21.12.2015 Predvianočné žičenie Svätého Otca Rímskej kúrii: Dvanásť párov cností
Vatikán. „Katalog nezbytných ctností“ pracovníků římské kurie přednesl papež František při dnešním předvánočním setkání se svými spolupracovníky. Po loňském katalogu „kuriálních nemocí“ jej Svatý otec vypracoval formou akrostichu slova „misericordia“, tedy milosrdenství.
Svätý Otec sa hneď na úvod zmienil o tom, že je trochu zoslabnutý v dôsledku chrípky. Pripomenul, ako pri rovnakej príležitosti pred dvoma rokmi dal dôraz na profesionalitu a službu členov kúrie podľa vzoru sv. Jozefa. Zažartoval, že tentoraz by mal hovoriť o kuriálnych antibiotikách, keďže pred rokom hovoril o pokušeniach a „chorobách“, ktoré kúriu ohrozujú. Pripomenul, ako vtedy predložil celý „katalóg kuriálnych chorôb, … ktoré môžu postihnúť každého kresťana, každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť či hnutie v Cirkvi a ktoré si vyžadujú prevenciu, ostražitosť, liečbu a žiaľ v niektorých prípadoch aj bolestivé a dlhotrvajúce zásahy.“
„Niektoré zo spomenutých chorôb sa prejavili aj v tomto roku, spôsobiac nemálo bolesti celému telu a zraniac mnoho duší, aj s pohoršením,“ konštatoval pápež František a upozornil, že z toho boli vyvodené dôsledky: „Zdá sa byť povinnosťou povedať, že to bolo – a vždy bude – predmetom úprimnej reflexie a rozhodných opatrení. Reforma bude pokračovaťs dôslednosťou, jasnosťou a rozhodnosťou, pretože Cirkev sa má stále reformovať (Ecclesia semper reformanda)
„Nemoci a dokonce ani skandály nemohou ukrýt efektivnost služeb, které Římská kurie s námahou, odpovědností, nasazením a oddaností poskytuje papeži a celé církvi – a to je skutečně útěšné,“
S odkazem na to, že ani letos bohužel nechyběly projevy některých těchto nemocí, jež způsobily bolest mnohým a ocitoval pasáž z Duchovních cvičení sv. Ignáce z Loyoly: “je vlastnosťou zlého ducha roztrpčovať, zarmucovať, klásť prekážky a znepokojovať falošnými dôvodmi, aby bránil napredovaniu; a naopak dobrému duchu je vlastné dodávať odvahu a energiu, dávať útechu a slzy, vnuknutia a pokoj a odstraňovať každú prekážku pri kráčaní cestou dobra“ (porov. DC 315).
„Navyše, zdráhania, únavy i pády ľudí a služobníkov predstavujú aj lekcie a príležitosti pre rast, a nikdy nie pre malomyseľnosť. Sú príležitosťami vrátiť k sa k podstate, čo znamená vydať počet z nášho vedomia o sebe samých, o Bohu, o blížnom, o cirkevnom cítení (sensus Ecclesiae) a zmysle viery (sensus fidei). O tomto návrate k podstate vám chcem hovoriť dnes, keď sme na začiatku putovania Svätého roka milosrdenstva, otvoreného v Cirkvi pred niekoľkými dňami, a ktorý predstavuje pre ňu a pre nás všetkých silnú výzvu k vďačnosti, k obráteniu, k obnove, k pokániu a k zmiereniu.
V skutočnosti, Vianoce sú sviatkom nekonečného Božieho milosrdenstva. Sv. Augustín z Hippa hovorí: «Mohlo byť milosrdenstvo voči nám nešťastníkom väčšie než to, ktoré priviedlo Stvoriteľa neba k zostúpeniu z neba? Stvoriteľa zeme k zaodeniu sa smrteľným telom? Samotné toto milosrdenstvo priviedlo Pána sveta k tomu, aby sa zaodel prirodzenosťou sluhu, takže hoci bol sám chlebom, pociťoval hlad, hoci bol plným nasýtením, pociťoval smäd, hoci bol mocou, stal sa slabým, hoci bol záchranou stal sa zraneným, hoci bol životom, bol vystavený smrti. A toto všetko preto, aby zasýtil náš hlad, uľavil nám v horúčave, posilnil našu slabosť, zrušil našu neprávosť, roznietil našu lásku» (Serm. 207,1: PL 38,1042).“
V rámci probíhajícího Roku milosrdenství a přípravy na Narození Páně papež představil katalog ctností jako „praktickou pomůcku plodného prožití tohoto času milosti. Jde o seznam, který „není vyčerpávající a je určen těm, kdo slouží v římské kurii a všem, kdo chtějí, aby jejich zasvěcení nebo služba církvi byla úrodná.“ ‚Katalóg nevyhnutných cností‛ určený pre toho, kto koná službu v Kúrii a pre všetkých tých, čo chcú urobiť plodným svoje zasvätenie alebo svoju službu Cirkvi.“
Františkův katalog ctností se řídí, jak jsme řekli, počátečními písmeny slova „misericordia“ – milosrdenství. Pozývam vedúcich dikastérií a predstavených, aby ho prehĺbili, obohatili a doplnili. Je to zoznam, ktorý vychádza z akrostichového rozvinutia slova „misericordia“, aby bolo naším vodcom a naším majákom,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal, že túto literárnu formu používal páter Matteo Ricci, známy jezuitský misionár v Číne z prelomu 16. a 17. storočia (1552-1610). Potom už predložil samotné duchovné podnety v dvanástich bodoch, z ktorých každý spája dva rozmery
Drahí bratia, milosrdenstvo , je voľbou toho, kto chce mať zmýšľanie Ježišovho srdca, toho, kto chce seriózne nasledovať Pána, ktorý od nás žiada: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec» (Lk 6,36;porov. Mt 5,48). Otec Ermes Ronchi zdôrazňuje: «Milosrdenstvo: škandál per spravodlivosť, bláznovstvo per inteligenciu, útecha pre dlžníkov. Dlh existencie, dlh toho, že sme milovaní, sa spláca jedine milosrdenstvom.»
Takže, nech milosrdenstvo vedie naše kroky, inšpiruje naše reformy, osvetľuje naše rozhodnutia. Nech je ono nosným stĺpom nášho konania. Nech nám ono ukáže, kedy máme ísť vpred a kedy musíme urobiť krok vzad. Nech nám ono dá rozpoznať nepatrnosť našich skutkov vo veľkom Božom pláne spásy a v majestátnosti a tajomnosti jeho diela.
Aby sme si pomohli v chápaní tejto skutočnosti, nechajme sa očariť úžasnou modlitbou, ktorá sa všeobecne prisudzuje bl. Oscarovi Arnulfovi Romerovi,avšak po prvýkrát ju vyslovil kardinál John Dearden:
Občas nám osoží spraviť krok vzad a vidieť veci zdiaľky. Kráľovstvo nepresahuje len za naše snaženia, presahuje aj naše vízie. V našom živote dokážeme spraviť len malú časť tohto úžasného podujatia, akým je Božie dielo. Nič z toho, čo robíme, nie je kompletné.
Je to ako povedať, že Kráľovstvo siaha ďalej než my sami. Žiadne vyjadrenie nehovorí všetko to, čo sa dá povedať. Žiadna modlitba nevyčerpáva vyjadrenie viery. Žiadne krédo nemá dokonalosť. Žiadna pastoračná návšteva neprináša so sebou všetky riešenia. Žiadny program nenapĺňa úplne misiu Cirkvi. Žiadna méta ani žiadny cieľ nedosiahne úplnosť.
O toto tu ide: Sejeme zrnká, ktoré jedného dňa vzídu. Polievame už zasadené semiačka, vediac, že starať sa o ne budú iní. Kladieme základy niečoho, čo sa rozvinie. Dávame kvas, ktorý rozmnoží naše schopnosti.
Nemôžeme robiť všetko, ale má oslobodzujúci zmysel s tým začať. Dodá nám to silu niečo urobiť a urobiť to dobre. Môže to zostať nedokončené, no je to začiatkom, krokom na ceste. Príležitosťou, aby Božia milosť vstúpila a spravila zvyšok.
Možno nikdy neuvidíme jeho naplnenie, ale toto je rozdiel medzi majstrom a pracovníkom. Sme pracovníci, nie majstri, služobníci, nie mesiáši. Sme proroci budúcnosti, ktorá nám nepatrí.“
Svätý Otec na záver všetkým udelil požehnanie a prosil, aby sa zaňho modlili a prejdúc dokola celú sálu každému podal ruku s vianočným prianím.
[1] „Misionářství není jen záležitostí zeměpisných oblastí, lidí, kultur, jednotlivců, protože „hranice“ víry nepřekračuje jen prostor a lidské tradice, ale také srdce každého muže a každé ženy. Druhý vatikánský koncil zvláštním způsobem zdůraznil, že misijní úkol rozšiřování hranic víry přináleží každému pokřtěnému člověku a všem křesťanským komunitám“ (Poselství papeže Františka ke Světovému dni misií 2013,2).
[2] Římský misál, ed. 2002.
[3] Promluva k římské kurii, 21. září 1963.
[4] Ignác z Loyoly, Duchovní cvičení, 349.
[5] „Láska v pravdě, kterou Ježíš Kristus dosvědčil svým pozemským životem a zejména svou smrtí a vzkříšením, je hlavní hnací silou pravého rozvoje každé lidské bytosti i celého lidstva. … Je to síla, která má svůj původ v Bohu, věčné Lásce a absolutní Pravdě“ (Caritas in veritate, 1). Proto je třeba „spojovat lásku s pravdou nejen ve směru naznačeném svatým Pavlem (Ef 4,15), tedy „pravdu v lásce“ (veritas in caritate), ale i v opačném, komplementárním směru, tedey „lásku v pravdě“ (caritas in veritate). Pravdu je třeba hledat, nalézat a vyjadřovat v „ekonomii“ lásky, a lásku je třeba zase chápat, doceňovat a uskutečňovat ve světle pravdy“ (tamt., 2).
[6] Jan Pavel II., Angelus 9.7.1989: „Výraz »Srdce Ježíšovo« ihned odkazuje k Ježíšovu lidství. Zdůrazňuje bohatství jeho citů – soucit s nemocnými, zalíbení v chudých, milosrdenství s hříšníky, něhu vůči dětem, rozhodnost při pranýřování pokrytectví, pýchy a násilí, mírnost tváří v tvář protivníkům, horlivost pro Otcovu slávu a jásot nad jeho plány milosti, tajemnými a prozřetelnostními zároveň… Přivolává na mysl Ježíšův smutek nad Jidášovou zradou, sklíčenost osamění, poslušné synovské odevzdání do Otcových rukou. A především vypovídá o lásce, která nezadržitelně prýští z jeho nitra – nekonečné lásce vůči Otci a bezmezné lásce k člověku.“