19.9.2016 Meditácia Svätého Otca Františka v Assisi počas modlitby za pokoj
„Pred ukrižovaným Ježišom aj nám zaznievajú jeho slová: «Žíznim» (Jn 19,28). Smäd, ešte viac ako hlad, je extrémnou potrebou ľudskej bytosti, ale zároveň predstavuje aj extrémnu biedu. Tak kontemplujeme tajomstvo Najvyššieho Boha, ktorý sa kvôli milosrdenstvu stal bedárom medzi ľuďmi.
Po čom žízni Pán? Určite po vode, ktorá je základným prvkom pre život. Ale predovšetkým má smäd po láske, ktorá je nemenej dôležitým prvkom pre život. Žízni, aby nám daroval živú vodu svojej lásky, ale aj aby prijal našu lásku. Prorok Jeremiáš takto vyjadril zaľúbenie Boha v našej láske:«Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub» (Jer 2,2). Dal hlas aj božskému utrpeniu, keď nevďačný človek zanechal lásku a zdá sa, že aj dnes to hovorí Pán, «mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu» (jer 2,13). Je to dráma „vyschnutého srdca“, neopätovanej lásky, dráma, ktorá sa obnovuje v evanjeliu, keď na Ježišov smäd človek odpovedá octom, ktorý je skazeným vínom. Ako sa prorocky vyjadril aj žalmista: «Keď som bol smädný, napojili ma octom» (Ž 69,22).
„Láska nie je milovaná“, podľa niektorých textov, toto bola skutočnosť, ktorá znepokojovala sv. Františka z Assisi. On z lásky k trpiacemu Pánovi sa nehanbil plakať a sťažovať sa nahlas (por. Františkánske pramene, č. 1413). Túto skutočnosť musíme mať na srdci, kontemplujúc ukrižovaného Boha, smädného po láske. Matka Tereza z Kalkaty chcela, aby v kaplnke každej komunity, bol vedľa kríža nápis „Žíznim“. Uhasenie smädu Ježiša na kríži po láske prostredníctvom služby najchudobnejším z chudobných bolo jej odpoveďou. Pán si totiž uhasí smäd našou súcitnou láskou a poteší sa, keď v jeho mene, sa skloníme nad biedy druhých. Pri súde nazve „požehnanými“ všetkých tých, ktorí dali piť tomu, kto bol smädný, všetkých tých, ktorí ponúkli konkrétnu lásku tomu, kto bol v núdzi: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40).
Ježišove slová sú pre nás otázkou, žiadajú prijatie v srdci a odpoveď životom. V jeho „Žíznim“ môžeme počuť hlas trpiacich, ukrytý výkrik nevinných maličkých, ktorým bolo zabránené uvidieť svetlo tohto sveta, úpenlivú prosbu chudobných a tých, ktorí potrebujú pokoj. Obete vojen, ktoré nakazia národy nenávisťou a zem zbraňami, vzývajú pokoj. Vzývajú pokoj naši bratia a sestry, ktorí žijú v ohrození bombardovania, alebo sú nútení opustiť domov a migrovať do neznáma, zbavení všetkého. Všetci títo sú bratmi a sestrami ukrižovaného, maličkí jeho kráľovstva, zranení a vyprahnutí členovia jeho tela. Majú smäd. Ale často je im podaný, tak ako Ježišovi, iba ocot odmietnutia. Kto im načúva? Kto sa stará o to, aby im odpovedal? Oni často narážajú iba na ohlušujúce ticho nezáujmu, egoizmu toho, kto cíti, že mu znepríjemňujú život, chlad toho, kto uháša ich prosby o pomoc s ľahkosťou, akou prepína televízne kanály.
Pred ukrižovaným Kristom «Božiu moc a Božiu múdrosť» (1 Kor 1,24) sme my kresťania povolaní kontemplovať tajomstvo nemilovanej Lásky a vylievať milosrdenstvo na svet. Na kríži, strome života, bolo zlo premenené na dobro. Aj my, učeníci Ukrižovaného, sme povolaní byť „stromami života“, ktoré absorbujú znečistenie ľahostajnosti a vracajú svetu kyslík lásky. Z Kristovho boku vyšla voda, symbol Ducha, ktorý dáva život (por. Jn 19,34); tak nech z nás jeho veriacich nech vychádza spoluúčasť so všetkým smädnými dnešnej doby.
Nech nám Pán, tak ako aj Márii pri kríži, daruje byť v jednote s Ním a byť nablízku tým, ktorí trpia. Keď sa pristavíme pri tých, ktorí sú dnes ukrižovaní a budeme čerpať silu milovať od Ukrižovaného a Vzkrieseného, bude medzi nami ešte viac rásť harmónia a spoločenstvo. «Veď on je náš pokoj!» (Ef 2,14); On, ktorý prišiel, aby ohlasoval pokoj blízkym i vzdialeným (por. Ef 2,17). Nech nás všetkých zachová v láske a zhromaždí v jednote, ku ktorej kráčame, aby sme sa stali tým, po čom On túži: «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).“