2.6.2019 Tlačová konferencia pápeža Františka pri návrate z Rumunska
Svätý Otec na úvod žurnalistom poďakoval za ich spoločnosť a pripomenul, že ich povolanie a poslanie je vytvárať opravdivú komunikáciu. Zdôraznil, že majú byť „svedkami komunikácie“, aby sa komunikácia nezužovala na vytváranie kontaktov, ako to dnes možno pozorovať. Potom pápež postupne zodpovedal šesť otázok, ktoré si žurnalisti pre neho pripravili.
Prvú otázku položila redaktorka Rumunskej televízie TVRDiana Dumitrascu: „Svätý Otče, ďakujeme Vám za vašu návštevu v Rumunsku. Viete, že milióny z našich krajanov emigrovali v posledných rokoch. Čo by ste odkázali rodine, ktorá zanechá vlastné deti kvôli práci v cudzine s cieľom zaistiť im lepší život?“
Pápež František:
„Predovšetkým o tomto premýšľam ako o láske rodiny, pretože vzdialiť sa od seba nie je nič pekné. Vždy je tu nostalgia znovu sa zísť. Ale vzdialiť sa, aby nič rodine nechýbalo je čin lásky. Pri včerajšej svätej omši sme počúvali poslednú prosbu jednej panej, ktorá pracovala v cudzine, aby pomohla rodine. Oddelenie je vždy bolestné. Ale prečo odchádzajú? Nie kvôli turistike, ale z núdze. Z nutnosti. A mnohokrát to nie je vecou samotnej krajiny… Mnohokrát je to výsledkom svetovej politiky, ktorá na to vplýva. Viem, aké sú dejiny tvojej krajiny po páde komunizmu… Potom aj mnoho zahraničných podnikov zatvorili, aby ich mohli otvoriť v cudzine pre väčší zárobok.
Zatvoriť dnes podnik znamená nechať ľudí na ulici. A aj toto je nespravodlivosť sveta, všeobecná, nedostatok solidarity. Je to trápenie. Ako s tým bojovať? Úsilím o vytváranie pracovných zdrojov. Nie je to ľahké, nie je to jednoduché v súčasnej svetovej situácii, finančnej a ekonomickej. Ale myslite na to, že máte impozantnú úroveň pôrodnosti: tu sa nejaví demografická zima, ktorú vidíme v Európe.
Je nespravodlivosť nemať pracovné zdroje pre toľkých mladých. A preto žičím tomu, aby sa vyriešila táto situácia, ktorá nezávisí len od Rumunska, ale od svetového finančného poriadku, od tejto spoločnosti konzumizmu, čo chce mať viac, zarábať viac… A mnoho ľudí tam zostáva samých. Neviem, toto je moja odpoveď: výzva k svetovej solidarite v tejto chvíli, keď Rumunsko predsedá Európskej únii, pozriete sa na to trochu… Ďakujem.“
Druhú otázku položil Cristian Micaci z rumunského Rádia Mária: „Svätý Otče, v týchto dňoch sa veľa hovorilo o „kráčaní spolu“. Teraz, pri Vašom odchode, by som sa chcel spýtať: čo poradíte nám, v Rumunsku? Aké by mali byť vzťahy medzi vierovyznaniami, zvlášť medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou – menšina katolíkov, väčšina pravoslávnych –, vzťahy medzi rôznymi etnikami a vzťahy medzi politickým svetom a občianskou spoločnosťou?“
Pápež František:
„Vo všeobecnosti, povedal by som, vzťah natiahnutej ruky, ak existujú konflikty. V súčasnosti rozvíjajúca sa krajina s vysokým stupňom pôrodnosti, ako je tá vaša, s touto budúcnosťou, si nemôže dovoliť luxus mať vnútorných nepriateľov. Musí sa udržiavať proces zbližovania, neustále: medzi rôznymi etnikami, rôznymi vierovyznaniami, predovšetkým tými dvoma kresťanskými… Toto je prvá vec: vždy podaná ruka, počúvanie druhého.
Vzťah s Pravoslávím: máte veľkého patriarchu, človeka veľkého srdca a veľmi študovaného. Pozná mystiku Otcov púšte, mystickú spiritualitu, študoval v Nemecku… Je to tiež človek modlitby. Je jednoduché priblížiť sa k Danielovi, je to jednoduché, pretože ja ho vnímam ako brata a rozprávali sme sa ako bratia. Ja nehovorím: „Ale prečo vy…“, a on nehovorí: „Ale prečo vy…“ Kráčame spolu!
Ideou je vždy to: ekumenizmus neznamená dospieť k zavŕšeniu debaty, diskusií: ekumenizmus je spoločná cesta. Kráčať spolu. Modliť sa spolu. Ekumenizmus modlitby. V dejinách máme ekumenizmus krvi: keď zabíjali kresťanov, nepýtali sa: „Ty si pravoslávny? Si katolík? Si luterán? Si anglikán?“ Nie. „Ty si kresťan“, a krv sa zmiešava. Ekumenizmus svedectva, to je ďalší ekumenizmus: modlitby, krvi, svedectva. A napokon ekumenizmus chudobných, ako to nazývam ja, čo znamená pracovať spolu na tom, čo môžeme, pracovať, aby sme pomohli chorým, bezvládnym, ľuďom, ktorí sú kdesi na hranici životného minima: pomáhať. Matúš 25: toto je pekný ekumenický program, nie?
Kráčať spoločne, a toto je už jednota kresťanov. Ale nečakajme, kým sa teológovia dohodnú, aby sme došli k Eucharistii. Eucharistia sa koná každý deň modlitbou, pamätaním na krv našich mučeníkov, skutkami lásky a aj tým, že sa máme radi.
V jednom európskom meste existoval dobrý vzťah – a stále je – medzi katolíckym arcibiskupom a luteránskym arcibiskupom. Katolícky arcibiskup mal prísť do Vatikánu v nedeľu večer a volal, že bude môcť prísť až v pondelok ráno. Keď prišiel, povedal mi: „Prepáč mi, ale včera luteránsky arcibiskup musel odísť na jedno stretnutie a požiadal ma: „Prosím, príď do mojej katedrály a ty odbav slávenie.“ To je bratstvo! Prísť až k tomuto je veľa! A kázeň predniesol katolík. Nekonal Eucharistiu, ale kázal, áno. Toto je bratstvo.
Keď som bol v Buenos Aires, pozvali ma do Škótskej cirkvi (k anglikánom) niekoľkokrát kázať, a chodieval som tam, prednášal kázne… Dá sa to! Dá sa kráčať spoločne. Jednota, bratstvo, natiahnutá ruka, pohľad prajnosti, bez ohovárania druhých… Chyby máme všetci, všetci. Ale ak kráčame spolu, chyby necháme bokom: tie kritizujú klebetníci. Ďakujem.“
Xavier Le Normand, vatikanista z francúzskej agentúry i.Media nadviazal na tému poukázaním na citlivý moment pri modlitbe pápeža a patriarchu v pravoslávnej katedrále:
„V prvý deň cesty ste navštívili pravoslávnu katedrálu, čo bol moment krásny, ale i trochu tvrdý pri modlitbe Otčenáš. Trošku tvrdý, pretože hoci boli katolíci a pravoslávni spolu, nemodlili sa spoločne. Práve ste hovorili o ekumenizme modlitby. Vaša Svätosť, o čom ste uvažovali, keď ste zostali v tichosti počas Otčenáša v rumunčine? A aké sú najbližšie kroky tohto spoločného kráčania?“
Pápež František:
„S niečím sa ti zdôverím: ja som nezostal v tichu, modlil som sa Otčenáš v taliančine. Aj ty? Dobre. A videl som počas modlitby Otčenáša, väčšina ľudí sa modlila aj v rumunčine aj v latinčine. Ľudia idú ďalej než my vedúci: my, ktorí sme v čele, musíme robiť diplomatické balansovanie, aby sme zaistili zhodu. Sú tu zvyklosti, diplomatické pravidlá, ktoré je dobré zachovať, aby sa veci nepokazili. Ale ľud sa modlí spoločne. Aj my, keď sme sami, modlíme sa spoločne. Toto je svedectvo.
Mám skúsenosť s modlitbou s veľmi mnohými luteránskymi, evanjelickými pastormi, a aj s pravoslávnymi. Patriarchovia sú otvorení. Áno, aj my katolíci máme uzavretých ľudí, ktorí to nechcú a hovoria: „Nie, pravoslávni sú schizmatici“. To sú staré záležitosti. Pravoslávni sú kresťania. Nuž existujú katolícke skupiny, ktoré sú tak trochu integralistické: musíme ich tolerovať, modliť sa za nich, aby im Pán a Duch Svätý trochu obmäkčil srdce. Ale ja som sa modlil. Oboje. Nepozeral som na Daniela, ale verím, že aj on.“
O talianskej politike (Matteo Salvini)
Manuela Tulli z talianskej agentúry ANSA: V nedávnych voľbách niektorí politickí leadri, ako náš vicepremiér Matteo Salvini, používali počas kampane náboženské symboly. Na predvolebnom mítingu sme videli ruženca, krížiky, zasvätenia Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu. Zaujímalo by ma, aký to na vás urobilo dojem, a tiež či je pravda, ako hovoria niektoré indiskrétnych hlasy, že sa s naším vicepremiérom nechcete stretnúť?
Pápež : Začnem tou druhou otázkou. Nepočul som o tom, že by niekto z [talianskej] vlády, okrem premiéra žiadal o audienciu. Nikto. O audiencii sa žiada cez štátnu sekretariát. Premiér Conte o ňu požiadal, a uskutočnila sa podľa protokolu. S premiérom bola pekná audiencie, asi hodinová alebo možno dlhšie. Je to inteligentný človek, profesor, ktorý vie, o čom hovorí. Od vicepremiéra či ďalších ministrov som žiadnu žiadosť o audienciu nedostal. Prijal som prezidenta republiky. A pokiaľ ide tu o tie veci, už mnohokrát som priznal, že noviny čítam len dvoje. Teda stranícky list, tzn. L’Osservatore Romano – ten čítam a bolo by pekné, keby ste ho čítali tiež, pretože tam sú veľmi zaujímavé interpretačné kľúče. A je tam tiež to, čo hovorím ja. Teda stranícky list a potom Il Messaggero, Ktorý sa mi páči, pretože má veľké titulky. Prelistujete ho a občas sa u niečoho zastavím. Nezaujímal som sa o propagandistické správy o tom, ako si pred voľbami počína tá či oná strana. Naozaj, ja – a to je tretí prvok – priznávam, že som ignorant a nerozumiem talianskej politike. Je pravda, musím sa o ňu zaujímať, ale nechápem ju. Povedať bez informácií nejaký názor o postojoch nejakej predvolebnej kampane niektorej zo strán by bolo z mojej strany nerozvážne. Modlím sa za všetkých, aby Italia išla dopredu, aby boli Taliani jednotní a verní svojmu nasadeniu. Aj ja som Talian, pretože som potomkom talianskych emigrantov. Pokrvne som Talian. Všetci moji bratia majú talianske občianstvo. Ja som ho nechcel, pretože v roku, kedy sa dalo získať, som bol biskupom a ja som si povedal, že biskup nemá mať vlasť. A preto som nechcel občianstvo. V politike mnohých krajín sa všade vyskytuje choroba korupcie. Všade: nie aby ste zajtra povedali: „Pápež povedal, že talianska politika je skorumpovaná.“ Nie. Povedal som, že kdekoľvek je jednou z chorôb politiky to, že skĺzava do korupcie. Všeobecne. Nedávajte mi teda, prosím, do úst niečo, čo som nepovedal. Raz som počul rozprávať o tom, ako vznikajú politickej dohody. Predstavte si schôdzu deviatich podnikateľov pri jednom stole, ako diskutujú o povolenie na rozvoji svojich podnikov a nakoniec sa po mnohých hodinách, kedy ide jedno kafe za druhým, dohodnú. Potom to dajú na papier a prečítajú. Počas tlače si dajú na oslavu whiskey, koluje listina a podpisuje sa dohoda. A počas toho, ako dohoda koluje, urobím pod stolom ja a druhý inú dohodu. Toto je politická korupcia, ktorá sa robí tak trochu všade. Musíme politikom pomáhať, aby boli poctiví, a nerobiť kampaň s nepoctivými vlajkami – ohováraním, nactiutrháním a škandálmi – a často aj rozsievaním strachu, čo je hrozné. Politika a politik nikdy, nikdy nesmie rozsievať strach a nenávisť. Jedine nádej. Spravodlivú a náročnú, ale nádej. Zem je potrebné viesť k nádeji a nie vzbudzovať strach. Neviem, či som odpovedal, ale o podrobnostiach v správaní politikov neviem.
Žurnalistka španielskej vysielacej stanice COPE Eva Fernández sa pápeža opýtala: „Včera pri stretnutí s mladými a rodinami ste opäť zdôraznili dôležitosť vzťahu medzi starými rodičmi a mládežou, aby mladí mali korene pre napredovanie a starí rodičia mohli snívať. Vy nemáte nablízku rodinu, ale povedali ste, že Benedikt XVI. je ako starý otec, je to ako mať doma starého otca… Stále ho vnímate ako starého otca?“
Pápež František:
„Ešte viac! Zakaždým keď ho idem navštíviť, vnímam to takto. A vezmem ho za ruku, aby rozprával. Rozpráva málo, pozvoľna, ale s rovnakou hĺbkou ako vždy. Pretože Benediktov problém sú kolená, nie hlava: má veľkú bystrosť a ja, keď ho počúvam, silniem, cítim „šťavu“ tých koreňov, ktorá prichádza ku mne a pomáha mi napredovať.
Cítim túto tradíciu Cirkvi, a tradícia nie je nejaká vec do múzea. Tradícia je ako korene, ktoré ti dávajú šťavu na rast. A ty sa nestaneš koreňmi, ale budeš kvitnúť, strom bude rásť, prinesieš ovocie a semená budú koreňmi pre ďalších. Tradícia Cirkvi je vždy v pohybe.
V jednom interview, ktoré spravil pred niekoľkými dňami Andrea Monda v L´Osservatore – čítate L´Osservatore, však? – bola opísaná situácia, ktorá sa mi veľmi páčila, o hudobníkovi Gustavovi Mahlerovi. A keď už hovoríme o tradíciách, on povedal: «Tradícia je zárukou budúcnosti a nie strážkyňou popola».
Nie je to akési múzeum. Tradícia neuchováva popol, nostalgiu integralistov, návrat k popolu, nie. Tradícia sú korene, ktoré zaručujú, že strom porastie, vykvitne a zarodí ovocie. A opakujem ten citát argentínskeho básnika, ktorý sa mi tak páči: «Všetko čo má strom v korune, dostáva z toho, čo má pod zemou».“