20.4.2018 Papež ve městě Molfetta: Po mši už se nežije pro sebe, nýbrž pro druhé
„Liturgické čítania, ktoré sme si vypočuli predstavujú dva centrálne prvky kresťanského života: Chlieb a Slovo.
Chlieb. Chlieb je základným pokrmom pre život a v evanjeliu sa nám Ježiš ponúka ako Chlieb života, akoby nám hovoril: „bezo mňa sa nemôžete zaobísť“. A používa silné výrazy: „jesť moje telo a piť moju krv“ (porov. Jn 6,53). Čo to znamená? Že pre náš život je nevyhnutné, aby sme vstúpili do živého, osobného vzťahu s ním. Telo a krv. Eucharistia je toto: nielen akýsi pekný obrad, ale to najdôvernejšie, najkonkrétnejšie, najprekvapujúcejšie spoločenstvo s Bohom, aké si len možno predstaviť: spoločenstvo lásky natoľko skutočnej, že naberá formu jedenia.
Kresťanský život zakaždým nanovo začína odtiaľto, od tohto stola, kde nás Boh sýti láskou. Bez neho, Chleba života, je každá námaha v Cirkvi márna, ako to pripomínal Don Tonino Bello: «Nestačia skutky lásky, ak chýba láska skutkov. Ak chýba láska, z ktorej vychádzajú skutky, ak chýba zdroj, ak chýba východiskový bod, ktorým je Eucharistia, každé pastoračné úsilie sa stáva len akousi vrtuľkou vecí» (Cirenei della gioia, 2004, s. 54-55).“ (…)
„Žiť pre iných je poznávacím znamením toho, kto požíva tento Chlieb, je akoby „firemnou značkou“ kresťana. Pred každým kostolom by sme mohli vyvesiť ako avízo: „Po svätej omši nežijeme viac pre seba, ale pre druhých“. Bolo by to pekné, či nie? Keby v tejto diecéze dona Tonina Bella bol tento nápis na dverách kostola, aby si to všetci prečítali: „Po svätej omši nežijeme viac pre seba, ale pre druhých“. Don Tonino takto žil: uprostred vás bol biskupom – služobníkom, pastierom, ktorý sa stal ľudom, ktorý sa pred svätostánkom učil dať sa ľuďom zjesť.
Sníval o Cirkvi hladnej po Ježišovi a netolerujúcej žiadnu svetskosť, o Cirkvi, ktorá «vie rozpoznať Kristovo telo v nepohodlných svätostánkoch biedy, utrpenia a samoty» (Articoli, corrispondenze, lettere, 2003, s. 236). Pretože, ako hovoril, «Eucharistia neznesie sedavosť» a bez toho, aby sme vstali od stola, zostáva «nenaplnenou sviatosťou» (Tamtiež, s. 103-104). Môžeme si klásť otázku: uskutočňuje sa vo mne táto sviatosť? Ešte konkrétnejšie: páči sa mi byť len obsluhovaný pri Pánovom stole, alebo vstávam, aby som slúžil tak ako Pán?“
Svätý Otec ďalej v homílii hovoril o rozlámanom Chlebe ako o Chlebe pokoja a zacitoval slová dona Tonina Bella o význame slova pokoj:
„Znamená to «jesť chlieb spoločne s druhými, bez toho, aby sme sa separovali, prisadnúť si ku stolu medzi rozličné osoby», kde «ten druhý je tvárou, ktorú treba objaviť, kontemplovať, pohladiť» (Scritti di pace, 1997, s. 66-67).“ (…)
„Spoločne s Chlebom je tu aj Slovo. Evanjelium prináša ostré diskusie ohľadom Ježišových slov: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6,52). V týchto slovách cítiť ovzdušie kapitulácie. Mnohé naše slová sa podobajú týmto: Ako môže evanjelium vyriešiť problémy sveta? Čo osoží konať dobro uprostred toľkého zla? A tak upadáme do omylu tých ľudí, paralyzovaných z diskutovania o Ježišových slovách, namiesto toho, aby boli pripravení prijať zmenu života, ktorú požadoval. Nechápali, že Ježišovo slovo je tu na kráčanie životom, a nie na usadenie sa a rečnenie o tom, čo funguje a čo nefunguje.“ (…)
„V prvom čítaní sa zmŕtvychvstalý Ježiš obracia na Šavla a nepredkladá mu dômyselné úvahy, ale ho žiada vsadiť život do hry. Hovorí mu: «Vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť» (Sk 9,6). A predovšetkým: „Vstaň“. Prvou vecou, ktorej sa treba vyhnúť, je zostať ležať na zemi, pasívne trpieť život, zostávať oklieštení strachom. Koľkokrát Don Tonino opakoval: „Na nohy!“, pretože «pred Zmŕtvychvstalým nie je vhodné zotrvávať ináč, než v stoji» (Posledný pozdrav na konci birmovky 8. apríla 1993). Treba vždy znovu vstať, pozdvihnúť zrak, pretože Ježišov apoštol nemôže zostať živoriť v drobných uspokojeniach.
Pán ďalej hovorí Šavlovi: «Vstúp do mesta». Aj každému z nás hovorí: „Choď, nezostávaj uzavretý vo svojich priestoroch, kde máš zaistenie, riskuj! Riskuj! Kresťanský život treba investovať pre Ježiša a vynaložiť ho pre druhých. Keď sme sa stretli so Zmŕtvychvstalým, nemôžeme vyčkávať, nemôžeme odkladať; treba ísť, vykročiť von, napriek všetkým problémom a neistotám. Vidíme napríklad Šavla, ktorý po tom, ako hovoril s Ježišom, napriek tomu že je slepý, vstáva a ide do mesta. Vidíme Ananiáša, ktorý aj napriek tomu, že bol vystrašený a váhavý, hovorí: «Tu som, Pane!» (v. 10) a rýchlo ide za Šavlom.“ (…)
„Nakoniec, Ježiš Šavlovi hovorí: «Povedia ti, čo máš robiť». Šavol, muž rozhodný a sebaistý, ide bez slova, poslušný Ježišovmu slovu. Prijíma poslušnosť, stáva sa trpezlivým, chápe, že jeho život viac nezávisí od neho. Učí sa pokore. Pretože byť pokorným neznamená byť hanblivým či chabým, ale poddajným Bohu a vyprázdneným od seba samého. Potom aj pokorenia, ako to, ktoré zakúsil Šavol, keď sa ocitol na zemi cestou do Damasku, sa stávajú prozreteľnostnými, pretože zbavujú nadutosti a dovoľujú Bohu, aby nás pozdvihol. A Božie slovo tak koná: oslobodzuje, pozdvihuje, dáva vykročiť vpred, ako pokorným a odvážnym zároveň. Nerobí z nás sebaistých protagonistov a šampiónov vlastnej zdatnosti, ale opravdivých Ježišových svedkov vo svete.“
V mene diecézy Molfetta-Giovinazzo-Ruvo-Terlizzi sa Svätému Otcovi Františkovi na záver poďakoval miestny biskup Mons. Domenico Cornacchia. Rodisko Mons. Tonina Bella v Alessane pred desiatimi rokmi navštívil aj pápež Benedikt XVI.