po dnešné dni. Koľko kresťanských spoločenstiev je dnes predmetom prenasledovania! Prečo? Z dôvodu nenávisti ducha sveta.
Koľkokrát bolo v ťažkých chvíľach histórie počuť: „Dnes vlasťpotrebuje hrdinov“. Mučeníka môžeme chápať ako hrdinu, ale v zásade je mučeník tým, kto bol obdarený milosťou. To, čo nás robí mučeníkmi, je Božia milosť, nie odvaha. Dnes sa rovnako sa môžeme pýtať: „Čo dnes potrebuje Cirkev?“ Mučeníkov, svedkov, čiže každodenných svätých, pretože Cirkev udržiavajú svätci. Svätci, bez nich Cirkev nemôže napredovať.
Cirkev potrebuje svätcov každodennosti, svätcov bežného života prežívaného s dôslednosťou; ale aj tých, ktorí majú odvahu prijímať milosť byť svedkami až do konca, až po smrť. Títo všetci sú živou krvou Cirkvi. Sú svedkami, ktorí nesú Cirkev vpred; tými, čo dosvedčujú, že Ježiš vstal z mŕtvych, že Ježiš je živý a potvrdzujú to prostredníctvom dôslednosti života a sily Ducha Svätého, ktorého prijali ako dar.
Chcel by som dnes pridať jednu ikonu navyše do tohto kostola. Jednu ženu. Neviem meno. Ale ona na nás hľadí z neba. Bol som na Lesbose, zdravil som utečencov a stretol som muža, tridsiatnika, s troma deťmi. Pozrel na mňa a povedal mi: „Otče, som moslim. Moja manželka bola kresťanka. Prišli do našej obce teroristi, prezerali nás a pýtali sa na náboženstvo a zbadali na nej krížik. Žiadali ju, aby si ho dala dole. Ona tak nespravila a podrezali ju predo mnou. Tak sme sa mali radi!“ – Toto je ikona, ktorú sem dnes prinášam ako dar. Neviem, či ten muž je ešte na Lesbose alebo sa mu podarilo ísť inde, neviem, či sa mu podarilo opustiť ten koncentračný tábor, pretože utečenecké tábory – mnohé – sú koncentračné, pre to množstvo ľudí, ktorí sú tam ponechaní. A veľkodušné národy, ktoré ich prijímajú, musia tiež uniesť toto bremeno, pretože sa zdá, že medzinárodné dohody sú dôležitejšie než ľudské práva. A tento muž neprechovával zášť. On, moslim, mal tento kríž bolesti, ktorý niesol bez nenávisti. Utiekal sa k láske manželky, omilostenej mučeníctvom.
Pamätať na týchto svedkov viery a modliť sa na tomto mieste je veľkým darom. Je darom pre Komunitu sv. Egídia, pre Cirkev Ríma, pre všetky kresťanské komunity tohto mesta a pre mnohých pútnikov. Živé dedičstvo mučeníkov nám dnes daruje pokoj a jednotu. Oni nás učia, že so silou lásky, s tichosťou sa dá bojovať proti panovačnosti, násiliu, vojne a s trpezlivosťou je možné dosiahnuť pokoj. A tak sa môžeme takto modliť: Ó Pane, urob nás hodnými svedkami evanjelia a tvojej lásky; vylej na ľudstvo tvoje milosrdenstvo; obnov tvoju Cirkev, chráň prenasledovaných kresťanov, daruj pokoj celému svetu. Tebe, Pane, sláva, a nám, Pane, zahanbenie.“
Pápež František si postupne uctil skupiny mučeníkov z Európy, Afriky, Ameriky a Ázie, počnúc od Arménov a iných kresťanov, ktorí boli vyvraždení počas Prvej svetovej vojny, cez mučeníkov pokoja a dialógu akými boli trapistickí mnísi z Notre Dame de Atlas v Alžírsku, ďalej kňaz Andrea Santoro zavraždený v Turecku, obete mafie ako blahoslavený kňaz Pino Puglisi až po mnohých misionárov vo svete, ktorí obetovali svoj život pre evanjelium. Početné skupiny predstavujú mučeníci komunizmu a nacizmu.
Pred bazilikou sa na záver prihovoril týmito slovami:
„Ďakujem vám za prítomnosť a za modlitbu v tomto kostole mučeníkov. Myslime na tú krutosť, na krutosť, aká sa dnes vŕši na toľkých ľuďoch; na ťaženie z ľudí. Ľudia, ktorí prichádzajú na člnoch a potom zostávajú tam, v krajinách štedrých ako Taliansko a Grécko, ktoré ich prijímajú, ale potom medzinárodné dohody nedovolia… Keby sa v Taliansku prijali dvaja, dvaja migranti na obec, bolo by miesto pre všetkých. A kiež táto veľkodušnosť juhu, Lampedusy, Sicílie, Lesbosu, dokáže trochu nakaziť sever. Je to pravda: sme civilizáciou, ktorá nemá deti, ale aj zatvárame dvere migrantom. Toto sa volá samovražda. Modlime sa!“