2.5.2020 Ranná homília pápeža Františka: Nepresadaj z koňa uprostred rieky
„Modlime sa dnes za správcov verejných vecí, ktorí majú zodpovednosť dbať o svoj ľud v tomto krízovom čase: hlavy štátov, predsedov vlád, zákonodarcov, starostov, predstaviteľov regiónov… Aby im Pán pomáhal a dal silu, pretože ich práca nie je jednoduchá.A ak sa vyskytnú medzi nimi rozdiely, nech pochopia, že vo chvíľach krízy, majú byť jednotní pre dobro ľudu, pretože jednota je nadradená konfliktu.“
„Dnes, v sobotu 2. mája sa s nami v modlitbe spája 300 modlitbových skupín, ktoré sa nazývajú po španielsky „madrugadores“, čiže „ranostaji“: tí, čo si zavčas ráno privstávajú na modlitbu, vstávajú zavčas práve kvôli modlitbe. Oni sa dnes, v tejto chvíli, zjednocujú s nami.“
Prvé čítanie sa začína takto: „Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha“ (Sk 9,31). Čas pokoja. A Cirkev rastie. Cirkev je pokojná, má útechu Ducha Svätého, prežíva útechu. Krásne časy… Potom nasleduje uzdravenie Eneáša, potom Peter vzkriesil Dorkas, Tabitu… to všetko v pokoji.
Ale v prvotnej Cirkvi sú aj časy nepokoja: časy prenasledovania, ťažké časy, časy, ktoré uvádzajú veriacich do krízy. Časy krízy. A čas krízy je ten, o ktorom dnes rozpráva Jánovo evanjelium (porov. 6,60-69). Tento úryvok evanjelia je záver celého sledu udalostí počnúc rozmnožením chlebov, keď chceli urobiť Ježiša kráľom.
Ježiš sa ide modliť, na ďalší deň ho nemôžu nájsť, idú ho hľadať. A Ježiš im vytýka, že ho hľadajú kvôli jedlu, a nie kvôli slovám večného života… A celý tento príbeh sa ukončuje tu. Oni mu hovoria: „Daj nám tento chlieb“ – a Ježiš vysvetľuje, že chlieb, ktorý im dá, je jeho vlastné telo a jeho vlastná krv.
Vtedy mnohí z Ježišových učeníkov, keď toto počuli, povedali: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“ (v. 60). Ježiš im povedal, že kto nebude jesť jeho telo a jeho krv, nebude mať život večný. Ježiš dokonca povedal: „Ak budete jesť moje telo a moju krv, budete vzkriesení v posledný deň“ (porov. v. 54). O tomto hovoril Ježiš. „Táto reč je tvrdá,“ – uvažovali učeníci – „príliš tvrdá. Niečo tu nehrá. Tento človek prekročil mieru.“
A toto je moment krízy. Boli chvíle pokoja a chvíle krízy. Ježiš vedel, že učeníci šomrú: tu je určité rozlíšenie medzi učeníkmi a apoštolmi. Učeníci, tých bolo sedemdesiatdva alebo viac, apoštoli boli dvanásti. „Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí“ (v. 64). A zoči-voči tejto kríze im pripomína: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec“ (v. 65). Pokračuje v téme o priťahovaní Otcom: Otec nás priťahuje k Ježišovi. A takýmto spôsobom sa rieši kríza.
A od tej chvíle „ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Zaujali odstup: „Tento človek je trochu nebezpečný... Veď tieto náuky… Áno, je to dobrý človek, káže a uzdravuje, ale keď prichádza k týmto zvláštnym veciam… Prosím vás, poďme preč“.
A rovnako sa zachovali aj emauzskí učeníci, vo veľkonočné ráno: „Nuž áno, ale je tu čosi divné, ženy rozprávajú o tom hrobe… Ale toto smrdí – povedali si – poďme chytro preč, lebo prídu vojaci a ukrižujú nás“ (porov. Lk 24,22-24). Rovnako konali vojaci, ktorí strážili hrob: videli pravdu, ale potom uprednostnili predať svoje tajomstvo: „Buďme v bezpečí: držme sa bokom od týchto príbehov, ktoré sú nebezpečné“ (porov. Mt 28,11-15).
Moment krízy je momentom voľby, je momentom, ktorý nás stavia pred rozhodnutia, ktoré musíme vykonať. Všetci sme v živote mali a budeme mať chvíle krízy: krízy rodinné, manželské, krízy spoločenské, pracovné krízy, mnoho kríz… Aj táto pandémia je časom spoločenskej krízy.
Ako reagovať vo chvíli krízy? „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Ježiš sa rozhodne položiť apoštolom otázku. „Ježiš povedal Dvanástim: «Aj vy chcete odísť?» (v. 67). Rozhodnite sa. A Peter robí svoje druhé vyznanie.
„Odpovedal mu Šimon Peter: «Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.»“ (v. 68-69). Peter vyznáva v mene Dvanástich, že Ježiš je Boží Svätý, Boží Syn. Prvé vyznanie – „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ – a hneď potom, keď Ježiš začal vysvetľovať umučenie, ktoré malo prísť, zastavuje ho: „Nie, nie, Pane, toto nie!“ – a Ježiš ho napomína (porov. Mt 16, 16-23). Ale Peter trochu dozrel, a tu mu to nevyčíta. Nerozumie tomu, čo Ježiš hovorí, tomu „jesť telo, piť krv“ (porov. Jn 6,54-56), nechápe, ale dôveruje Učiteľovi. Dôveruje. A robí toto druhé vyznanie: „A ku komu by sme išli? Veď ty máš slová večného života“ (porov. v. 68).
Toto nám pomôže, nám všetkým, prežívať momenty krízy. V mojej vlasti je jedno príslovie, ktoré hovorí: „Keď ideš na koni a musíš prejsť cez rieku, len nemeň koňa uprostred rieky“. Vo chvíľach krízy buďme veľmi pevní v presvedčení viery. Títo, čo sa pobrali preč, zmenili koňa, hľadali iného učiteľa, ktorý by nebol tak „tvrdý“, ako hovorili o ňom.
V čase krízy treba vytrvalosť, mlčanie: zostať kde sme, pevní. Nie je to čas na konanie zmien. Je to čas vernosti, vernosti Bohu, vernosti tomu, čoho sme sa ujali predtým; je to tiež čas obrátenia, lebo táto dôvera nás bude zaiste bude inšpirovať k nejakej zmene v prospech dobra, nie k oddialeniu sa od dobra.
Chvíle pokoja a chvíle krízy. My kresťania sa musíme naučiť zvládať oboje. Obidve.
Istý duchovný otec hovorí, že moment krízy je ako prechod ohňom, aby sme sa stali silnými.
Nech nám Pán pošle Ducha Svätého, aby sme vedeli vzdorovať pokušeniam vo chvíľach krízy, aby sme vedeli byť verní prvým slovám, s nádejou, že neskôr budeme zažívať chvíle pokoja.
Myslime na naše krízy: rodinné krízy, krízy v susedstve, krízy v práci, sociálne krízy sveta, danej krajiny… Mnohé, mnohoraké krízy. Nech nám Pán dá silu vo chvíľach krízy nezapredať vieru.
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba