2.6.2016 Jubileum kňazov a seminaristov: Exercície so Svätým Otcom Františkom
Úvod do Duchovných cvičení
(Bazilika sv. Jána v Lateráne, 2. júna 2016, 10.00)
Dobrý deň drahí kňazi!
Začnime tento deň duchovnej obnovy. Myslím si, že nám urobí dobre modliť sa jedni za druhých, v spoločenstve. Duchovná obnova, avšak v spoločenstve, všetci. Zvolil som si tému milosrdenstva. Na začiatok malý úvod pre celú duchovnú obnovu.
Milosrdenstvo vo svojom ženskejšom aspekte predstavuje tú hlbinnú materskú lásku, ktorá prežíva pohnutie nad krehkosťou svojho práve narodeného stvoreniatka a objíma ho, poskytujúc mu všetko, čo mu chýba, aby mohlo žiť a rásť (hebr. rehanim); a vo svojom patrične mužskom aspekte je mocnou vernosťou Otca, ktorý svoje deti vždy podrží, odpúšťa im a prinavracia ich na cestu.
Milosrdenstvo je jednak plodom „zmluvy“ – preto sa hovorí, že Boh pamätá na svoju (zmluvu) milosrdenstva (hebr. hesed) –, ako aj „skutkom“ nezištnej náklonnosti a dobroty, ktorá vyviera z našej najhlbšej psychológie a mení sa na vonkajšie dielo (gr. eleos), ktoré sa stáva almužnou. Zahrnutie tohto všetkého umožňuje, že všetci majú vždy vo svojich silách konať s milosrdenstvom, zakúšať súcit s tým, kto trpí, zažívať dojatie pred tým, kto je v núdzi, rozhorčiť sa a vnútorne vzbúriť voči zjavnej nespravodlivosti a okamžite konkrétne konať – s úctou a citlivosťou – pre nápravu situácie. A vychádzajúc z tohto vnútorného citu je v dosahu všetkých hľadieť na Boha z perspektívy tohto prvého i posledného atribútu, s akým sa nám chcel Ježiš zjaviť: meno Boha je milosrdenstvo.
Keď meditujeme o milosrdenstve, deje sa čosi špeciálne. Dynamika Duchovných cvičení sa posilňuje zvnútra. Milosrdenstvo dáva vidieť, že objektívne cesty klasickej mystiky – cesta očistenia (lat. via purgativa), osvietenia (via iluminativa) a zjednotenia (via unitiva) – nie sú nikdy po sebe nasledujúcimi fázami, ktoré možno zanechať za sebou. Vždy potrebujeme nové obrátenie, väčšiu kontempláciu a obnovenú lásku. Tieto tri fázy sa prelínajú a na opakovane vracajú. Nič nezjednocuje s Bohom viac než skutok milosrdenstva – a toto nie je zveličovanie: nič nespája s Bohom viac než skutok milosrdenstva –, či už ide o milosrdenstvo, ktorým nám Pán odpúšťa naše hriechy, alebo či ide o milosť, ktorú nám dáva, aby sme praktizovali skutky milosrdenstva v jeho mene. Nič neosvecuje vieru viac, než očistenie sa z našich hriechov a nič nie je jasnejšie než Matúš 25 a ono «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7), aby sme pochopili, aká je Božia vôľa, misia, na ktorú nás vysiela. Na milosrdenstvo môžeme aplikovať túto Ježišovu náuku: «Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám» (Mt 7,2). Dovoľte mi spomenúť na tomto mieste tých netrpezlivých spovedníkov, ktorí „palicujú“ kajúcnikov, ktorí ich napomínajú. Ale takto s nimi s bude zaobchádzať Boh! Aspoň preto nerobte tieto veci.
Milosrdenstvo nám dovoľuje prejsť od pociťovania, že sme predmetom milosrdenstva, k túžbe ponúkať milosrdenstvo. V istom zdravom napätí môžu spolu existovať pocit hanby za vlastné hriechy s pocitom dôstojnosti, ku ktorej nás Pán pozdvihuje. Bez veľkých rečí môžeme prejsť od odstupu k oslave, ako je to v podobenstve o márnotratnom synovi, a môžeme použiť ako zachytávač milosrdenstva samotný náš hriech. Opakujem, čo je kľúčom prvej meditácie: použiť ako nádobu milosrdenstva náš vlastný hriech. Milosrdenstvo nás poháňa prejsť od osobného ku komunitnému. Keď konáme s milosrdenstvom, ako pri zázrakoch rozmnoženia chlebov, ktoré sa rodia z Ježišovho súcitu so svojím ľudom a s cudzincami, chleby sa rozmnožujú v tej miere, v akej sa s nimi delíme.
Tri návrhy
Tri návrhy pre tento deň duchovnej obnovy. Radostná a slobodná familiárnosť, ktorá sa vytvára na všetkých úrovniach medzi tými, ktorí medzi sebou vytvárajú vzťahy prostredníctvom puta milosrdenstva – familiárnosť Božieho kráľovstva, tak ako ho Ježiš opisuje vo svojich podobenstvách – ma vedie navrhnúť vám tri veci pre vašu osobnú modlitbu tohto dňa.
Prvá sa týka dvoch praktických rád, ktoré dáva sv. Ignác – odpusťte mi, že robím reklamu vlastnej rodine – keď hovorí: «Nie mnoho vedomosti nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie Božích vecí» (Duchovné cvičenia, 2). Sv. Ignác – ospravedlňujem sa za reklamu „rodine“ – dodáva, že tam, kde človek nachádza to, po čom túži a kde zakúša chuť, tam v modlitbe «zostanem, dokiaľ sa neuspokojím, bez toho, že by som sa úzkostlivo usiloval postúpiť ďalej» (tamtiež, 76). Takže v týchto meditáciách o milosrdenstve môže človek začať odtiaľ, kde sa mu najviac páči a tam sa pristaviť, keďže jeden skutok milosrdenstva vás isto-iste povedie k ďalším. Ak začíname ďakujúc Pánovi, ktorý nás úžasným spôsobom stvoril a ešte úžasnejším spôsobom nás vykúpil, toto nás určite privedie k zakúšaniu bolesti nad našimi hriechmi. Ak začíname zakusovaním súcitu s tými najchudobnejšími a najvzdialenejšími, istotne aj my pocítime nevyhnutnosť prijať milosrdenstvo.
Druhý návrh k modlitbe sa týka nového spôsobu používania slova milosrdenstvo. Ako si môžete všimnúť, keď hovorím o milosrdenstve s obľubou používam slovesný tvar: „Je treba dávať milosrdenstvo (špan. misericordiar), aby sme milosrdenstvo prijali (ser misericordiados)“. – „Otče, toto však nie je taliančina!“ – „Áno, je to však spôsob, akým sa snažím dostať hlbšie: «zahŕňať milosrdenstvom», aby sme «boli zahrnutí milosrdenstvom»“. – Skutočnosť, že milosrdenstvo uvádza do kontaktu ľudskú biedu so srdcom Boha, spôsobuje, že sa bezprostredne rodí čin. Nedá sa meditovať o milosrdenstve bez toho, aby sa všetko dalo do činnosti. Preto v modlitbe nám neprospeje intelektualizovanie. S pomocou milosti sa náš dialóg s Pánom musí rýchlo konkretizovať, ktorý môj hriech si žiada, aby na mne spočinulo tvoje milosrdenstvo, Pane, kde cítim najväčšiu hanbu a najviac túžby k náprave; a rýchlo musíme hovoriť o tom, čo nami najviac hýbe, o tých tvárach, ktoré nás vedú k intenzívnej túžbe dať sa do práce, aby sme uhasili ich hlad a smäd po Bohu, po spravodlivosti a nehe. Milosrdenstvo sa kontempluje v činnosti. Avšak v takom druhu činnosti, ktorá zahŕňa všetko: milosrdenstvo zahŕňa celé naše bytie – útroby aj ducha – a všetky bytosti.
Posledné odporúčanie pre dnešný deň sa týka ovocia cvičení, totiž milosti, ktorú si treba vyprosovať, a to je priamo tá, aby sme sa stali kňazmi čoraz viac schopnými prijímať a dávať milosrdenstvo. Jedna z najkrajších vecí, ktoré ma dojímajú, je spoveď kňaza: je to veľká, krásna vec, lebo tento muž, ktorý sa prichádza vyspovedať z vlastných hriechov je ten istý, ktorý potom načúva srdcu inej osoby, ktorá príde vyznať tie svoje. Môžeme sa sústrediť na milosrdenstvo, lebo je to skutočnosť základná (esenciálna), definitívna. Po stupienkoch milosrdenstva (porov. Laudato si´, 77) môžeme zísť až k najnižšiemu bodu ľudského stavu – vrátane krehkosti a hriechu – a vystúpiť až k najvyššiemu bodu božskej dokonalosti: «Buďte milosrdní (dokonalí) ako je milosrdný váš Otec». Avšak vždy len pre to, aby sme „nazbierali“ viac milosrdenstva. Odtiaľto musia vzísť plody obrátenia našej inštitucionálnej mentality: ak sa naše štruktúry neprežívajú a nepoužívajú pre lepšie prijímanie Božieho milosrdenstva a pre to, aby sme boli viac milosrdnými voči ostatným, môžu sa zvrhnúť na niečo veľmi odlišné a kontraproduktívne. O tomto sa v niektorých dokumentoch Cirkvi a v niektorých príhovoroch pápežov často hovorí: to jest o inštitucionálnej konverzii, o pastoračnej konverzii.
Táto duchovná obnova sa preto vydá cestou tejto „evanjeliovej jednoduchosti“, ktorá všetko chápe a robí v znamení milosrdenstva. A to milosrdenstva dynamického, nie ako zvecnené a zadefinované podstatné meno, nie ako prídavné meno, ktoré tak trochu dekoruje život, ale ako sloveso – konať milosrdenstvo a prijímať milosrdenstvo – zahŕňať milosrdenstvom a byť milosrdenstvom zahrnutí. A toto nás premieta smerom k činnosti v srdci sveta. A okrem toho, ako milosrdenstvo „vždy väčšie“, ako milosrdenstvo, ktoré rastie a zväčšuje sa, napredujúc od dobrého k lepšiemu a prechádzajúc od mála k viac, lebo obraz, ktorý nám Ježiš ponúka je obrazom Otca, ktorý je vždy väčší – Deus semper maior – , ktorého nekonečné milosrdenstvo „rastie“ – ak sa tak dá povedať – a nemá ani vrcholu ani dna, lebo pochádza z jeho zvrchovanej slobody.
***
Prvá meditácia: Od odlúčenia k oslave
A teraz prejdime k prvej meditácii. Ako názov som dal „Od odlúčenia k oslave“. Ak je evanjeliové milosrdenstvo, ako sme povedali, istým prejavom nadmiery z Božej strany, neslýchané vystúpenie rieky z brehov, potom to prvé, čo treba urobiť je pozrieť sa, kde dnešný svet a každý človek najviac potrebuje takúto nadmieru lásky. Ponajprv nám treba pátrať po miestach, kam má takéto milosrdenstvo prísť, čo je tou vyprahnutou a suchou pôdou, na ktorú by sa vody živej vody mohli vyliať; čo za zranenia má pomazať tento balzamový olej; aký je ten stav osirotenia, ktorý si žiada nešetriť láskou a prejavmi pozornosti; aká diaľka spôsobuje tak veľký smäd po objatí a stretnutí…
Podobenstvo, ktoré vám navrhujem na zamyslenie, je podobenstvo o milosrdnom Otcovi (porov. Lk 15,11-31). Ocitáme sa v oblasti Otcovho tajomstva. Srdce mi napovedá, že by som mal začať od toho momentu, keď sa márnotratný syn ocitá medzi ošípanými, v tom pekle egoizmu, s ktorým si mohol robiť, čo sa mu zachcelo, no kde sa ocitá nie v slobode, ale v otroctve. Pozoruje zvieratá ako sa kŕmia žaluďmi…, cíti závisť a začína sa mu cnieť. Clivota: kľúčové slovo. Cnie sa mu po práve upečenom chlebe, ktorý sluhovia v dome jeho otca jedávajú na raňajky. Nostalgia je mocný cit. Súvisí s milosrdenstvom, pretože nám rozširuje dušu. Pripamätáva nám prvotné dobro – domov, odkiaľ pochádzame – a prebúdza v nás nádej na návrat. Tonostos (gréc. návrat) algos (gréc. bolesť). Na tomto širokom pozadí nostalgie, ako nám hovorí evanjelium, tento mladík vstúpil do seba a pocítil svoju úbohosť. A každý z nás si môže nájsť, alebo sa nechať priviesť k tomu bodu kde sa cíti najúbohejší. Každý z nás má svoje tajomstvo úbohosti vo svojom vnútri… Treba prosiť o milosť ho nájsť.
Bez toho, aby sme sa teraz zastavovali pri opise úbohosti mladíkovho stavu, prejdime k momentu, kedy sa – po tom, čo ho jeho Otec objíme a pobozká – ocitá špinavý, no odetý na oslavu. Lebo otec mu nepovedal: „Choď, osprchuj sa a potom sa vráť“. Nie. Špinavý a odetý na oslavu. Dostáva na ruku prsteň, aký má aj jeho otec. Má nové sandále na nohách. Stojí medzi ľuďmi uprostred oslavy. Niečo podobné ako keď my, ak sa nám to už prihodilo, že sa pred omšou vyspovedáme a hneď nato sa ocitneme „nanovo odetí“ a uprostred slávenia. Je to stav zahanbenej dôstojnosti.
Dôstojnosť sprevádzaná hanbou
Pristavme sa pri tej „hanbiacej sa dôstojnosti“ tohto márnotratného, no milovaného syna. Ak sa v tichosti posnažíme udržať si srdce medzi týmito dvoma extrémami – dôstojnosťou a hanbou – bez toho, aby sme niektorý z nich zanedbali – možno dokážeme zachytiť, ako bije srdce nášho Otca. Mal srdce, ktoré bilo úzkosťou, keď každý deň vychádzal na terasu vyzerať. Čo vyzeral? Či sa syn vrátil... Nuž v tomto bode, na tomto mieste, kde sú dôstojnosť i hanba, môžeme vnímať, ako bije srdce nášho Otca. Môžeme si predstaviť, že milosrdenstvo z neho prýšti ako krv; že Otec nás vychádza hľadať – nás hriešnikov -, že si nás priťahuje k sebe, očisťuje a nanovo nás obnovených vysiela do všetkých možných periférií, aby sme priniesli milosrdenstvo všetkým. Jeho krv je Krvou Krista, krvou Novej a večnej zmluvy milosrdenstva, ktorá sa vylieva za nás a za všetkých na odpustenie hriechov. Túto krv kontemplujeme, kým ona vchádza a opäť vychádza z jeho Srdca, a zo srdca Otcovho. To je jediný náš poklad; jediné, čo môžeme ponúknuť svetu: krv, ktorá očisťuje a zmieruje všetko a všetkých. Krv Pána, ktorá odpúšťa hriechy. Tá krv, ktorá je pravý nápoj, čo kriesi a dáva život tomu, kto sa pre hriech stal mŕtvym.
V našej modlitbe, pokojnej, ktorá osciluje od hanby k dôstojnosti a od dôstojnosti k hanbe – obe spoločne –, prosme o milosť vnímať takéto milosrdenstvo ako konštitutívny základ celého nášho života; o milosť vnímať, ako sa ten tlkot Otcovho srdca zjednocuje s tlkotom nášho. Nestačí vnímať Božie milosrdenstvo ako gesto, ktoré Boh príležitostne robí, keď nám odpúšťa nejaký veľký hriech, pričom vo všetkom ostatnom si zariaďujeme veci nezávisle sami. To nestačí.
Sv. Ignác predkladá obraz rytiera vlastný jeho dobe, no keďže vernosť medzi priateľmi je hodnotou nepodliehajúcou času, môže nám byť nápomocný. On hovorí, že na to, aby sme pocítili „rozpaky a hanbu“ za naše hriechy (a neprestali vnímať milosrdenstvo), môžeme použiť nasledovný príklad: predstavme si „rytiera, ktorý prichádza pred svojho kráľa a pred celý jeho dvor, plný hanby a rozpakov z toho, že ťažko urazil toho, od ktorého predtým dostal mnoho darov a dôkazov priazne“ (Duchovné cvičenia, 74). Predstavme si tú scénu. Keď teda sledujeme dynamiku márnotratného syna na oslave, predstavme si tohto rytiera ako niekoho, kto namiesto toho aby bol pred očami všetkých potupený, kráľ ho naopak vezme nečakane za ruku a navracia mu jeho dôstojnosť. A vidíme, že ho nielenže volá, aby ho nasledoval do boja, ale že ho stavia na čelo jeho spoločníkov. S akou pokorou a vernosťou mu bude tento rytier odteraz slúžiť! To ma vedie k myšlienke na poslednú časť 16. kapitoly Ezechiela, jej poslednú časť.
Či sa už človek cíti ako oslavujúci márnotratný syn, alebo ako nehodný rytier ustanovený za veliteľa, dôležité je, aby sa každý vložil do toho plodného napätia, v ktorom sa nachádza Pánovo milosrdenstvo: nielen ako hriešnici, ktorým bolo odpustené, ale ako hriešnici, ktorým bola udelená dôstojnosť. Pán nás nielen očisťuje, ale nás aj korunuje, dáva nám dôstojnosť.
Šimon Peter nám ponúka exemplárny obraz takéhoto napätia. Pán ho postupne vzdeláva a formuje a cvičí ho, aby sa držal takto: Šimon a Peter. Bežný človek, so svojimi vnútornými protirečeniami a slabosťami; a ten, ktorý je Skalou, ten kto vlastní kľúče, kto vedie ostatných. Keď ho Ondrej privedie ku Kristovi tak ako je – v odeve rybára –, Pán mu dá meno Skala. Len čo ho práve pochváli za jeho vyznanie viery, ktoré mu je dané od Otca, už ho aj tvrdo napomína za pokušenie počúvať hlas zlého ducha, ktorý ho odhovára od kríža. Pozve ho, aby kráčal po vode a nechá ho, aby sa začal topiť vo vlastnom strachu, aby ho hneď nato chytil za ruku; ešte ani neskončil svoje vyznanie hriešnika, dáva mu misiu stať sa rybárom ľudí; opakovane sa ho pýta na jeho lásku, dávajúc mu pocítiť bolesť a hanbu za jeho nevernosť a zbabelosť, avšak rovnako trikrát mu zverí úlohu pásť jeho ovečky. Stále tieto dva póly.
Musíme sa situovať sem, do priestoru, kde spoločne nažívajú naša najzahanbujúcejšia úbohosť a naša najvyššia dôstojnosť. Čo pociťujeme, keď nám ľudia bozkávajú ruku, a my hľadíme na našu najintímnejšiu úbohosť a požívame úctu Božieho ľudu? Je tu tá odlišná situácia, aby sme toto pochopili. Vždy kontrast. Musíme sa situovať tu, v priestore, v ktorom spolunažívajú naša najhanebnejšia úbohosť a naša najvyššia dôstojnosť. Ten istý priestor. Špinaví, nečistí, prízemní, márnomyseľní – to je hriech kňazov, márnomyseľnosť –, egoistickí, a súčasne s umytými nohami, povolaní a vyvolení, sústredení na rozdávanie rozmnožených chlebov, požehnaní od našich ľudí, milovaní a zaopatrení. Iba milosrdenstvo robí takúto pozíciu znesiteľnou. Bez neho sa buď považujeme za spravodlivých ako farizeji, alebo sa vzdialime ako tí, čo sa necítia nehodní. V oboch týchto prípadoch sa srdce zatvrdzuje. I keď sa cítime spravodliví, ako farizeji, i keď sa vzďaľujeme ako tí, čo sa necítia hodní. Necítim sa byť hodným, ale nesmiem sa vzdialiť: tam musím byť, v hanbe s dôstojnosťou, s oboma spoločne.
Poďme však viac do hĺbky. Spýtajme sa: Prečo je toto napätie medzi úbohosťou a dôstojnosťou, medzi odlúčením a oslavou tak plodné? Povedal by som, že je plodné preto, lebo jeho udržiavanie sa rodí zo slobodného rozhodnutia. A Pán koná v prvom rade v rámci našej slobody, hoci nám pomáha vo všetkom. Milosrdenstvo je otázkou slobody. Citový prejav sa rodí spontánne, a keď tvrdíme, že vychádza z útrob, zdalo by sa ako synonymum niečoho „živočíšneho“. V skutočnosti ale zvieratá nepoznajú „morálne“ milosrdenstvo, hoci niektoré môžu vnímať čosi na spôsob súcitu, ako verný pes, ktorý zostáva po boku svojho chorého pána.
Milosrdenstvo je pohnutie, ktoré sa dotýka útrob človeka, a predsa sa môže zrodiť aj z prenikavého intelektuálneho vnímania, priameho ako lúč, nie však preto menej komplexného: mnoho vecí možno vytušiť, keď človek zakusuje milosrdenstvo. Dokáže napríklad chápať, že sa druhý človek nachádza v zúfalej hraničnej situácii; že sa mu udialo niečo, čo presahuje jeho hriechy alebo viny; chápe tiež, že druhý človek mu je roveň a že by sa aj on mohol ocitnúť na jeho mieste; chápe, že zlo je tak veľké a devastujúce, že na jeho vyriešenie nestačí iba spravodlivosť… V hĺbke človek dôjde k presvedčeniu, že je potrebné nekonečné milosrdenstvo ako je milosrdenstvo Kristovho srdca, aby sa napravilo toľké zlo a utrpenie, aké vidíme v životoch ľudí. Ak milosrdenstvo siaha pod túto úroveň, nestačí. Mnohé veci pochopí naša myseľ len vtedy, keď v jedno chladné ráno vidí niekoho naboso vyhodeného na ulicu, alebo vidiac Pána pribitého na kríž pre mňa!
Navyše, milosrdenstvo sa slobodne prijíma a kultivuje, alebo sa môže slobodne odmietnuť. Keď sa ale človeka nechá zachytiť milosrdenstvom, automaticky to ovplyvňuje každé jeho ďalšie konanie. Ak ale niekto prejde pomimo, jeho srdce ochladne. Milosrdenstvo nám dáva zakusovať našu slobodu a je miestom, kde môžeme zažiť slobodu Boha, ktorý je milosrdný voči tým, ktorí prejavujú milosrdenstvo (porov. Dt 5,10), ako povedal Mojžišovi. Vo svojom milosrdenstve Pán vyjadruje svoju slobodu. A my tú našu.
Môžeme žiť dlhý čas „bez“ Pánovho milosrdenstva. Chce sa tým povedať, že môžeme žiť bez toho, aby sme si ho uvedomovali a explicitne oň žiadali, ale len dovtedy, kým si človek neuvedomí, že „všetko je milosrdenstvo“ a horko zaplače nad tým, že z neho s úžitkom nečerpal už skôr, keď ho tak potreboval!
Bieda, o ktorej hovoríme, je biedou morálnou, ktorú nemožno presunúť [na iných]; je to bieda, ktorá dovedie človeka k tomu, že si začne uvedomovať samého seba ako osobu, ktorá v rozhodujúcom momente svojho života konala z vlastnej iniciatívy: urobila rozhodnutie, no vybrala si zle. V tomto spočíva základ, ktorého sa treba dotknúť, aby sme pocítili bolesť z hriechov a skutočne ich oľutovali. Pretože v iných oblastiach sa človek necíti byť tak slobodným, necíti ani to, ako hriech negatívne vplýva na celý jeho život, a tak si neuvedomuje vlastnú biedu; týmto spôsobom sa oberá o milosrdenstvo, ktoré účinkuje len pod touto podmienkou. Človek nemôže ísť do lekárne a povedať: „Pre milosrdenstvo, dajte mi aspirín“. Pre milosrdenstvo si človek žiada, aby mu dali morfium pre toho, kto je v zovretí ukrutných bolestí smrtiacej choroby. Všetko alebo nič. Buď pôjdeme až na dno, alebo nič nepochopíme.
Srdce, ktorým sa Boh spája s našou morálnu biedou je Srdce Krista, jeho milovaného Syna, ktoré bije ako jedno jediné srdce so srdcom Otca a Ducha Svätého. Pamätám sa, keď Pius XII. napísal encykliku o Božskom Srdci, pamätám si niekto hovoril: „Načo encyklika na túto tému? To sú veci pre rehoľné sestry…“ – Je to centrum, Kristovo Srdce, to je centrum milosrdenstva. Možno sestry rozumejú lepšie než my, lebo sú v Cirkvi matkami, sú ikonami Cirkvi, Matky Božej. Avšak centrom je Kristovo srdce. Tento týždeň alebo zajtra nám pomôže prečítať si Haurietis aquas… – „Ale veď to je predkoncilové!“ – Áno, ale pomôže nám to. Dá sa to čítať, veľmi nám to pomôže!
Srdce, ktorým sa Boh spája s našou morálnu biedou je Srdce Krista, jeho milovaného Syna, ktoré bije ako jedno jediné srdce so srdcom Otca a Ducha Svätého. Je to srdce, ktoré si volí cestu, ktorá vedie čo najbližšie a ktorá ho stojí námahu. Milosrdenstvo je presne takéto: neváha si zašpiniť ruky, dotknúť sa, riskovať, ochotne sa ujíma druhého, k tomu, čo je osobné, pristupuje ešte osobnejšie, nezaoberá sa „nejakým prípadom“, ale konkrétnou osobou, jej zranením.
Pozrime sa na náš jazyk. Koľkokrát bez toho, aby sme si to uvedomili, nám príde na jazyk: „Mám taký prípad…“ Stop! Povedz radšej: „Mám takú osobu, ktorá…“ Toto je veľmi klerikálne: „Mám prípad“, „narazil som na prípad“. Aj mne sa to často stáva. Je v tom trochu klerikalizmu: umenšiť konkrétnosť Božej lásky, toho, čo nám Boh dáva v tej osobe na akýsi „prípad“. A tak od toho zaujmem odstup a už sa ma to nedotýka. A takto si nezašpiním ruky; a tak robím čistú, elegantnú pastoráciu, kde nič neriskujem. A kde dokonca – a nepohoršite sa ! – nemám možnosť urobiť zahanbujúci hriech.
Milosrdenstvo presahuje spravodlivosť, a dáva to poznať i pocítiť; zostáva zaangažované vo vzájomnom vzťahu. Udeľujúc dôstojnosť – a toto je rozhodné, nesmie sa na to zabudnúť: milosrdenstvo dáva dôstojnosť –, milosrdenstvo pozdvihuje toho, ku ktorému sa skláňa, a robí oboch seberovnými – toho, kto prejavil milosrdenstvo a toho, komu sa milosrdenstvo preukázalo. Ako hriešnica z evanjelia (Lk 7,36-50), ktorej sa veľa odpustilo, lebo veľa milovala, a veru že hrešila veľa.
Z tohto dôvodu teda Otec potrebuje vystrojiť slávnosť, aby sa všetko naraz obnovilo, a takto prinavracia svojmu synovi stratenú dôstojnosť. Toto umožňuje hľadieť na budúcnosť novým spôsobom. Neznamená to, že by milosrdenstvo nezvážilo objektívnosť škody spôsobenej zlom. Ale odoberie jej moc nad budúcnosťou – a toto je moc milosrdenstva –, zbaví ju moci nad životom, ktorý sa uberá ďalej.
Milosrdenstvo je tým pravým postojom života, ktorý sa stavia proti smrti, horkému ovociu hriechu. V tejto veci má milosrdenstvo úplne jasno, ani najmenej nie je naivné. Nie že by nevidelo zlo, ale hľadí na to, aký krátky je život a čo všetko dobré ešte zostáva urobiť. Toto je dôvod, prečo je treba úplne odpúšťať: aby sa ten druhý mohol pozrieť vpred a nestrácal čas sebaobviňovaním a ľútostením nad sebou samým a nad dôvodmi svojho pochybenia. Keď sa odhodláme uzdravovať druhých, robíme si aj vlastné spytovanie svedomia; a v tej miere, ako pomáhame druhým, odčiňujeme spôsobené zlo. Milosrdenstvo je vo svojej podstate plné nádeje. Je matkou nádeje.
Nechať sa vťahovať a vysielať [pulzujúcim] pohybom Otcovho srdca znamená udržať sa v tom zdravom napätí dôstojnosti spätej so zahanbením. Nechať sa vťahovať do stredu jeho srdca, tak ako krv, ktorá sa „znečistila“ pri dodávaní života tým najvzdialenejším údom, aby nás Pán mohol očistiť a umyl nám nohy; nechať sa vyslať naplno okysličení Duchom Svätým, aby sme priniesli život všetkým údom, najmä však tým najviac vzdialeným, krehkým a zraneným.
Istý kňaz raz rozprával – a to je historický fakt – o človeku, ktorý býval najskôr na ulici, no nakoniec sa ocitol v ubytovni. Vo svojej zatrpknutosti bol uzatvorený do seba a nekomunikoval s okolím. Až neskôr sa prišlo na to, že to bol človek vzdelaný. Po istom čase, keď bol na smrť chorý, musel byť bol hospitalizovaný v nemocnici. Kňazovi sa o tom neskôr zdôveril, že zatiaľ čo sa sám umáral vo svojej ničote a sklamaní zo života, ten čo ležal na susednej posteli ho poprosil, aby mu podal pľuvadlo a potom ho aj vyčistil. A rozprával, že táto prosba, ktorá prišla od človeka, ktorý bol skutočne v núdzi a bol na tom horšie než on, otvorila jeho oči i srdce nesmierne mocnému citu ľudskosti, túžbe pomáhať druhým a sám prijať pomoc od Boha. A vyspovedal sa. Takto ho jednoduchý skutok milosrdenstva spojil s nekonečným milosrdenstvom, mal odvahu pomôcť druhému a následne dovolil, aby druhí pomohli jemu: zomrel vyspovedaný a v pokoji. Toto je tajomstvo milosrdenstva.
Takto vás nechám pri podobenstve o milosrdnom otcovi, keď sme sa už „situovali“ do momentu, keď sa syn cíti byť špinavým a zaodetým nanovo; hriešnikom, ktorému bola daná dôstojnosť; zahanbeným sebou a hrdým na svojho otca. Znakom pochopenia, že je človek správne situovaný, je jeho túžba byť odteraz milosrdný ku všetkým. V tomto spočíva oheň, ktorý Ježiš prišiel doniesť na zem; ten oheň, ktorý rozpaľuje iné ohne. Ak sa ale plamienok nezažne, znamená to, že jeden z pólov nedovoľuje kontakt. Buď ide o prehnaný pocit hanby, ktorý bráni človeku sa otvoriť [doslova: odizolovať drôty] a kryje sa miesto toho, aby otvorene priznal: „dopustil som sa tohto a tohto“; alebo ide o prehnanú „dôstojnosť“, ktorá sa vecí dotýka v rukavičkách.
Preháňanie v milosrdenstve
Jediné preháňanie vzhľadom na prehnané milosrdenstvo Boha je preháňať v jeho prijímaní a v túžbe komunikovať ho ďalej. Evanjelium nám ukazuje veľa pekných príkladov postáv, ktoré konali prehnane, len aby ho získali: ochrnutý muž, ktorého priatelia spustili cez strechu doprostred domu, kde Pán práve kázal – preháňajú –; malomocný, ktorý zanecháva svojich deväť spoločníkov a vracia sa nahlas oslavujúc a chváliac Boha a kľaká si k Pánovým nohám; slepý Bartimej, ktorému sa podarí zastaviť Ježiša svojím krikom – a podarí sa mu premôcť aj „kňazskú colnicu“, aby sa dostal k Pánovi; žena trpiaca na krvotok, ktorá sa vo svojej plachosti pokúša dostať čo najbližšie k Pánovi a keď sa dotkne jeho plášťa – tak stojí v Evanjeliu – Pán pocíti, že z neho vyšla dynamis, [sila]…; toto všetko sú príklady toho kontaktu, ktorý zapaľuje oheň a dáva voľný priechod dynamike, uvoľňuje pozitívnu silu milosrdenstva. Je tu tiež hriešnica, ktorej prehnané prejavy lásky voči Pánovi, keď mu umýva nohy svojimi slzami a utiera ich svojimi vlasmi, sú pre Pána znakom toho, že sa žene dostalo veľa milosrdenstva a tak to vyjadruje týmto prehnaným spôsobom. Milosrdenstvo však vždy zveličuje, preháňa! Tie najjednoduchšie osoby, hriešnici, chorí, posadnutí… sú Pánom okamžite pozdvihnutí, čím prechádzajú od vylúčenia k plnému začleneniu, od odlúčenosti k oslave. A toto možno pochopiť jedine cez prizmu nádeje, cez prizmu apoštolátu a cez prizmu toho, kto prijal milosrdenstvo, aby vzápätí sám milosrdenstvo prejavoval.
Môžeme zakončiť tým, že sa pomodlíme magnifikat milosrdenstva, Žalm 51 kráľa Dávida, ktorý sa modlíme každý piatok v ranných chválach. Je to magnifikat „skrúšeného a poníženého ducha“, ktorý vo svojom hriechu má tú veľkosť vyznať Boha, ktorý je verný, ktorý je väčší než hriech. Boh je väčší než hriech! Situovaní do momentu, v ktorom márnotratný syn očakáva chladné prijatie, no Otec ho naopak berie za ruku a vedie priam doprostred oslavy, môžeme si ho predstaviť, ako sa modlí Žalm 51. A spolu s ním sa ho pomodliť spoločne vo dvoch chóroch, my a márnotratný syn. Môžeme ho počúvať ako hovorí: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť… “ (Ž 51,3). A my povieme: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou“ (v. 5). A spoločne povedzme: „Proti tebe, [Otče], proti tebe samému som sa prehrešil“ (v. 6).
A modlime sa počínajúc týmto vnútorným napätím, ktorým sa zapaľuje milosrdenstvo; tým napätím, ktoré je medzi hanbou, ktorá prehlasuje: „Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny“ (v. 11), a dôverou, ktorá hovorí: „Pokrom ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh“ (v. 9). Je to dôvera, ktorá sa stáva apoštolskou: „Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty. Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia“ (v. 14-15).