21.6.2019 Pápež František v Neapole: Teológia po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria
„Drahí študenti a profesori, drahí bratia biskupi a kňazi, páni kardináli!
Teší ma, že sa dnes s vami stretávam a mám účasť na tejto konferencii.
Stredomorie bolo vždy miestom tranzitov, výmen a neraz aj konfliktov. Vieme to všetci. ..
Ako sa môžeme navzájom udržať v jednej ľudskej rodine? Ako živiť tolerantné a pokojné spolužitie, ktoré sa pretaví do autentického bratstva? Ako zaistiť, aby prevládlo v našich komunitách prijímanie iných, aj tých, čo sa od nás líšia príslušnosťou k inej náboženskej a kultúrnej tradícii? Ako môžu byť náboženstvá cestami bratstva, skôr než múrmi rozdelenia?
Tieto i ďalšie otázky si žiadajú, aby boli interpretované na viacerých úrovniach a vyžadujú veľkodušné úsilie počúvania, štúdia a konfrontácie na podporu procesov oslobodenia, pokoja, bratstva a spravodlivosti. Musíme byť presvedčení o tom, že tu ide o rozbiehanie procesov, nie o vytváranie definícií priestorov, o zaujímanie priestorov. Rozbiehať procesy.“
V prvom bode príhovoru Svätý Otec poukázal na teológiu vyznačujúcu sa prijatím a dialógom:
„Keď sa v úvode Veritatis gaudium spomína prehlbovanie kerygmy a dialógu ako kritérií na obnovenie štúdií, chce sa tým povedať, že sú v službe Cirkvi, ktorá stále viac stavia do centra evanjelizáciu. Nie apologetiku, nie príručky, ale ako sme to počuli: evanjelizovať. V centre je evanjelizácia, čo neznamená prozelytizmus.
V dialógu s kultúrami a náboženstvami Cirkev ohlasuje Ježišovu Dobrú zvesť a prax evanjeliovej lásky, ktorú kázal ako syntézu celého učenia Zákona, vízií prorokov a vôle Otca. Dialóg je predovšetkým metóda rozlišovania a ohlasovania Slova lásky, ktoré sa obracia na každého človeka a chce prebývať v jeho srdci. Iba pri počúvaní tohto Slova a v zakusovaní lásky, ktorú komunikuje, je možné rozlíšiť aktuálnosť kerygmy. Takto chápaný dialóg je formou prijatia.“
V duchu apoštolskej exhortácie Gaudete et exsultate (č. 170) pápež František zdôraznil význam rozlišovania, na ktorom sa podieľajú aj humánne a sociálne vedy:
Duchovné rozlišovanie zaiste nevylučuje pomoc ľudskej, existenciálnej, psychologickej, sociologickej alebo morálnej múdrosti. Presahuje ju však.
„Pamätajme vždy, že rozlišovanie je milosťou, je darom. Rozlišovanie skrátka privádza k samotnému prameňu života, ktorý nezhynie, čiže «aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista» (Jn 17,3).“
V teológii sú potrebné sú súčasne oba pohyby: zdola nahor i zhora nadol, pokračoval pápež František. Dialóg a hlásanie evanjelia môže nastať spôsobmi, načrtnutými Františkom z Assisi v Nepotvrdenej reholi, Tesne pred jeho cestou do východného Stredomoria. Prvý spôsob, ktorým podľa Františka kresťania žijú, spočíva v tom, „aby nevyvolávali hádky ani spory, ale boli podriadení každému ľudskému stvoreniu kvôli Bohu a vyznávali, že sú kresťania“ (XVI). Druhým spôsobom sa v stálej poddajnosti znamením a pôsobením Vzkrieseného Pána aj Jeho pokojného Ducha hlása kresťanská viera ako v Ježišovi zjavená Božia láska voči všetkým ľuďom. Mne sa veľmi páči rada, ktorú dal František brarům: «Kážte evanjeliu, a ak to bude potrebné, tak aj slovami». Ide tu o svedectvo:
„Táto poddajnosť Duchu znamená štýl života a ohlasovania bez ducha podmaňovania si, bez snahy o prozelytizmus – toto je mor – a bez agresívneho úmyslu popierania. Je to spôsob, ktorý vstupuje do dialógu „zvnútra“ s ľuďmi, ich kultúrami, dejinami, s ich odlišnými náboženskými tradíciami; spôsob, ktorý v zhode s evanjeliom zahŕňa aj svedectvo až po obetovanie života, ako to dokazujú žiarivé príklady Charlesa de Foucaulda, mníchov z Tibhirinu, oranského biskupa Pierra Claverieho a toľkých bratov a sestier, ktorí s Kristovou milosťou boli verní, s miernosťou a poníženosťou, a zomreli s Ježišovým menom na perách a s milosrdenstvom v srdci.
A tu myslím na nenásilie ako horizont a poznanie sveta, na ktoré musí teológia pozerať ako na svoj konštitutívny prvok. …
A tu by som sa chcel zmieniť o nebezpečnom syndróme, ktorým je „syndróm Babylonu“. My si myslíme, že „babylonským syndrómom“ je zmätok, ktorý pramení v tom, že človek nechápe to, čo druhý hovorí. Toto je prvý krok. Ale ten pravý „babylonský syndróm“ je to, že nepočúvame, čo druhý hovorí a nazdávame sa, že my vieme, čo si ten druhý myslí a čo povie. Toto je mor!“
Pápež František ďalej ponúkol príklady dialógu v prospech teológie prijatia:
„«Dialóg» nie je nejaká magická formulka, ale istotne teológii pomáha pri jej obnove, ak sa berie vážne, ak sa k nemu povzbudzuje a podporuje sa medzi učiteľmi a študentami, ako aj vzhľadom na iné formy poznávania a iné náboženstvá, najmä judaizmus a islam. Študenti teológie by mali byť vzdelávaní v dialógu s judaizmom a islamom, aby porozumeli spoločným koreňom a odlišnostiam našich náboženských identít, a tak účinnejšie prispievali k budovaniu takej spoločnosti, ktorá si cení rozmanitosť a podporuje rešpekt, bratstvo a pokojné spolunažívanie.“
„S moslimami sme povolaní k viesť dialóg, aby sme vytvorili budúcnosť našich spoločností a našich miest; máme ich považovať za partnerov pri vytváraní pokojného spolunažívania, aj keď evidujeme otrasné prípady z dielne fanatických skupín nepriateľských k dialógu, ako je tragédia z nedávnej Veľkej noci na Srí Lanke.
Včera mi kardinál z Colomba povedal toto: „Po skončení povinností som si všimol, skupina ľudí, kresťanov, chcela ísť do štvrte moslimov zabiť ich. Pozval som imáma ku mne do auta a išli sme tam spolu, aby sme presvedčili kresťanov, že sme priatelia, že tamtí sú extrémisti, že nepatria k našim.“ Toto je postoj blízkosti a dialógu.
Dialóg môže byť metódou nielen vyučovania, ale aj štúdia. Kerygma sa prehlbuje skúsenosťou dialógu, ktorý vzniká načúvaním a generuje spoločenstvo. Ježiš sám zvestoval Božie kráľovstvo v dialógu s každým typom a kategóriou ľud: s učiteľmi Zákona, farizejmi, colníkmi, učencami, jednoduchými i hriešnymi. Samaritánke vyjavil v načúvaní a dialógu Boží dar aj jej identitu: sprístupnil jej mysterium svojho spoločenstva s Otcom a prekypujúci plnosť, ktoré z tohto spoločenstva pramení. Jeho božské načúvanie ľudskému srdcu otvára toto srdce na prijatie plnosti Lásky a radosti zo života. Dialógom sa nič nestratí. Vždy sa získa. Monológom stratíme všetci.
Keď cirkev – a môžeme dodať teológia – opustí strnulé schémy a načúva ochotne a pozorne mladým, obohatí sa touto empatiou, pretože dovolí mladým poskytnúť komunite svoj vklad, pomôže jej zachytiť novú vnímavosť a klásť si netušené otázky“ ( Christus vivit , 65)..
Ďalší akcent venoval pápež František interdisciplinárnosti teológie a potrebným vlastnostiam teológov:
„Teológia prijatia, ktorá si ako metódu interpretovania reality osvojuje rozlišovanie a úprimný dialóg, potrebuje teológov, ktorí dokážu pracovať spoločne a v interdisciplinárnej forme, prekonávajúc individualizmus pri intelektuálnej práci. Potrebujeme teológov – mužov i ženy, kňazov, laikov a rehoľníkov – s historickým a cirkevným zakorenením a zároveň otvorených pre nevyčerpateľnú novosť Ducha Svätého, ktorí budú vedieť uniknúť pred autoreferenčnými, konkurenčnými a de facto zaslepujúcimi logikami, ktoré častokrát existujú aj v našich akademických inštitúciách a koľkokrát sú skryto prítomné medzi teologickými školami.
Na tejto ceste neustáleho vychádzania zo seba samých a stretávania sa s druhými, je dôležité, aby teológovia boli mužmi a ženami súcitu – toto podčiarkujem: aby boli mužmi a ženami spolucítenia –, aby sa cítili dotknutí útlakom v životoch mnohých, otroctvami dneška, spoločenskými ranami, násilím, vojnami a nesmiernymi nespravodlivosťami znášanými mnohými chudobnými, ktorí žijú na brehoch tohto „spoločného mora“.
Bez spoločenstva a bez súcitu, sústavne vyživovaných modlitbou – toto je dôležité: teológiu možno robiť jedine na kolenách –, bez toho teológia nielenže stratí dušu, ale stratí inteligenciu a schopnosť kresťansky interpretovať skutočnosť. Bez spolucítenia, čerpaného z Kristovho Srdca, teológovia riskujú, že budú pohltení v stave privilégia toho, kto sa obozretne stavia mimo sveta a nezdieľa s väčšinou ľudstva nič z jej rizika. To je teológia z laboratória, teológia čistá a „destilovaná“, ako tá destilovaná voda, ktorej sa nič nedotkne.“
Pápež ďalej hovoril o úlohe teológov prispievať k vytváraniu siete solidarity. Pripomenul, že Stredozemné more je miestom mnohých stroskotaní, od príbehu proroka Jonáša, cez stroskotanie sv. Pavla na Malte až po dnešných stroskotancov. Upozornil na potrebu prekonávania pokušení dobyvateľstva a uzatvárania sa do vlastnej identity. Obe sa podľa jeho slov rodia a vyrastajú zo strachu. Podľa pápežových slov však „teológiu nemožno robiť v prostredí strachu“.
Predovšetkým ide o prácu „evanjeliovej siete“, teda v spoločenstve s Ježišovým Duchom, ktorý je Duchom pokoja, Duchom lásky pôsobiacim vo stvorení a srdci mužov a žien dobrej vôle všetkých rás, kultúr a náboženstiev. Analogicky k jazyku, ktorý používal Ježiš, keď hovoril o Božom kráľovstve, chce tiež interdisciplinárnost a prepojenosť uľahčovať rozlišovanie prítomnosti Ducha Zmŕtvychvstalého v realite. Počnúc porozumením Božiemu Slovu v jeho pôvodnom stredomorskom kontexte je možné rozpoznávať znamenia doby v nových kontextoch.
Svojím obľúbeným citátom Gustava Mahlera pápež František pripomenul, že „tradícia je zárukou budúcnosti, nie udržiavaním popola“. Citoval aj Vincenta Lérinského o tom, že tradícia sa v dejinách rozvíja. Tradícia umožňuje rast, podobne ako korene v prípade stromu, vysvetlil Svätý Otec.
Aké je teda poslanie teológie po Veritatis gaudiumv stredomorskom kontexte? Teológia sa musí zladiť s Duchom Zmŕtvychvstalého Ježiša, s Jeho slobodou ísť do sveta a dosiahnuť periférií, vrátane tých myšlienkových. Teológom náleží poslanie vždy znovu uľahčovať stretnutia kultúr so zdrojmi Zjavenia a Tradície…. Treba si ich osvojiť s cieľom hľadať nové cesty. Vďaka Bohu, prvý zdroj teológie, teda Božie slovo a Duch Svätý sú nevyčerpateľné a neustále plodné. Preto je možné a potrebné uberať sa smerom „teologických Turíc“, ktoré umožnia ženám a mužom našej doby načúvať „vo vlastnej reči“ kresťanskej reflexiu, ktorá odpovedá na ich hľadanie zmyslu a plnosti života. Aby sa tak stalo, sú nevyhnutné určité predpoklady.
Predovšetkým je potrebné vychádzať z evanjelia milosrdenstva, Zo zvesti, ktorú tvorí samotný Ježiš a pôvodné kontexty evanjelizácie. Teológia sa rodí medzi konkrétnymi ľuďmi, ktorí sa stretli s pohľadom a srdcom Boha, ktorý ich s milosrdnou láskou ide hľadať…Dobrí teológovia, rovnako ako dobrí pastieri, musia byť cítiť ľuďom a ulicou, a ich reflexia má hojiť olejom a vínom ľudská zranenia. Teológia má byť výrazom Cirkvi, ktorá je »poľnou nemocnicou« a prežíva svoje spásonosné a uzdravujúce poslanie vo svete. Milosrdenstvo nie je len pastoračnej postoj, ale samotná podstata evanjelia. Študujte, ako by sa v rôznych disciplínach – dogmatike, morálke, spiritualite, práve a podobne – odrážala centrálna rola milosrdenstva. .
Po druhé je nevyhnutné seriózne osvojenie dejín v teológii ako priestoru, ktorý je otvorený na stretnutie s Pánom. „Schopnosť zahliadnuť Kristovu prítomnosť a cestu Cirkvi dejinami nás totiž robí pokornými a zbavuje nás pokušenie utiekať sa do minulosti, aby sme sa vyhli prítomnému okamihu
Nevyhnutná je teologická sloboda. Bez možnosti vyskúšať nové cesty nemožno vytvoriť nič nové a nedáva sa priestor novosti Ducha Zmŕtvychvstalého…Čo sa týka slobody teologickej reflexie, priklonil by som sa k určitému rozlíšeniu. Ako vedci slobodne pokračujte, v konečnej fáze sa potom vyjadrí magistérium, avšak bez slobody nemožno teologicky bádať. Pri kázaní Božiemu ľudu ale nezraňujte jeho vieru svojimi rozpormi. Diskusie patria len medzi teológov, to je vaša úloha. Božiemu ľudu ale podávajte to podstatné, čo sýti jeho vieru, bez toho aby ju relativizovalo.
Vklad, ktorý ženy prinášajú a môžu prinášať teológii, je neodmysliteľný. Ich účasť je preto potrebné podporovať, ako to robíte na tejto fakulte, kde je veľa vyučujúcich i študujúcich žien.
.„Aká je teda úloha teológie po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria? Musí sa naladiť na Ducha Vzkrieseného Ježiša, s jeho slobodou ísť do sveta a dosiahnuť periférie, a to aj tie týkajúce sa myslenia. Teológovia majú úlohu vždy nanovo podporovať stretávanie kultúr so zdrojmi Zjavenia a Tradície. Starobylé stavebné diela myslenia, veľké teologické syntézy minulosti, sú baňami teologickej múdrosti, no nemôžu sa mechanicky aplikovať na aktuálne otázky. Ide o to, aby sme z ich pokladu čerpali pri hľadaní nových ciest.
Vďaka Bohu, prvotné zdroje teológie, čiže Božie slovo a Duch Svätý, sú nevyčerpateľné a vždy plodné; preto sa môže a musí pracovať v smere tzv. „teologických Turíc“, ktoré umožnia ženám a mužom našich čias načúvať „vo svojom jazyku“ kresťanskej reflexii, ktorá bude odpovedať na ich hľadanie zmyslu a plného života.“