2.6..2016 obnova pre kňazov Tretia meditácia: Kristova dobrá vôňa a svetlo jeho milosrdenstva
(Bazilika sv. Pavla za hradbami, 2. júna 2016, 16.00)
Dúfajme, že Pán nám udelí to, o čo sme ho prosili v modlitbe: napodobňovať Ježišov príklad trpezlivosti a s trpezlivosťou prekonávať ťažkosti. Táto tretia meditácia má titul: „Kristova dobrá vôňa a svetlo jeho milosrdenstva“.
Pri tomto treťom stretnutí vám navrhujem meditovať nad skutkami milosrdenstva, či už si zvolíme niektorý z nich, ktorý sa nám výraznejšie spája s našou charizmu, či už kontemplujúc ich všetky naraz, hľadiac na ne milosrdnými očami Panny Márie, ktoré nám pomôžu objaviť, že „víno sa minulo“ a ktoré nás povzbudia „urobiť všetko, čo nám povie“ (porov. Jn 2,1-12), aby tak jeho milosrdenstvo vykonalo zázraky, ktoré náš ľud potrebuje.
Skutky milosrdenstva sú veľmi previazané na „duchovné zmysly“. Pri modlitbe si vyprosujeme milosť „cítiť a vychutnávať“ Evanjelium takým spôsobom, aby nás urobilo vnímavými k životu. Pohnutí Duchom môžeme pod Ježišovým vedením už z ďaleka zbadať očami milosrdenstva toho, kto leží na zemi na okraji cesty, môžeme začuť volanie Bartimeja, môžeme vnímať, ako Pán cíti na okraji svojho plášťa plachý avšak rozhodný dotyk ženy trpiacej na krvotok, môžeme prosiť o milosť zakúsiť s ním na kríži trpkú príchuť žlče všetkých ukrižovaných, aby sme tak cítili silný zápach biedy – v poľných nemocniciach, vo vlakoch a nákladných člnoch plných ľudí –; ten zápach, ktorý olej milosrdenstva neprekryje, ale pomazaním zaistí, aby sa prebudila nádej.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, keď hovorí o skutkoch milosrdenstva, spomína, že sv. Ružena Limská v deň, keď jej matka vyčítala, že prijala do domu chudobných a chorých, svätá Ružena Limská jej bez váhania povedala: «Keď slúžime chudobným a chorým, sme Kristovou dobrou vôňou» (porov. č. 2449). Táto Kristova dobrá vôňa – starostlivosť o chudobných – je pre Cirkev charakteristickou, vždy takou bola. Na toto sa sústreďuje Pavol, keď hovorí o svojom stretnutí so „stĺpmi“, ako ich nazýval, s Petrom, Jakubom a Jánom. Prosili nás «len aby sme pamätali na chudobných» (Gal 2,10).
Toto mi pripomína udalosť, ktorú som spomínal už viackrát. Len čo ma zvolili za pápeža, zatiaľ čo pokračovalo rátanie hlasov, priblížil sa ku mne jeden brat kardinál, objal ma a povedal mi: „Nezabudni na chudobných“. Prvé posolstvo, ktoré mi prišlo od Pána v tom okamihu. Katechizmus tiež hovorí, sugestívnym spôsobom, že «tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi, ktorá už od začiatku, aj napriek previneniam mnohých svojich údov, neprestala plniť svoju úlohu uľaviť im, brániť ich a oslobodiť» (č. 2448). A to bez ideológií, jedine so silou evanjelia.
V Cirkvi sme mali a máme toľko vecí nie príliš dobrých, a mnoho hriechov, avšak v tomto slúžení chudobným so skutkami milosrdenstva ako Cirkev, sme vždy nasledovali Ducha, a naši svätí to robili veľmi kreatívnym a účinným spôsobom. Láska k chudobným bola tým znakom, tým svetlom, ktoré uisťuje o oslave Pána zo strany ľudí. Naši ľudia si to vážia, kňaz, ktorý sa stará o chudobných, chorých, ktorý odpúšťa hriešnikom, ktorý vyučuje a s trpezlivosťou napomína… Náš ľud odpúšťa kňazom mnoho nedostatkov, s výnimkou toho, keď sú pripútaní k peniazom. To ľud neodpúšťa. A to ani nie tak kvôli samotnému bohatstvu, ale kvôli tomu, že peniazmi nás oberajú o bohatstvo milosrdenstva.
Náš ľud „má nos“ na to, aby rozlíšil, ktoré sú pre pastiera vážne hriechy, zabíjajúce jeho službu, lebo z neho urobia funkcionára, či ešte horšie žoldniera, a tie, ktoré sú naopak – nepovedal by som, že druhoradé, lebo neviem, či to možno teologicky takto povedať –, ale sú to hriechy, ktoré sa dajú zniesť, ťažiace ako kríž, aby ich Pán nakoniec očistil, ako to urobí s kúkoľom. Naproti tomu to, čo ide proti milosrdenstvu, je zásadným protirečením. Toto útočí proti dynamike spásy, proti Kristovi, ktorý „sa stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil“ (porov. 2 Kor 8,9). A je to preto tak, lebo milosrdenstvo uzdravuje tým, že „stráca niečo zo seba“: kúsok srdca ostane so zranenou osobou; istý čas nášho života, v ktorom máme chuť čosi robiť stratíme, keď ho podarujeme druhému v skutku milosrdenstva.
Takže nejde o to, že Boh sa nado mnou zmiluje v nejakom nedostatku, ako keby som vo zvyšku bol sebestačný, alebo aby som z času na čas ja urobil nejaký konkrétny skutok milosrdenstva voči blížnemu. Milosť, o ktorú prosíme v tejto modlitbe je tá, aby sme vedeli využiť Božie milosrdenstvo vo všetkých aspektoch nášho života a aby sme boli milosrdní s ostatnými v celom našom konaní. Pre nás kňazov a biskupov, ktorí pracujeme so sviatosťami, krstiac, spovedajúc, sláviac Eucharistiu…, milosrdenstvo je spôsob, ako premeniť celý život Božieho ľudu na „sviatosť“. Byť milosrdní nie je len nejakým spôsobom bytia, ale je to samotným spôsobom bytia. Nie je iná možnosť, ako byť kňazom. Farár Brochero hovorieval: «Kňaz, ktorý nezakúša mnoho súcitu s hriešnikmi je polovičným kňazom. Tieto posvätené handry, ktoré na sebe nosím, to nie ony zo mňa robia kňaza; ak nenosím vo svojej hrudi lásku, nie som ani len kresťanom».
Všímať si to, čo chýba, aby sme okamžite pomohli náprave, alebo ešte lepšie, vedeli to predvídať, to naozaj charakterizuje pohľad otca. Tento kňazský pohľad – toho, kto zaberá miesto otca v lone Matky Cirkvi – ktorý nás vedie k tomu, že hľadíme na ľudí optikou milosrdenstva, je to, čomu treba učiť a kultivovať to počnúc seminárom a čo musí sýtiť všetky pastoračné plány. Túžme a prosme Pána o pohľad, ktorý sa naučí rozpoznávať znamenia časov v perspektíve toho, „ktoré skutky milosrdenstva sú dnes pre našich ľudí potrebné“, aby bolo možné cítiť a zakúšať Boha histórie, ktorý kráča medzi nimi. Lebo ako hovorí Dokument z Aparecidy citujúc sv. Alberta Hurtada, «v našich skutkoch náš ľud pozná, že chápeme jeho bolesť» (č. 386).
Dôkazom tejto chápavosti nášho ľudu je to, že v našich skutkoch milosrdenstva sme vždy požehnávaní Bohom a že nachádzame pomoc a spoluprácu u našich ľudí. Nie je tak pri iných typoch projektov, ktoré raz fungujú dobre a inokedy nie, a niektorí si neuvedomia prečo to nefunguje a lámu si hlavu hľadajúc nový, n-tý pastoračný plán, keď by sa jednoducho mohlo povedať: nefunguje, lebo mu chýba milosrdenstvo, bez toho, aby sme potrebovali zachádzať do podrobností. Ak to nie je požehnané, je to preto, lebo tomu chýba milosrdenstvo. Chýba to milosrdenstvo, ktoré je vlastné viac poľnej nemocnici, než luxusnej klinike; to milosrdenstvo, ktoré oceniac niečo dobré pripravuje terén pre budúce stretnutie človeka s Bohom, namiesto toho, aby sme ho odohnali presnou kritikou…
Navrhujem vám modlitbu s hriešnicou, ktorej bolo odpustené (porov. Jn 8,3-11), aby sme prosili o milosť byť milosrdní v spovednici a ďalšiu o sociálnej dimenzii skutkov milosrdenstva.
Vždy ma dojíma úryvok o stretnutí Pána s cudzoložnou ženou, ako vtedy, keď ju neodsúdil, Pánovi „chýbal“ rešpekt voči zákonu; v tom okamihu, keď ho žiadali, aby sa vyjadril – „treba ju ukameňovať alebo nie?“ – sa nevyjadril, neuplatnil zákon. Tváril sa, že nerozumie – aj v tomto je Pán pre nás všetkých učiteľom – a v tej chvíli vytiahol inú záležitosť. Spustil tak proces v srdci ženy, ktorá potrebovala tieto slová: «Ani ja ťa neodsudzujem». Držiac ju za ruku ju zdvihol a toto jej dovolilo stretnúť sa s pohľadom plným nehy, ktorý jej zmenil srdce. Pán vystrie ruku k Jairovej dcére: „Dajte jej jesť“ (porov. Mk 5,41-43). Mŕtvemu chlapcovi v Naime povie: „Vstaň!“ A dá ho jeho mame. A tejto hriešnici: „Vstaň.“ Pán nás vracia práve k tomu, ako to Boh chcel: aby človek stál na nohách, vzpriamený, nikdy nie na zemi.
Neraz mám zmiešané pocity zármutku a rozhorčenia, keď sa niekto snaží vysvetliť posledné odporúčanie «už viac nehreš». A používa túto vetu na „obhajobu“ Ježiša a na to, aby to nezostalo tak, že sa prekročil zákon. Myslím, že slová, ktoré používa Pán, sú v plnej jednote s jeho činmi. Skutočnosť, že sa zohol, aby dva razy písal po zemi, a spravil tak pauzu predtým, ako prehovorí k tým, ktorí chcú ženu ukameňovať a predtým, než prehovorí k nej, nám hovorí o čase, ktorý si Pán vyhradzuje na to, aby súdil a odpustil. Čas, ktorý každého nasmeruje do vlastného vnútra a zabezpečí, že tí, čo súdia, sa utiahnu.
Vo svojom dialógu so ženou Pán otvára ďalšie priestory: jedným z nich je priestor neodsudzovania. Evanjelium nástojí na tomto priestore, ktorý zostal slobodný. Umiestňuje nás do Ježišovho pohľadu a hovorí nám, že „nevidí nikoho navôkol, ale len ženu“. A potom sám Ježiš vyzve ženu pozrieť sa dookola otázkou: „Kde sú tí, čo ťa posudzovali?“ (toto slovo je dôležité, lebo hovorí o tom, čo tak veľmi odmietame, keď nás nálepkujú a robia z nás karikatúru…). Keď jej dal prezieť si ten priestor, ktorý je slobodný od súdov iných, hovorí jej, že ani on ho nenaruší svojimi kameňmi: «Ani ja ťa neodsudzujem». A v tom momente jej otvára ďalší voľný priestor: «Choď a už nehreš!» Prikázanie sa dáva do budúcnosti, aby pomohlo kráčať, „kráčať v láske“. Toto je jemnocit milosrdenstva, ktoré hladí so zľutovaním na minulosť a povzbudzuje do budúcnosti. Toto «už nehreš» nie je nič samozrejmé. Pán to hovorí „spolu s ňou“, pomáha jej vyjadriť slovami to, čo ona sama cíti, to slobodné „nie“ hriechu, ktorý je ako Máriino „áno“ voči milosti. „Nie“ sa vyslovuje vo vzťahu ku koreňu hriechu každého človeka.
U ženy išlo o spoločenský hriech, hriech tej, ku ktorej sa ľudia približovali buď aby boli s ňou, alebo aby ju ukameňovali. Nebolo iného druhu blízkosti s touto ženou. Preto jej Pán nielen vyčistí cestu, ale aj ju aj uvádza do pohybu, aby kráčala, aby prestala byť „objektom“ pohľadu iných, ale bola protagonistom. Myslím si, že to „nehreš“ sa netýka len morálneho aspektu, ale istého druhu hriechu, ktorý jej nedovoľuje vytvárať si vlastný život. Aj ochrnutému v Siloe Ježiš hovorí: «Už nehreš» (Jn 5,14); ale toho, kto sa ospravedlňoval smutnými vecami, ktoré sa mu prihodili, ktorý mal psychológiu obete – žena nie –, trochu postrkáva tými slovami «aby ťa nepostihlo niečo horšie». Pán vyťaží z jeho spôsobu myslenia, z toho čoho sa bojí, aby mu umožnil dostať sa zo svojej paralýzy. Povedzme, že ho rozhýbe strachom. Takto každý z nás musí počúvať toto «už nehreš» osobným a intímnym spôsobom.
Tento obraz Pána, uvádzajúceho ľudí do pohybu, aby kráčali –Pán, ktorý uvádza osoby do pohybu-, je veľmi priliehavý: on je Boh, ktorý sa vydáva kráčať so svojím ľudom, ktorý posúva vpred a sprevádza naše dejiny. Preto je predmet, na ktorý sa zameriava milosrdenstvo veľmi presný: koncentruje sa na to, čo zapríčiňuje, že muž a žena nekráčajú na svojom mieste, spolu so svojimi drahými a správnym tempom smerom k cieľu, kam ich Boh pozýva kráčať. Tou škodou, tým, čo napĺňa pohnutím, je to, že sa človek stratí alebo zostane pozadu, prípadne je chybne predpojatý; skrátka, ako sa hovorí, že je mimo; že nie je pripravený pre Pána, nemá ochotu k úlohe, ktorú mu chce zveriť; že nekráča pokorne v prítomnosti Pána (porov. Mich 6,8), že nekráča v láske (porov. Ef 5,2).
Priestor spovednice, kde nás pravda oslobodzuje
A keď hovoríme o priestore, poďme k tomu, ktorým je spovednica. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám ukazuje spovednicu ako miesto, kde nás pravda oslobodzuje cez stretnutie a hovorí takto: «Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi» Potiaľto Katechizmus (č. 1465). A v nasledovnom čísle nám pripomína, že «spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia. Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou» (č. 1466).
Znakom a nástrojom stretnutia. Týmto sme. Tým, čo účinne priťahuje k stretnutiu. Znakom, to znamená, že musíme priťahovať ako keď niekto robí znamenia na privolanie pozornosti. Znak musí byť súdržný a jasný, no hlavne zrozumiteľný. Lebo sú znaky, ktoré sú jasné len odborníkom, a tieto nám neposlúžia. Znak a nástroj. Nástroj obstojí alebo neobstojí podľa jeho účinnosti – slúži či neslúži? –, tým, že je po ruke a že vplýva na realitu presným, adekvátnym spôsobom. Sme nástrojom, ak sa ľudia naozaj stretávajú s milosrdným Bohom. Nám prináleží úloha „umožniť, aby sa stretli“, aby sa ocitli tvárou v tvár. To, čo potom spravia, je ich vec.
Je tu márnotratný syn v chlieve a otec, ktorý každý večer vychádza na terasu vyzerať, či syn neprichádza; je tu stratená ovca a pastier, ktorý sa ju vybral hľadať; je tu ranený, opustený na okraji cesty a Samaritán, ktorý má dobré srdce. Aká je teda naša služba? Byť znakmi a nástrojmi, aby sa títo stretli. Nech je ozaj jasné, že my nie sme ani otcom, ani pastierom, ani samaritánom. Sme skôr vedľa tých ďalších troch, nakoľko sme hriešnici. Naša služba musí byť znakom a nástrojom takého stretnutia. Preto sa dávame do služby Ducha Svätého, toho, kto tvorí Cirkev, toho, kto zjednocuje, toho, kto stále obnovuje stretnutie.
Iná vec vlastná znaku a nástroju je tá, že nie sú autoreferenčnými [t.j. poukazujúcimi len sami na seba], povedané trochu ťažkopádne. Nik sa nepozastavuje pri znaku, keď pochopil danú vec; nik nezostáva hľadieť na skrutkovač či kladivo, ale hľadí na obraz, ktorý bol dobre pripevnený. Sme neužitočnými služobníkmi. Hľa, nástroje a znaky, ktoré boli veľmi užitočnými pre ďalších dvoch, ktorí sa zjednotili v objatí ako otec a syn.
Treťou charakteristickou vlastnou znaku a nástroju je ich dostupnosť. Aby bol nástroj pripravený na použitie, aby bol znak viditeľný. Podstata znaku a nástroja je byť sprostredkovateľmi, k dispozícii. Možno tu sa nachádza kľúč k našej misii v tomto stretnutí Božieho milosrdenstva s človekom. Je pravdepodobne jasnejšie použiť negatívny termín. Sv. Ignác hovoril o tom, aby sme „neboli prekážkou“. Dobrý sprostredkovateľ je ten, kto uľahčuje veci a nestavia prekážky.
V mojej krajine bol veľký spovedník, otec Cullen, ktorý sedával v spovednici a keď nebolo ľudí, robil dve veci: jednou bola oprava lôpt z kože pre chlapcov, ktorí hrali futbal, ďalšou bolo čítanie veľkého čínskeho slovníka. Bol predtým dlhú dobu v Číne a chcel si uchovať jazyk. Hovorieval, že keď ho ľudia videli počas takých neužitočných činností ako oprava starých lôpt a takej dlhodobej činnosti ako je čítanie čínskeho slovníka, pomysleli si: „Môžem sa priblížiť a trochu sa porozprávať s týmto kňazom, lebo vidieť, že nemá nič na práci“. Bol k dispozícii pre to podstatné. Mal vyhradené hodiny pre spoveď, ale bol tam. Vyhýbal sa takej prekážke, že by vždy vyzeral veľmi zaneprázdnený. Tu je ten problém. Ľudia sa nepriblížia, keď vidia svojho pastiera veľmi, veľmi zaneprázdneného, vždy zamestnaného.
Každý z nás poznal dobrých spovedníkov. Treba sa učiť od našich dobrých spovedníkov, od tých, ku ktorým ľudia pristupujú, od tých, ktorí ich nevystrašia a vedia sa porozprávať, až kým druhý nerozpovie, čo sa stalo, ako Ježiš s Nikodémom. Je dôležité porozumieť jazyku gest. Nespytovať sa na veci, ktoré sú očividné z gest. Ak niekto pristúpi ku spovedi, je to preto, že oľutoval, a už to je kajúcnosť. A ak sa priblíži, je to preto, že má túžbu zmeniť sa. Alebo aspoň túži po túžbe, ak sa mu situácia zdá nemožná (ad impossibilia nemo tenetur, ako hovorí zásada, nik je nie povinný robiť nemožné). Jazyk gest.
Čítal som v životopise jedného svätca z poslednej doby, ktorý chudák, trpel vo vojne. Bol tam vojak, ktorý čakal na popravu a on ho išiel vyspovedať. A bolo vidieť, že bol tak trochu zhýralec… veľa sa zabával so ženami… „Teda ľutuješ to?“ – „Ale nie, bolo to veľmi pekné, otče“. A tento svätý nevedel, ako z toho von. Už tam bola eskadra, ktorá ho mala zastreliť, a tak mu hovorí: „Povedz aspoň: mrzí ťa, že to neľutuješ?“ – „To áno“ – „Oh, tak dobre!“ Spovedník sa vždy snaží nájsť cestu, a jazyk gest je jazykom možností, ako sa dostať k cieľu.
Treba sa učiť od dobrých spovedníkov, tých, ktorí vedia citlivo zaobchádzať s hriešnikmi a ktorým stačí pol slova, aby pochopili všetko, ako Ježiš so ženou, ktorá mala krvotok, a práve v tom momente z nich vychádza sila odpustenia. Bol som veľmi povzbudený jedným kardinálom z kúrie, o ktorom som si predpojato myslel, že je dosť prísny. A on, keď mal u seba kajúcnika s takým hriechom, ktorý mu robil problém pre zahanbenie vysloviť, vtedy keď tento začal jedným či dvoma slovami, on hneď pochopil, o čo išlo a povedal: „Prejdite k ďalšiemu, porozumel som!“ A nedal mu dohovoriť, lebo pochopil. Toto je jemnocit. No tí spovedníci – odpusťte mi – ktorí sa vypytujú a vypytujú: „Ale povedz mi, prosím ťa…“ – Potrebuješ toľké detaily, aby si odpustil, alebo sa veci majú tak, si „vytváraš film“? Ten kardinál ma veľmi povzbudil.
Úplnosť spovede nie je vecou, otázkou matematiky: – Koľko ráz? Ako? Kde? – Neraz sa hanba skrýva viac pred číslom než pred samotným hriechom. Ale preto sa treba nechať pohnúť pred situáciou ľudí, ktorá je zavše zmesou vecí, choroby, hriechu a neprekonateľných podmieneností, tak ako Ježiš, ktorý prežíval pohnutie pri pohľade na ľudí, cítil to v hĺbke, v útrobách, a preto uzdravoval a uzdravoval aj keď si o to niekto „nepožiadal správnym spôsobom“, ako onen malomocný, prípadne obchádzal vec ako tá Samaritánka, ktorá bola ako pávica: tiahla k jednej strane, no hniezdo mala na druhej. Ale Ježiš bol trpezlivý.
Treba sa učiť od dobrých spovedníkov, ktorí vedia, že kajúcnik cíti nápravu a robí malý krok napred, ako Ježiš, ktorý dával pokánie, ktoré stačilo, a vedel oceniť toho, kto sa vracal, aby poďakoval, kto sa mohol ešte zlepšiť. Ježiš kázal chromému, aby vzal svoje lôžko, alebo sa nechal trochu prosiť od slepých alebo od Sýrofeničanky. Nezáležalo mu, či sa o neho potom zaujímali, tak ako chromý zo Siloe, alebo či rozprávali o veciach, o ktorých im povedal, aby ich nerozchyrovali, a potom sa zdalo, akoby tým malomocným bol on, lebo nemohol vstúpiť do dedín, prípadne jeho nepriatelia nachádzali zámienky, aby ho odsúdili. On uzdravoval, odpúšťal, prinášal úľavu, odpočinutie, dával ľuďom nadýchnuť sa vanutia Ducha tešiteľa.
To, čo teraz poviem, som už mnohokrát povedal, možno to niekto z vás počul.Poznal som v Buenos Aires pátra kapucína – ešte žije, je trošku mladší odo mňa –, ktorý je veľkým spovedníkom. Pred spovednicou vždy stojí rad, mnohí ľudia – všetci: ľudia prostí, zámožní, kňazi, sestry – je to zástup ľudí, rad za radom, celý deň spovedania. A on je ten, kto veľmi odpúšťa. Vždy nachádza cestu, ako odpustiť a umožniť spraviť krok vpred. Je to dar Ducha Svätého. Ale občas má výčitky, škrupule, že odpúšťal príliš. A tak raz pri rozhovore mi povedal: „Občas mám takéto výčitky“. A ja som sa ho spýtal: „A čo robíš, keď máš takéto výčitky?“ „Idem pred svätostánok, pozriem sa na Pána a poviem mu: Pane, odpusť mi, dnes som veľa odpúšťal. Ale aby bolo jasné: je to tvoja vina, lebo si to ty, kto mi dal zlý príklad! Si to ty, kto mi dal zlý príklad! Je to tvoja vina, lebo si to bol ty, kto mi dal zlý príklad!“ To znamená, že milosrdenstvo zdokonaľoval ešte väčším milosrdenstvom.
Napokon dve rady na túto tému spovede. Prvá, nemajte nikdy pohľad úradníka, toho, kto vidí len „prípady“ a to, či sa mu ich podarí zo seba striasť. Milosrdenstvo nás oslobodzuje od toho, aby sme boli kňazmi ako úradnícky sudca, ako sa hovorí, ktorý silou-mocou súdi „prípady“ a stráca tak vnímavosť na osoby a na tváre. Spomínam si, keď som bol v druhom ročníku na teológii, šiel som so spolužiakmi na cvičenia z kázusov, tzv. „audiendas“, ktorá sa robila v treťom ročníku teológie, pred vysviackou. Išli sme tam, aby sme sa niečo naučili. Vždy sa dalo niečo naučiť. A raz, spomínam si ako môjmu spolužiakovi dali jednu otázku. Bola o spravodlivosti, de iure, no tak prešpekulovaná, tak umelá. A tento spolužiak povedal s veľkou pokorou: „Ale, otče, v živote sa s týmto nestretneme.“ – „Ale stretneme sa s tým v knihách!“ Tá „knižná“ morálka, bez skúsenosti.
Ježišovo pravidlo je „súdiť tak ako chceme byť súdení“. V tomto vnútornom indikátore, ktorý máme na posúdenie, či sa s nami zaobchádza s dôstojnosťou, či sme odignorovaní alebo sa s nami zle zaobchádza, či sa nám pomohlo zdvihnúť sa na nohy… Toto je kľúčom na posudzovanie druhých. Dajme na to pozor, lebo Pán má dôveru v tento meter, ktoré je tak subjektívne osobný na posudzovanie druhých. Ani tak nie preto, že takýto indikátor je tým „najlepším“, ale preto, že je úprimný a na jeho základe sa dá vybudovať dobrý vzťah.
Ďalšia rada: nebuďte v spovednici zvedaví. Už som to spomenul. Sv. Terezka rozpráva, že keď sa jej zdôverovali jej novicky, dávala si dobrý pozor, aby sa nevypytovala, ako sa veci ďalej vyvinuli. Nevyzvedala v duši osôb (porov.Dejiny duše, Rukopis C, Matke Gonzage, c. XI 32r). Milosrdenstvu je vlastné „prikryť svojím plášťom”, prikryť hriech, aby sa nezranila dôstojnosť. Pekná je tá stať o dvoch Noemových synoch, ktorí zakryli plášťom nahotu otca, ktorý sa opil (porov. Gn 9,23).
Sociálny rozmer skutkov milosrdenstva
Na záver Exercícií svätý Ignác kladie „Kontempláciu na dosiahnutie lásky“, ktorá spája to, čo sa prežívalo v modlitbe s každodenným životom. A dáva nám rozjímať nad tým, ako treba lásku vkladať viac do skutkov než do slov. Skutkami milosrdenstva sú tie skutky, ktoré Otec «pripravil, aby sme ich konali» (Ef 2,10), tie, ktoré Duch vnuká každému pre všeobecný úžitok (porov. 1 Kor 12,7). Zatiaľ čo vzdávame vďaky Pánovi za mnoho osohu prijatého z jeho dobroty, vyprosujeme si milosť prinášať všetkým ľuďom to milosrdenstvo, ktoré zachránilo nás.
Ponúkam vám pri tomto sociálnom rozmere meditovať nad niektorými záverečnými časťami evanjelií. Tam samotný Pán vytvára takéto prepojenie medzi tým, čo sme prijali a tým, čo musíme dávať. Tieto uzávery môžeme čítať v kľúči „skutkov milosrdenstva“, ktoré vnášajú do činnosti dobu Cirkvi, v ktorej zmŕtvychvstalý Ježiš žije, sprevádza, vysiela a priťahuje našu slobodu, ktorá v ňom nachádza svoje konkrétne a každodenne sa obnovujúce uplatnenie.
Záver Matúšovho evanjelia nám hovorí, že Pán vysiela apoštolov a hovorí im: „Vyučujte a zachovávajte všetko to, čo som vám prikázal“ (porov. 28,20). Toto „vyučovanie nevedomých“ je samo o sebe jedným zo skutkov milosrdenstva. A štiepi sa ako svetlo do iných skutkov: do tých z Matúša 25, ktoré pozostávajú prevažne z takzvaných telesných skutkov a zo všetkých evanjeliových prikázaní a rád, z „odpúšťania“, „bratského napomínania“, utešovania smutných, znášania prenasledovaní a tak ďalej…
Marek zakončuje obrazom Pána, ktorý „spolupracuje“ s apoštolmi a „potvrdzuje Slovo znameniami, ktoré ho sprevádzajú“ (porov. 16,20). Tieto „znamenia“ majú charakteristiku skutkov milosrdenstva. Marek medzi iným hovorí o liečení chorých a vyháňaní zlých duchov (porov. 16,17-18).
Lukáš pokračuje vo svojom evanjeliu Knihou „Skutkov“ – praxeis – apoštolov, rozprávajúc o ich spôsobe postupovania a o skutkoch, ktoré vedení Duchom konajú.
Ján končí hovoriac o «ešte veľa iných veciach» (porov. 21,25) či «znameniach» (20,30), ktoré vykonal Ježiš. Skutky Pána, jeho diela, nie sú len holými faktami, ale sú znameniami, v ktorých sa pre každého osobným a jedinečným spôsobom preukazujú jeho láska a jeho milosrdenstvo.
Môžeme sa zamyslieť nad Pánom, ako nás pozýva k tejto práci s obrazom milosrdného Ježiša, ako sa odhalil sestre Faustýne. Na tom obraze môžeme vidieť milosrdenstvo ako jedinečné svetlo, ktoré vychádza z Božieho vnútra a ktoré prechádzajúc cez Kristovo srdce vychádza pozmenené, s osobitnou farbou pre každý skutok milosrdenstva.
Skutky milosrdenstva sú nekonečné, každý so svojou osobnou stopou, s históriou každej tváre. Nie je to len tých sedem telesných a sedem duchovných vo všeobecnosti. Alebo radšej, tieto, takto očíslované, sú ako prvotnými surovinami – tými, čo prináležia samotnému životu – ktoré, keď sa ich ruky milosrdenstva dotýkajú a modelujú ich, každá z nich sa premieňa na dômyselné umelecké dielo. Dielo, ktoré sa rozmnožuje ako chlieb v košoch, ktoré rastie ponad pôvodnú mieru ako horčičné zrnko. Lebo milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Tieto dve dôležité charakteristiky: milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Je pravda, že zvyčajne myslíme na skutky milosrdenstva jednotlivo, jeden po druhom, ako naviazané na istý skutok: nemocnice pre chorých, jedálne pre hladných, ubytovne pre tých, čo sú na ulici, školy pre tých, čo potrebujú náuku, spovednice a duchovné vedenie pre toho, kto potrebuje radu a odpustenie…
Ak sa však na to pozrieme spoločne, posolstvo je to, že predmet milosrdenstva je sám ľudský život, a to vo svojej celistvosti. Náš samotný život, čo do „mäsa a kostí“, ktorý pociťuje hlad a smäd, potrebuje šaty, domov a návštevy, rovnako ako dôstojný pohreb, ktorý nikto nemôže dať sebe samému. Aj ten najbohatší, keď zomrie, zmenší sa na biedu a nikto za jeho sprievodom nenesie nákladný vozík. Náš samotný život, pokiaľ ide o „ducha“, potrebuje byť vychovávaný, usmerňovaný, povzbudzovaný, utešovaný – toto je veľmi dôležité slovo v Biblii: pomyslime na Knihu útechy Izraela u proroka Izaiáša.
Potrebujeme, aby nám iní radili, odpúšťali, podporovali nás a modlili sa za nás. Rodina je tá, ktorá tieto skutky milosrdenstva praktizuje spôsobom, ktorý je tak priliehavý a nezištný, že si to ani nevšímame, avšak stačí, keď v rodine s malými deťmi chýba mama, aby všetko išlo dole vodou. Najabsolútnejšia a najkrutejšia bieda je tá, keď je dieťa na ulici bez rodičov, napospas dravcom.
Prosili sme o milosť byť znakom a nástrojom; teraz ide o to „konať“, – znak a nástroj, teraz konajte!- a to nielen urobiť gestá, ale konať skutky, inštitucionalizovať, vytvárať kultúru milosrdenstva, čo nie je to isté ako kultúra dobročinnosti. To musíme rozlišovať. Dajúc sa do práce, môžeme okamžite pocítiť, že je to Duch, ktorý pobáda, dáva napredovať týmto skutkom. A robí tak používajúc znaky a nástroje, ktoré chce, i keď niekedy nie sme sami v sebe tí najvhodnejší. Navyše by sa mohlo povedať, že na vykonanie skutkov milosrdenstva si Duch vyberá skôr chudobnejšie nástroje, tie pokornejšie a menej významné, ktoré sami viac potrebujú ten prvý lúč božieho milosrdenstva. Toto sú tí, ktorí sa lepšie nechávajú formovať a pripraviť na uskutočnenie služby opravdivo účinnej a kvalitnej. Radosť cítiť sa „neužitočnými sluhami“ pre tých, ktorých Pán žehná plodnosťou svojej milosti a ktorých on sám osobne usádza za svoj stôl a ktorých ponúka Eucharistiou, je potvrdením, že sa pracuje na jeho skutkoch milosrdenstva.
Nášmu vernému ľudu sa páči schádzať sa okolo skutkov milosrdenstva. Stačí zájsť na jednu zo stredajších generálnych audiencií a vidíme, koľko ich tam je: skupiny ľudí, ktorí sa združujú, aby robili skutky milosrdenstva. Tak počas slávení – kajúcich i oslavných – ako aj v solidárnej a výchovnej činnosti, sa náš ľud necháva zhromažďovať a „pásť“ spôsobom, ktorý nie všetci uznávajú a doceňujú, napriek tomu, že zlyhávajú toľké iné pastoračné práce zamerané na abstraktnejšie dynamiky. Masívna prítomnosť nášho verného ľudu v našich svätyniach a na púťach, prítomnosť, ktorá je anonymná pre priveľký počet tvárí i pre túžbu dať sa vidieť len Tom či Tej, čo na nich hľadia s milosrdenstvom, ako aj početná spolupráca podporujúca svojím nasadením toľké diala solidarity, musia byť dôvodom k pozornosti, oceneniu a podporovaniu z našej strany. A bolo pre mňa prekvapením, ako veľmi sú tu v Taliansku tieto organizácie silné a ako ľudí spájajú.
Ako kňazi žiadame Dobrého Pastiera o dve milosti: tú, aby sme sa dali viesť „zmyslom pre vieru“ (sensus fidei) u nášho verného ľudu a tiež jeho „zmyslom pre chudobných“. Oba tieto „zmysly“ sú späté so „zmyslom pre Krista“ (sensus Christi, Kristovým cítením), o ktorom hovorí sv. Pavol, s láskou k Ježišovi a vierou v neho u nášho ľudu.
Zakončím… a na konci mám bonus. Zakončím recitujúc „Duša Kristova“ (Anima Christi), ktorá je krásnou modlitbou na vyprosovanie si milosrdenstva Pána, ktorý prišiel v tele, ktorý nám preukazuje milosrdenstvo svojím Telom a Dušou. Prosme ho, aby nás spolu so svojim ľudom zahrnul milosrdenstvom: jeho dušu prosme: „posväť nás“; jeho telo prosme: „spas nás“; jeho krv úpenlivo prosme „opoj nás“, daj aby sme mali smäd jedine po tebe; vodu z jeho boku prosme: „obmy nás“; jeho umučenie prosme: „posilni nás“ – ako modlitba, ktorú sme vyslovili na začiatku o deviatej hodine. Uteš svoj ľud, ukrižovaný Pán, v tvojich ranách, prosíme, „ukry nás“… Nedovoľ, aby sa tvoj ľud, Pane, odlúčil od teba. Nech nás nič a nikto neoddelí od tvojho milosrdenstva, ktoré nás chráni pred nástrahami nepriateľa. Tak budeme môcť ospevovať Pánovo milosrdenstvo spolu so všetkými tvojimi svätými, keď nám prikážeš prísť k tebe