20.4.19 Pán nás volá, aby sme sa zdvihli, vstali na Jeho Slovo, pozreli hore a uverili, že sme stvorení pre Nebo, nie pre zem; pre výšiny života

20.4.2019 Zmrtvýchvstalý Ježíš obrací naruby naše zklamání

Homilie papeže při Velikonoční vigilii, 20. dubna 2019 v bazilice sv. Petra

1. Ženy prinášajú ku hrobu vonné masti, ale obávajú sa, že cesta bude márna, pretože vchod do hrobu je zatarasený obrovským kameňom. Cesta týchto žien je aj našou cestou; podobá sa ceste spásy, ktorú sme prechádzali dnes večer. Zdá sa, že o tento kameň sa všetko rozbije: krása stvorenia o drámu hriechu; vyslobodenie z otroctva o nevernosť Zmluve; prísľuby prorokov o žalostnú ľahostajnosť ľudu. Rovnako je to v dejinách Cirkvi a životných osudoch každého z nás. Zdá sa, že urobené kroky nikdy nepovedú k cieľu. Môže sa vtierať myšlienka, že frustrovaná nádej je temná zákonitosť života.

Dnes však zisťujeme, že naša cesta nie je márna a nerozbíja sa o náhrobný kameň. Ženami otrasie a dejiny mení jediná veta: »Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi« ( Lk 24,5); prečo si myslíte, že je všetko zbytočné a nikto nemôže vaše kamene odstrániť? Prečo podliehate rezignácii a neúspechu? Pascha je slávnosť odvalenia kameňov. Boh odstraňuje tie najtvrdšie balvany, na ktoré narážajú nádeje a túžby, totiž smrť, hriech, strach a zosvetštenie. Ľudské dejiny nekončia na náhrobnom kameni, pretože dnes odkrývajú »živý kameň« (porov. 1 Petr2,4), zmŕtvychvstalého Ježiša. Na Ňom sa ako cirkev zakladáme, a hoci sa desíme a sme pokúšaní posudzovať všetko na základe svojich neúspechov, On prichádza a všetko obnovuje, obracia naruby naše sklamanie. Dnes večer je každý povolaný objaviť, že Živý je Ten, ktorý odvaľuje zo srdca ťažké balvany. Pýtajme sa predovšetkým, čo je tým mojim kameňom, ktorý treba odvaliť? Ako sa nazýva?

Nádeji často prekáža kameň nedôvery. Keď získava priestor idea, že všetko ide zle a to najhoršie nikdy nekončí, zdrvení sa domnievame, že smrť je silnejšia ako život, a stávame sa cynikmi a posmeškármi, nositeľmi zhubnej malomyseľnosti. Kameň po kameni v sebe budujeme pomník nespokojnosti, hrob nádeje. Sťažujeme si na život, ktorý tak robíme závislým na sťažnostiach a duchovne chorým. Vnucuje sa tak akási záhrobná psychológia. Všetko vedie tam a nemá nádej dostať sa odtiaľ nažive. Preto ona uštipačná otázka Paschy: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Pán neprebýva v rezignáciu. Vstal z mŕtvych, nie je tam; nehľadaj tam, kde Ho nikdy nenájdeš, nie je Bohom mŕtvych, ale živých (porov. Mt 22,32). Nepochovaj nádej!

Druhým kameňom, ktorý často zapečatí srdce, je hriech . Hriech zvádza, sľubuje ľahké a hotové veci, blahobyt a úspech, ale potom zanecháva samotu a smrť. Hriechom je hľadať život medzi mŕtvymi, zmysel života v pominuteľnosti. Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Prečo sa nerozhodneš zanechať hriech, ktorý ako kameň pri vchode do srdca zamedzuje vstupu božského svetla? Prečo dávaš prednosť trblietaniu peňazí, kariéry, pýchy a rozkoši pred Ježišom, pravým svetlom (porov. Jn1,9)? Prečo nepovieš svetským márnostiam, že nežiješ pre nich, ale kvôli Pánovi života?

2. Vráťme sa k ženám, ktoré idú k Ježišovmu hrobu. Pred odvaleným kameňom zdúpnejú, zbadajú anjelov, zmocní sa ich »bázeň« a »sklopia oči k zemi« ( Lk 24,5). Neodvážia sa pozdvihnúť oči. Koľkokrát sa to stáva aj nám: radšej zostávame zahniezdení vo svojich obmedzeniach, zalezení vo svojich obavách. Je to divné: prečo tak konáme? Nezriedka preto, že uzavretosť a smútok nám prepožičiavajú hlavnú úlohu; je ľahšie zostať osamote v temných zákutiach srdca než otvoriť sa Pánovi. A predsa len On pozdvihuje. Jedná poetka napísala: „Akí veľkí sme, to nikdy nevieme, kým nie sme povolaní vstať“ (E. Dickinson, We never know how high we are ). Pán nás volá, aby sme sa zdvihli, vstali na Jeho Slovo, pozreli hore a uverili, že sme stvorení pre Nebo, nie pre zem; pre výšiny života, nie pre nízkosť smrti: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?

Boh nás žiada, aby sme videli život ako On, ktorý v každom z nás vždy vidí nepotlačiteľné jadro krásy. V hriechu vidí deti, aby ich pozdvihol; v smrti bratov, aby ich vzkriesil; v sklamaní vidí srdce, aby ho potešil. Nebojte sa teda: Pán má tento tvoj život rád do tej miery, že ho celý prežil, aby zakúsil úzkosť, opustenosť, smrť a peklo, víťazne z nich vyšiel von a povedal ti: „Nie si sám, dôveruj mi!“ Ježiš je špecialista na obracanie našich smrtí na život, nášho náreku na tanec (porov. Ž30,12). S Ním môžeme aj my konať Paschu, teda prechod, a tak prejsť od uzavretosti ku spoločenstvu, od sklamania k úteche, od strachu k dôvere. Nezostávajme zo strachu hľadieť k zemi, pozerajme na zmŕtvychvstalého Ježiša. Jeho pohľad nám vlieva nádej, pretože nám hovorí, že sme vždy milovaní, a napriek všetkému, čo môžeme vyviesť, zostáva jeho láska nezmenená. Pýtajme sa: kam sa v živote pozerám? Vnímam pohrebné priestory alebo hľadám Toho, ktorý Žije?

3. Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Ženy počúvajú pokyny anjelov, ktorí podotknú: »Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei« ( Lk 24,6). Tieto ženy zabudli na nádej, pretože si nepamätali Ježišove slová, povolanie, ktoré sa im dostalo v Galilei. Nemajú živú spomienku na Ježiša, dívajú sa na hrob. Viera potrebuje ísť znova do Galiley, oživiť prvú lásku k Ježišovi, svoje povolanie, pripomenúť – ri-cordare – čiže doslova vrátiť sa srdcom k Nemu. Podstatné je vrátiť sa k živej láske s Pánom, inak bude viera muzeálna a nie paschálna. Ježiš však nie je postavou z minulosti, ale je Živý dnes; nespoznáva sa v učebniciach dejepisu, stretáva sa v živote. Dnes si pripomíname, kedy nás Ježiš povolal, premohol naše temnoty, odpor a hriechy a dotkol sa nášho srdca svojím Slovom.

Ženy spomínajúc na Ježiša sa vracajú k hrobu. Pascha nás učí, že veriaci sa málo zdržiava na cintoríne, pretože je povolaný ísť v ústrety Žijúcemu. Pýtajme sa: kam v živote ideme? Nezriedka sa riadime len svojimi problémami, ktoré nikdy nechýbajú, a ideme za Pánom len preto, aby nám pomohol. Potom sú to teda naše problémy, ktorými sa riadime, a nie Ježiš. A to znamená, že stále hľadáme Živého medzi mŕtvymi. Koľkokrát sa po tom, čo sme stretli Pána, vraciame medzi mŕtvych, krúžime okolo seba, rozjatrujeme žiaľ, výčitky, rany a nespokojnosť, bez toho aby sme dovolili Zmŕtvychvstalému, aby nás premenil! Drahí bratia a sestry, dajme v živote centrálne miesto Žijúcemu. Prosme o milosť nenechať sa unášať prúdom, morským príbojom problémov, a rozbíjať sa o kamene hriechu, o úskalia nedôvery a strachu. Hľadajme vo všetkom a predovšetkým Jeho. S Ním budeme vzkriesení.