20.4.2018 Pápež František si v Alessane a Molfette uctil pamiatku biskupa Tonina Bella
Odkaz Tonina Bella pre dnešok slovami pápeža Františka
Pápež František zacitoval slová Dona Tonina, ktorými v jednej zo svojich kníh ďakuje svojmu rodisku za prípravu na jeho životné poslanie: «Ďakujem ti, môj rodný kraj, malý a chudobný, že si mi dovolil narodiť sa chudobným ako ty, ale práve tým si mi dal to neporovnateľné bohatstvo vedieť chápať chudobných a môcť im dnes slúžiť.»
Vo svojom príhovore Svätý Otec vyzdvihol charizmu duchovného pastiera plne zaangažovaného do života spoločnosti a zároveň hlboko ponoreného v modlitbe, akým bol Don Tonino Bello. Pápež František vystihol jeho vzor lásky k chudobným obrazom dobre naladeného rádia:
„Cirkev, ktorá má vo svojom srdci chudobných, zostáva vždy naladená na Božiu vlnu, nikdy nestráca frekvenciu Evanjelia a cíti povinnosť vracať sa k podstate, aby svedomito ohlasovala, že Pán je jediné pravé dobro. Don Tonino nás volá nie k teoretizovaniu o blízkosti k chudobným, ale byť im blízkymi tak, ako to robil Ježiš, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným (por. 2 Kor. 8,9). Don Tonino cítil potrebu ho napodobňovať, zainteresovať sa osobne, až po zrieknutie sa seba samého. Nevyrušovali ho prosby, zraňovala ho ľahostajnosť. Nestrachoval sa o nedostatok peňazí, ale znepokojovala ho pracovná neistota, problém, ktorý je aj dnes veľmi aktuálny. Nikdy nepremárnil príležitosť pripomenúť, že na prvom mieste je zamestnanec so svojou dôstojnosťou, a nie zisk so svojou chamtivosťou. Nestál zo založenými rukami, konal lokálne, aby tak zasieval mier globálne, v presvedčení, že najlepší spôsob ako predchádzať násiliu a každému typu vojny je starať sa o núdznych a podporovať spravodlivosť. Vskutku, ak vojna vyvoláva chudobu, aj chudoba vyvoláva vojnu.“
Don Tonino byl mužem svého kraje, protože v tomto kraji uzrálo jeho kněžství. Tady vzklíčilo jeho povolání, které rád nazýval odezvou. Odezvou toho, jak bláznivě Bůh miluje naše křehké životy, jednoho po druhém; odezvou Jeho milujícího hlasu, který k nám denně promlouvá a volá nás, abychom šli stále vpřed, odvážně snili, decentralizovali svoji existenci za účelem sloužit druhým a vybízí nás k neustálé důvěře v Boha, jediného, který je schopen proměnit život ve slavnost. Toto je povolání podle dona Tonina: povolání, abychom se stali nejenom zbožnými věřícími, ale byli opravdu zamilováni do Pána v zasněné vroucnosti, rozmachem sebedarování a odhodláním nezastavit se v prostřednosti. Když totiž Pán roznítí srdce, nemůže zhasnout naděje. Když Pán žádá přitakání, nelze odpovědět „možná“. Prospěje nejenom mladým, ale nám všem, všem, kteří hledají smysl života, naslouchat opět slovům dona Tonina.
Tento kraj dal Antoniovi narodit se Toninem a stát se donem Toninem. Toto prosté a familiární jméno, které čteme na jeho hrobě, k nám stále promlouvá. Vypráví o jeho touze stát se maličkým, aby byl blízký, zkracoval vzdálenosti a nabízel ruku k pomoci.
„Pozýva k jednoduchej a rýdzej evanjeliovej otvorenosti. Don Tonino ju veľmi odporúčal, zanechajúc ju ako dedičstvo svojim kňazom. Hovoril: «Milujme svet. Prajme mu dobro. Vezmime ho pod pazuchu. Prejavme mu milosrdenstvo. Nedávajme mu zakaždým pocítiť tvrdosť zákona, ak sme mu predtým nedali pocítiť jemnosť» (Homília pri udeľovaní birmovania, 1993). To sú slová, ktoré vyjadrujú túžbu po Cirkvi pre svet, nie „svetskej“ ale „pre svet“. Po Cirkvi očistenej od upätosti na seba a «extrovertnej, vychádzajúcej, nie zakuklenej do seba». [Túžbu] po Cirkvi, ktorá nečaká na to, čo dostane, ale poskytuje prvú pomoc. Po takej Cirkvi, ktorá sa nikdy neuťahuje do smútku za minulosťou, ale je zachvátená láskou k dnešku, podľa vzoru Boha, ktorý «tak veľmi miloval svet» (Jn 3,16).
Meno „Don Tonino“ nám hovorí aj o jeho zdravej alergii na tituly a pocty, o jeho prianí vzdať sa niečoho pre Ježiša, ktorý sa pre nás zriekol všetkého, o jeho odvahe oslobodiť sa od toho, čo pripomína „znaky moci“, aby dal priestor „moci znamení“. Don Tonino to samozrejme nerobil kvôli prospechu alebo hľadaniu obdivu, ale pohnutý príkladom Pána. V láske k Nemu nachádzame silu zanechať ten odev, ktorý bráni vykročiť, a dať sa do pracovného, aby sme boli «Cirkvou v zástere, jedinom kňazskom oblečení, ktoré je zaznamenané v Evanjeliu» (T. Bello: Cirenei della gioia, 2004, s. 61).“ (…)
„Rád hovoril, že my kresťania «musíme byť „kontempl-aktívni“ [tal. novotvar: „contemplattivi“, pozn. prekl.], čo znamená byť ľuďmi, ktorí začínajú kontempláciou a potom nechajú vytrysknúť svojmu dynamizmu, svojej horlivosti v činnosti» (Tamže, s. 55), ľuďmi, ktorí nikdy neoddeľujú modlitbu od činnosti.
Milý Don Tonino, varoval si nás pred pohrúžením sa do víru aktivít bez zastavenia sa pred svätostánkom, aby sme si nerobili ilúzie a nepracovali pre Božie kráľovstvo naprázdno. A my sa môžeme spytovať, či začíname od svätostánku, alebo od nás samých.“