21.12.2020 Predvianočný príhovor Rímskej kúrii: Novosť zrodená v kríze z vôle Ducha
(…)
Tento bič sa stal nie bezvýznamným skúšobným kameňom, a zároveň veľkou príležitosťou na obrátenie a znovu nadobudnutie autenticity.
Keď som sa 27. marca v posvätnom priestore pred Bazilikou sv. Petra, pred prázdnym námestím, avšak naplneným spolupatričnosťou, ktorá nás spája v každom kúte Zeme, keď som sa tam rozhodol modliť za všetkých a so všetkými, mal som príležitosť nahlas hovoriť o možnom význame „búrky“ (porov. Mk 4,35-41), ktorá sa oborila na svet:
«Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov.
Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž; a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme navzájom bratia.»
Je krásným tajemství snít a činit náš život krásným příběhem. Nikdo nemůže životu čelit odosobněně […] Potřebujeme společenství, které nás podpírá a pomáhá nám; takové společenství, ve kterém si navzájem pomáháme hledět k budoucnosti! Jak důležité je společně snít. […] Jsme-li sami, hrozí nám, že budeme mít vidiny a vidět, co neexistuje; sny se budují společně.«[3] Spřádejme sny jako jediné lidstvo, jako poutníci učinění z téhož lidského těla, jako děti téže země, jež hostí nás všechny, každého s bohatstvím jeho víry či přesvědčení, každého s jeho vlastním hlasem, všechny bratry.“ (Fratelli tutti, 8)
Je krásnym tajomstvo snívať a robiť náš život krásnym príbehom. Nikto nemôže životu čeliť odosobnenie […] Potrebujeme spoločenstvo, ktoré nás podopiera a pomáha nám; takéto spoločenstvo, v ktorom si navzájom pomáhame hľadieť k budúcnosti! Ako dôležité je spoločne snívať. […] Ak sme sami, hrozí nám, že budeme mať vidiny a vidieť, čo neexistuje; sny sa budujú spoločne. « [3] Spriadajte sny ako jediné ľudstvo, ako pútnici urobení z toho istého ľudského tela, ako deti tej istej krajiny.. (Fratelli tutti , 8). (…)
Kríza je fenomén, ktorý zahŕňa všetkých a všetko. Je prítomná všade a v každej dobe dejín, postihuje ideológie, politiku, ekonómiu, techniku, ekológiu, náboženstvo. Ide o povinnú etapu osobných dejín i dejín spoločnosti. Prejavuje sa ako mimoriadna udalosť, ktorá vždy spôsobí nepokoj, úzkosť, nerovnováhu a neistotu pri rozhodovaní čo konať. Ako pripomína etymologický koreň slova krino: kríza je tým preosievaním, ktorým sa po mlatbe očisťuje zrno od pliev.“
(…)
Po týchto slovách pápež František predložil rad biblických postáv, v ktorých živote mala fáza krízy rozhodujúce miesto v ich raste. Abrahám obetujúci Izáka, Mojžiš, Eliáš, Ján Krstiteľ, sv. Pavol z Tarzu. Hlavnú pozornosť však Svätý Otec venoval samému Ježišovi, počnúc jeho konfrontáciou s pokušiteľom v púšti, až po krízu v Getsemani, po ktorej nastúpil cestu kríža vedúcu ku Vzkrieseniu. Ďalej pokračoval:
Koľkokrát aj naše cirkevné analýzy sa zdajú byť príbehmi bez nádeje. Interpretácia reality bez nádeje sa nemôže nazývať realistickou. Nádej dáva našim analýzam to, čo mnohokrát naše krátkozraké pohľady nie sú schopné vnímať. Boh odpovedá Eliášovi, že skutočnosť nie je taká, ako ju on pochopil: «Vstaň, vráť sa svojou cestou na Damaskú púšť; […] V Izraeli si ponechám sedemtisíc mužov: iba kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom, a ústa, ktoré ho nebozkali» (1 Kr 19,15.18). Nie je pravda, že by [Eliáš] bol sám. Je v kríze.
Boh neustále dáva rásť semiačkam svojho Kráľovstva medzi nami. Tu, v Kúrii, sú mnohí, ktorí dávajú svedectvo svojou pokornou, diskrétnou, tichou, lojálnou, profesionálnou a poctivou prácou, bez klebetenia. Toľkí z vás, ďakujem. Aj naša doba má svoje problémy, ale má aj živé svedectvo skutočnosti, že Pán neopustil svoj ľud, s jediným rozdielom, že problémy sa okamžite objavia v novinách, je to dennodenne, no naopak znaky nádeje sa objavia v správach až po dlhšom čase, a nie vždy.
Kto nehľadí na krízu vo svetle Evanjelia, obmedzuje sa na pitvanie mŕtvoly. Hľadí na krízu, ale bez nádeje Evanjelia, bez svetla Evanjelia. Zľakli sme sa krízy nie iba preto, že sme zabudli hodnotiť ju ako nás vyzýva Evanjelium, ale preto, že sme pozabudli, že Evanjelium je prvé, ktoré nás uvádza do krízy (porov. Jn 6,60-61; 6,68). Je to Evanjelium, čo nás uvádza do krízy. Ale ak nájdeme znovu odvahu a pokoru povedať nahlas, že čas krízy je časom Ducha Svätého, tak aj zoči-voči skúsenosti temnoty, slabosti, krehkosti, rozporov, rozpakov, sa nebudeme cítiť viac zdrvení, ale uchránime si naďalej vnútornú dôveru v to, že veci dostávajú novú formu, dôveru prameniacu výhradne zo skúsenosti Milosti ukrytej v tme. «Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia» (Sir 2,5).
Logika konfliktu sa snaží vždy označiť „vinníkov“, ktorými sa má opovrhnúť a „spravodlivých“, ktorým treba dať za pravdu, aby sa vytvorilo povedomie, mnohokrát magické, že tá či oná situácia sa nás netýka. Táto strata zmyslu pre spolupatričnosť podnecuje rast alebo potvrdenie istých postojov elitárskeho charakteru a „uzatvorených skupín“, ktoré podporujú obmedzujúce a čiastkové logiky, ktoré ochudobňujú univerzálnosť našej misie. «Ak sa zastavíme v okolnostiach konfliktu, stratíme zmysel hlbokej jednoty celej skutočnosti» (Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 226).
Cirkev, interpretovaná kategóriami konfliktu – vpravo a vľavo, progresisti a tradicionalisti – triešti, polarizuje, prevracia a zrádza jej opravdivú povahu: Cirkev je Telom, ktoré je večne v kríze, pretože je živé, ale nesmie sa nikdy stať telom v konflikte, s víťazmi a porazenými. V skutočnosti sa týmto spôsobom rozšíri strach, stane sa viac skostnatelou, menej synodálnou, a bude nanucovať uniformnú a šablónovú logiku, tak vzdialenú tej bohatosti a pluralite, ktorú Duch Svätý daroval svojej Cirkvi.
Novosť zrodená z krízy z vôle Ducha nie je nikdy novosťou v protiklade s tým, čo je staré, avšak je novosťou, ktorá klíči zo starého a robí ho vždy plodným. Ježiš používa vyjadrenie, ktoré jednoducho a jasne vysvetľuje tento prechod: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. » (Jn 12,24). Akt odumretia semiačka je dvojznačný, pretože v rovnakom čase naznačuje koniec niečoho a i začiatok ďalšieho. Nazývame ten istý moment smrťou v odumretí a zrodom v klíčení, pretože je to to isté: pred našimi očami vidíme jeden koniec a zároveň sa v tom konci zjavuje nový začiatok.
V tomto zmysle všetky naše zdráhania sa voči vstúpeniu do krízy a voči nechaniu sa viesť Duchom Svätým v čase skúšky, nás odsudzujú zostať samými a neplodnými, a nanajvýš v konflikte. Tým, že sa bránime pred krízou, prekážame dielu Božej milosti, ktorá sa chce prejaviť v nás a prostredníctvom nás. Preto, ak určitý realizmus ukazuje naše nedávne dejiny iba ako súčet nie vždy zvládnutých pokušení, škandálov, pádov, hriechov, protikladov, skratov pri vydávaní svedectva, nemáme sa vyľakať, ale nemôžeme ani zapierať toto všetko, čo nás a naše komunity poznačilo smrťou, a potrebuje to konverziu.
Všetko, čo zo zla, protirečivosti, slabosti a krehkosti sa otvorene prejavuje, nám ešte viac pripomína potrebu odumrieť istému spôsobu bytia, rozmýšľania a jednania, ktoré neodzrkadľuje Evanjelium. Iba ak odumrieme určitej mentalite, dokážeme urobiť miesto tej novosti, ktorú neustále podnecuje Duch v srdci Cirkvi. Cirkevní otcovia si boli tohto vedomí a nazývali to „metanoia“.
Nejde tu o zaplátanie odevu, lebo Cirkev nie je len jednoducho odevom Krista, ale jeho telom, ktoré objíma celé dejiny. My nie sme povolaní meniť alebo reformovať Kristovo telo – Ježiš je ten istý včera, dnes a naveky! – ale sme povolaní obliecť do nových šiat toto telo, aby sa jasnejšie ukázalo, že tá milosť, ktorú vlastní, nepochádza od nás, ale od Boha. Totiž, „tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my“ (2 Kor 4,7).“ Cirkev je vždy hlinenou nádobou, vzácnou tým, čo obsahuje, a nie tým, čo zo seba neraz ukazuje.
Na záver vám s potešením podarujem knihu, dar pátra Arduru, kde sa ukazuje život jednej hlinenej nádoby, ktorá dala zaskvieť sa veľkosti Boha a reforiem Cirkvi. Toto je doba, keď sa zdá evidentným, že tá hlina, z ktorej sme uhnietení, je zvetralá, popukaná, prasknutá. Musíme sa posnažiť, aby sa naša krehkosť nestala prekážkou ohlasovaniu Evanjelia, ale miestom, kde sa prejavuje tá veľká láska, ktorou nás Boh, bohatý na milosrdenstvo, miloval a miluje (porov. Ef 2,4). Ak by sme odťali Boha, bohatého na milosrdenstvo, z nášho života, náš život by bol výmyslom, klamstvom.
Počas krízy nás Ježiš učí mať sa na pozore pred niektorými pokusmi dostať sa z nej, ktoré sú od počiatku odsúdené na neúspech, ako ten čo „odtŕha záplatu z nového odevu, aby ju prišil na starý odev“. Výsledok sa dá predvídať: ten nový sa roztrhá, lebo „na starý sa nehodí záplata z nového“. Podobne „nik nevlieva nové víno do starých mechov, lebo nové víno mechy roztrhne a aj ono vytečie, aj mechy sa zničia. Ale nové víno treba naliať do nových mechov“ (Lk 5,36-38).
Správne je naopak správanie „zákonníka, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva“ a „podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré“ (Mt 13,52). Tým pokladom je Tradícia, ktorá, ako pripomínal Benedikt XVI., „je živou riekou, ktorá nás spája s prameňmi, je živou riekou, v ktorej sú pramene stále prítomné. Veľká rieka, ktorá nás vedie do prístavu večnosti» (Katechéza, 26. apríla 2006). Prichádza mi na myseľ výrok onoho veľkého nemeckého hudobníka: „Tradícia je strážcom budúcnosti, a nie múzeum, uchovávateľom popola“.
Tie „staré veci“ spočívajú v pravde a milosti, ktorými už disponujeme. Nové veci sú rozličné aspekty pravdy, ktoré chápeme krok za krokom. To sú tie slová z piateho storočia: „Ut annis scilicet consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate“: toto je tradícia, takto rastie. Žiadny historický spôsob žitia Evanjelia nevyčerpá jeho chápanie. Ak sa necháme viesť Duchom Svätým, každý deň sa priblížime stále viac «celej pravde» (Jn 16,13). V opačnom prípade, bez milosti Ducha Svätého, sa dá dokonca začať premýšľať o Cirkvi v istej synodálnej forme, ktorá však namiesto aby sa stávala spoločenstvom s prítomnosťou Ducha Svätého, dospeje k tomu, že bude seba samu chápať ako hocaké demokratické zhromaždenie, tvorené väčšinami a menšinami. Ako parlament, napríklad: a toto nie je synodalita. Iba prítomnosť Ducha Svätého to robí iným.
Základom je neprerušiť dialóg s Bohom, i keď je to namáhavé. Modliť sa nie je ľahké. Nesmieme stratiť neúnavnosť ustavičnej modlitby (porov. Lk 21,36; 1 Sol 5,17). Nepoznáme žiadne iné riešenie na problémy, ktoré prežívame, než je modliť sa viac a zároveň konať všetko nakoľko je len možné s väčšou dôverou. Modlitba nám umožní „dúfať proti každej nádeji“ (porov. Rim 4,18).
(…)
Dovoľte mi poprosiť špeciálne vás všetkých, ktorí ste so mnou v službe evanjelia o jeden vianočný darček: vašu ochotnú a nadšenú spoluprácu na ohlasovaní Dobrej noviny predovšetkým chudobným (porov. Mt 11,5). Pamätajme, že Boha pozná skutočne iba ten, kto prijíma chudobného, ktorý prichádza zdola s jeho biedou, a že práve v nej odetý bol poslaný zhora; nemôžeme uvidieť tvár Boha, môžeme ho však zakúsiť v jeho obrátení sa k nám, keď si uctíme tvár blížneho, toho, čo nám dáva zabrať svojimi potrebami (prov. E. Lévinas, Totalité et infini, Paríž 2000, 76).
(…)
Kiež nikto z vás dobrovoľne neprekáža dielu, ktoré Pán uskutočňuje v tomto čase, a prosme o dar pokory v službe, aby On rástol a my sme sa zmenšovali (porov. Jn 3,30).
Blahoželám všetkým, každému z vás, vašim rodinám a vašim priateľom. A ďakujem, ďakujem za vašu prácu, veľká vďaka. A prosím, modlite sa stále za mňa, aby som mal odvahu zotrvať v kríze. Požehnané Vianoce! Ďakujem.“
Po záverečnom udelení požehnania Svätý Otec podaroval každému z prítomných dve knihy. Prvou bola biografia bl. Karola de Foucauld, ako vyššie spomenutý dar od pátra Bernarda Arduru O.Praem, ktorý je postulátorom jeho kauzy svätorečenia. (Francúzsky premonštrát je predsedom Pápežského výboru pre historické vedy.) Druhým knižným darčekom bola publikácia s názvom „Holotropia: Slová kresťanskej familiarity. Ľudská stránka zjavená v meniacom sa momente“ (Olotropia. – I verbi della familiarità cristiana. L’umano rivelato in un momento che cambia) od talianskeho biblistu Gabriele Coriniho, žiaka kardinála C. M. Martiniho.