20.9.2015 Homília Svätého Otca v Havane: Slúžiť druhým, nie slúžiť si druhými
Homília Svätého Otca Františka 20. septembra 2015 pri svätej omši na Námestí Plaza de la Revolución „José Martí“ v Havane s formulárom 25. nedele v cezročnom období s čítaniami Múdr 2,12.17-20, Jak 3,16-4,3, Mk 9,30-37
Ježiš dáva svojim učeníkom zdanlivo indiskrétnu otázku: «O čom ste sa zhovárali cestou?» (Mk 9,33). Je to otázka, ktorú nám môže položiť aj dnes: O čom sa rozprávate každodenne? Aké sú vaše snahy? «Oni – dosvedčuje evanjelium – mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší» (Mk 9,34), dôležitejší. Hanbili sa Ježišovi povedať, o čom sa rozprávali. Tak medzi vtedajšími učeníkmi, ako aj dnes v nás samých sa môže odhaliť rovnaká debata: „Kto je dôležitejší?“
Ježiš so svojou otázkou nenalieha, nenúti ich povedať, o čom sa cestou zhovárali; napriek tomu tá otázka zostáva, nielen v mysli, ale aj v srdci učeníkov.
„Kto je najdôležitejší?“ Je to otázka, ktorá nás bude sprevádzať počas celého života, a na ktorú budeme pozývaní odpovedať v rôznych etapách nášho života. Tejto otázke nemôžeme utiecť, je vtlačená do srdca. Počas rodinných stretnutí som neraz počul dávať deťom takúto otázku: „Koho máš radšej, ocka alebo mamičku?“ Je to ako opýtať sa: Kto je pre vás dôležitejší? Je táto otázka skutočne len obyčajnou hrou pre deti? Dejiny ľudstva sú poznačené tým, ako sa odpovedá na túto otázku.
Ježiš sa neobáva otázok ľudí; nemá strach z ľudskosti, ani z rôznych otáznikov, ktoré kladie. Naopak, on pozná „záhyby“ ľudského srdca a ako dobrý pedagóg je vždy ochotný sprevádzať nás. Verný svojmu štýlu, osvojuje si naše otázky a naše snahy a dodáva im nové obzory. Verný svojmu štýlu dokáže dať odpoveď schopnú nastoliť novú výzvu, zaskočiac „očakávané odpovede“ alebo to, čo bolo už zdanlivo určené. Verný svojmu štýlu, Ježiš vždy uskutočňuje logiku lásky. Logiku, ktorú je schopný uplatňovať v živote každý, pretože je pre všetkých.
Ďaleko od každého typu elitárstva, Ježišov obzor nie je pre zopár privilegovaných, schopných dôjsť k „vytúženému poznaniu“ alebo k popredným stupňom duchovnosti. Ježišov obzor je vždy ponukou pre každodenný život, aj tu, na „našom“ ostrove; ponukou, ktorá vždy zaisťuje to, aby naša každodennosť niesla istú príchuť večnosti.
Kto je najdôležitejší? Ježiš je vo svojej odpovedi jednoduchý: «Ak niekto chce byť prvý – alebo najdôležitejší – nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35). Kto chce byť veľký, nech slúži druhým a neslúži si druhými!
A toto je ten veľký Ježišov paradox. Učeníci sa zhovárali o tom, kto by mal zaujať dôležitejšie miesto, kto by bol tým privilegovaným – boli to učeníci, tí najbližší k Ježišovi, čo diskutovali o týchto veciach – kto by stál nad spoločným zákonom, nad všeobecnou normou, aby s túžbou nadradenosti prevyšoval ostatných. Kto by sa rýchlejšie vyšvihol, aby obsadil posty, ktoré by priniesli isté výhody.
A Ježiš narúša ich logiku, keď im s jednoduchosťou hovorí, že autentický život sa žije v konkrétnom nasadení sa pre blížneho, čo znamená: slúžiac.
Pozvanie k službe predstavuje jednu zvláštnosť, ktorej máme venovať pozornosť. Slúžiť znamená, poväčšine, starať sa o krehkosť, ujímať sa krehkosti. Slúžiť znamená starať sa o tých, ktorí sú krehkí v našich rodinách, v našej spoločnosti, v našom národe. Sú to tváre trpiace, bezbranné a zarmútené, ktoré Ježiš navrhuje všímať si a pozýva milovať ich konkrétnym spôsobom. Je to láska, ktorá sa skonkrétňuje v úkonoch a rozhodnutiach. Láska, ktorá sa prejavuje v rôznych povinnostiach, ktoré sme ako občania povolaní plniť. Sú to osoby z mäsa a kostí, s ich životom, s ich dejinami a zvlášť s ich krehkosťou, oni sú tí, ktorých nás Ježiš pozýva brániť, pomáhať im a slúžiť im. Pretože byť kresťanom nesie v sebe slúžiť v prospech dôstojnosti bratov, zápasiť za dôstojnosť bratov a žiť pre dôstojnosť bratov. Preto je kresťan neustále pozývaný odložiť bokom svoje požiadavky, očakávania, svoje túžby po všemohúcnosti pred konkrétnym pohľadom tých, ktorí sú krehkejší.
Je tu služba, ktorá slúži druhým; no musíme sa chrániť od inej „služby“, od pokušenia takej „služby“, ktorá „si“ slúži druhými. Existuje istá forma vykonávania služby, pri ktorej je záujem priniesť prospech pre tých „mojich“, v mene toho „nášho“. Takáto služba ponecháva vždy bokom tých „tvojich“, vytvárajúc tak dynamiku vylúčenia.
Kresťanským povolaním sme všetci volaní ku službe, ktorá slúži a k tomu, aby sme si vzájomne pomáhali neupadať do pokušení „služby, ktorá si slúži“. Všetci sme pozvaní, podnecovaní Ježišom ujímať sa jedni druhých z lásky. A to bez obzerania sa vedľa, aby sme videli, čo robí sused alebo čo nerobí. Ježiš hovorí: «Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35). Nehovorí: „Ak tvoj blížny túži byť prvý, nech slúži.“ Musíme si dávať pozor pred pohľadom, ktorý súdi a dodávať si odvahy veriť v pohľad, ktorý pretvára, ku ktorému nás pozýva Ježiš.
Toto ujímanie sa z lásky nesmeruje k postoju servilnosti, ale naopak, do stredu kladie otázku brata: služba vždy hľadí na tvár brata, dotýka sa jeho tela, cíti jeho blízkosť, niekedy až tak, že ju „trpí“, a usiluje sa o jeho povznesenie. Z takéhoto dôvodu služba nie je nikdy ideologická, vychádzajúc z toho, že neslúži ideám, ale osobám.
Svätý verný Boží ľud, ktorý žije na Kube je ľudom, ktorý miluje sviatok, priateľstvo, pekné veci. Je to ľud, ktorý kráča, ktorý spieva a chváli. Je to ľud, ktorý má rany, ako každý národ, ale ktorý vie stáť s otvorenou náručou, ktorý kráča s nádejou, pretože jeho povolanie je veľké. Dnes vás pozývam, aby ste sa ujali tohto povolania, aby ste prevzali starostlivosť o tieto dary, ktoré vám Boh daroval, no zvlášť vás chcem pozvať k tomu, aby ste sa ujímali a slúžili krehkosti vašich bratov. Nezanedbajte ich kvôli plánom, ktoré sa môžu javiť lákavé, ale ktoré strácajú záujem o tvár toho, kto ti je nablízku. My vieme, sme svedkami „jedinečnej sily“ vzkriesenia, ktorá „plodí na každom mieste zárodky tohto nového sveta“ (Evangelii gaudium 276.278).
Nezabúdajme na Dobrú novinu dneška: veľkosť ľudu, národa, veľkosť ľudskej osoby je vždy založená na tom, ako slúži krehkosti svojich bratov. V tomto nachádzame jeden z plodov opravdivej ľudskosti. Pretože, drahí bratia a sestry, kto nežije pre službu, neslúži životu.