21.11.2019 Svätá omša v Bangkoku: Ako misionárski učeníci hľadať tváre bratov a sestier
Pápež v homílii reagoval na úryvok z Evanjelia podľa Matúša (Mt 12,46-50), kde sa Ježiš pýta, kto je jeho matka a jeho bratia.
Ježišove otázky v Evanjeliu nás istým spôsobom uvádzajú do krízy, zatrasú nami a stavajú nás na cestu, aby sme objavili pravdu, ktorá je schopná plodiť život. Jeho otázky otvárajú širší horizont, obnovujú náš život, vysvetlil Petrov nástupca.
«Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka» (Mt 12,50), odpovedá v evanjeliu Ježiš. Podobne to bolo aj s prvými misionármi, ktorí dorazili do Thajska. Pochopili, že patria k širšej rodine než je tá, ktorá sa zakladá na pokrvnosti, kultúre, regionálnej či skupinovej príslušnosti. Pohnutí Duchom Svätým a plní evanjeliovej nádeje sa misionári vydali hľadať týchto ešte nepoznaných členov svojej rodiny.
Hľadať tváre bratov a sestie
Vyšli hľadať ich tváre. Bolo potrebné, aby otvorili srdce pre novú mieru, schopnú prekonať všetky prídavné mená, ktoré vždy rozdeľujú, aby objavili mnoho thajských matiek a bratov, ktorí chýbali pri ich nedeľnom stole.
„Bez toho stretnutia by kresťanstvu chýbala vaša tvár bolo by ochudobnené o vaše piesne a tance, ktoré predstavujú thajský úsmev, tak typický vo vašej vlasti. Misionári v Thajsku rozpoznali láskyplný plán nebeského Otca, ktorý „je oveľa väčší než všetky naše kalkulácie a predpovede a neredukuje sa na hŕstku ľudí či na vyhradený kultúrny kontext“.
„Misionársky učeník nie je najatý žoldnier viery, ani dodávateľ prozelytov, ale je žobrákom, ktorý uznáva, že mu chýbajú bratia, sestry a matky, s ktorými by slávil a oslavoval neodvolateľný dar zmierenia, ktorý Ježiš dáva nám všetkým: Hostina je už hotová, choďte a hľadajte všetkých tých, ktorých stretnete na ceste (porov. Mt 22,4.9). Toto pozvanie je zdrojom radosti, vďačnosti a plného šťastia, pretože dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie.“
Uplynulo 350 rokov od zriadenia apoštolského vikariátu v Siam (1696-2019), znamení rodinného objatia, vytvorené v tejto krajine. Iba dvaja misionári sa odvážili vysievať zrná, ktoré od onoho vzdialeného okamihu rastú a klíči v rozmanitých apoštolských iniciatívach, prispievajúcich k životu národa. Toto výročie neznamená túžbu po minulosti, ale oheň nádeje, aby sme teraz tiež my mohli odpovedať s rovnakou rozhodnosťou, silou a dôverou. Je to sviatočná a vďačná spomienka, ktorá nám pomáha s radosťou vychádzať a zdieľať nový život plynúci z evanjelia spolu so všetkými členmi našej rodiny, ktoré doteraz nepoznáme
„Všetci sme misionárskymi učeníkmi, keď sa rozhodujeme, že budeme živou súčasťou Pánovej rodiny a robíme to ako On, ktorý nemal strach sedieť pri stole s hriešnikmi, aby ich uistil, že pri stole Otca a tvorstva bolo miesto vyhradené tiež pre nich, dotýkal sa tých, ktorých sa považovali za nečistých, a tým, že im umožnil, aby sa ho tiež dotýkali, im pomohol pochopiť, že Boh je blízko, ba dokonca, že sú blahoslavení
. Osobitne upozornil na deti a ženy vystavené prostitúcii, na vykorisťovaných rybárov i iné marginalizované skupiny:
Každý človek na okraji je naša rodina
„Osobitne myslím na tie deti – chlapcov a dievčatá – a ženy vystavené prostitúcii a obchodovaniu s ľuďmi, znetvorených v ich najautentickejšej dôstojnosti; na tých mladých otrokov drog a nezmyselnosti, ktorá končí tým, že zastiera ich pohľad a spaľuje ich sny.
Myslím na migrantov obratých o ich domy a rodiny, ako aj na mnohých ďalších, ktorí, tak ako oni, sa môžu cítiť zabudnutí, osirotení, opustení, bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života. Myslím na vykorisťovaných rybárov, na ignorovaných žobrákov.
Oni tvoria súčasť našej rodiny, sú našimi matkami a našimi bratmi; neoberajme naše komunity o ich tváre, o ich rany, o ich úsmevy, o ich životy; a neoberajme ich rany a bôle o milosrdné pomazanie Božou láskou. Misionársky učeník vie, že evanjelizácia neznamená hromadiť prívržencov, ani ukazovať sa byť mocnými, ale otvoriť dvere, aby sme zakúšali a zdieľali milosrdné a uzdravujúce objatie Boha Otca, ktoré nás robí rodinou.
Drahá thajská komunita: poďme vpred na ceste, v stopách prvých misionárov, aby sme stretli, objavili a s radosťou rozpoznali všetky tváre matiek, otcov a bratov, ktoré nám Pán chce darovať a ktoré chýbajú pri našej nedeľnej hostine.“