Pane, daj nám viacej viery , Pamäť, Rozlišovanie
2.3.2017 Meditace římského biskupa Františka na setkání s faráři jeho diecéze
„.Aby sme žili, rástli a vytrvali vo viere až do konca, musíme ju živiť Božím slovom a musíme prosiť Pána, aby nám ju zveľaďoval; viera má byť „činná skrze lásku“ (Gal 5,6), udržiavaná nádejou a zakorenená vo viere Cirkvi“ (KKC 162)
Rast vo viere
. Ak si znova pozorne prečítate Evangelii gaudium , uvidíte, že hovorí stále o „raste“ a o „dozrievaní“, tak vo viere, v láske a v solidárnosti, ako aj v chápaní Božieho slova. Evangelii gaudium má dynamický pohľad. Z toho jasne vyplýva, že prvé ohlasovanie musí ľudí pohnúť aj do toho, aby sa vydali kráčať po ceste formácie a dozrievania» (EG 160).
Zdôrazňujem: po ceste formácie a dozrievania vo viere. Rast vo viere prichádza cez stretnutia s Pánom počas života. Tieto stretnutia sa uchovávajú ako poklad v pamäti a sú našou živou vierou, v našich osobných dejinách spásy“. „Toto je dôležité“
Pevný bod kríža
„Keď hovorím o pevných bodoch alebo o „pevnom skĺbení“, mám na mysli obraz basketbalistu, ktorý si drží jednu nohu pevne na mieste a robí pohyby, aby si uchránil loptu alebo hľadá priestor, aby ju prihral, prípadne aby sa rozbehol a zaútočil na kôš. Pre nás je tou nohou „zaklincovanou“ do podlahy, okolo ktorej robíme otočky je Kristov kríž. Iného niet. Na múre kaplnky exercičného domu v San Miguel (časť Buenos Aires) je jedna veta: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča“ – heslo sv. Bruna a kartuziánov]. A tak sa človek hýbe chrániac loptu v nádeji dostať ju do koša a snažiac sa pochopiť, komu ju prihrať. Viera – pokrok a rast vo viere – sa zakladá vždy na kríži: «zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania … ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo» (1 Kor 1,21.23)
«Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1,39) … V „oblaku svedkov“ […] vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13,7). Niekedy sú to jednoduché a blízke osoby, ktoré nás uviedli do života viery: „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika“ (2 Tim 1, 5). Veriaci je v zásade „pamätlivý“ (EG 13 Nelze věřit bez uchování paměti.
Víra se pamětí sytí a živí. a odvaha našich otců, kteří vydali sami sebe, abychom my dnes mohli být zde a mít vše, co máme, přetrvávají jako plamen zažehnutý v každém ušlechtilém srdci.
Buďme si istí, že napredovanie vo viere nie je len vôľovým predsavzatím odteraz viac veriť, ale je to aj cvičenie spomínať si v pamäti na základné milosti.
Je možné „postupovať dozadu“ –, opäť hľadať zabudnuté poklady a skúsenosti, ktoré sú často kľúčom k pochopeniu prítomnosti. Toto je skutočne „revolučná“ vec: ísť ku koreňom. O koľko jasnejšia je spomienka na minulosť, o to jasnejšie sa otvára budúcnosť, pretože možno vidieť cestu, ktorá je skutočne nová a odlíšiť ju od už prejdených ciest, ktoré nikam neviedli. Viera rastie pamätajúc, spájajúc udalosti s históriou reálne prežitou našimi otcami a celým Božím ľudom, celou Cirkvou.“
Rozlišování se na prvním místě týká toho, co se líbí Otci, »který vidí to, co je skryté« (Mt 6,4.6), nehledí na představy dokonalosti různých kulturních paradigmat. Rozlišování patří konkrétní „chvíli“, protože – tak jako P. Maria v Káni Galilejské – je pozorné k dobru druhého, což může způsobit, že Pán přispíší „svou hodinu“ nebo „nedbá“ na sobotu, aby postavil na nohy toho, kdo byl chromý. Rozlišování příhodné chvíle (kairos) zásadním způsobem oplývá pamětí a nadějí: pamatujíc v lásce, upírá bděle pohled k tomu, co nejlépe vede k Příslibu.
A to, co nejlépe vede, se vždy vztahuje ke kříži, k onomu zbavení se vlastní vůle, k onomu vnitřním dramatu »ne jak já chci, ale jak ty chceš« (Mt 26,39), které mne klade do Otcových rukou a působí, že je to On, kdo vede můj život
Může nám prospět, když se teď na chvíli zastavíme u růstu víry, ke kterému dochází díky rozlišování okamžiku
Rozlišovanie okamžiku
Pre rozlišovanie je typické, že sa najprv urobí krok dozadu, ako keď človek trochu cúvne, aby videl lepšie panorámu. Je tu vždy pokušenie prvého impulzu, ktorý nás vedie k túžbe vyriešiť niečo okamžite. Myslím že v tomto zmysle sa deje prvé rozlišovanie, veľké a základné, čiže to, ktoré sa nenechá oklamať silou zla, ale dokáže vidieť víťazstvo Kristovho kríža v každej ľudskej situácii. V tomto bode by som rád spolu s vami opäť prečítal jeden úryvok z Evangelium gaudium, pretože pomáha rozpoznať to úskočné pokušenie, ktoré nazývam sterilný pesimizmus:
«Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti. […] V každom prípade za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!» (EG 85-86).
Toto spojenie «nenechajme si ukradnúť …», mám z pravidiel rozlišovania sv. Ignáca, kde je bežné zobrazovať diabla ako zlodeja. Správa sa ako veliteľ – hovorí sv. Ignác – keď na to, aby zvíťazil a ukradol to po čom túži, zaútočí na naše najslabšie miesto (porov. Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 327). A v našom prípade, v súčasnej dobe, myslím si, že sa snaží ukradnúť nám radosť – čo je ako ukradnúť nám prítomnosť – a nádej – vyjdenie, putovanie –, čo sú milosti, ktoré najviac vyprosujem a žiadam vyprosovať pre Cirkev v tejto dobe.“
.. Vymezení pojmů je nezbytným momentem myšlení – je jakousi volbou dopravního prostředku, nutnou pro dosažení cíle. Vlastností víry a milosrdné lásky je růst a rozvoj v otevřenosti větší důvěře a vyššímu obecnému dobru. Osobitostí víry je její „činorodost“, aktivita, a totéž platí pro lásku. A prubířským kamenem je zde rozlišování. Víra totiž může zkamenět a zakonzervovat přijatou lásku, změnit ji na předmět vystavený v muzeu. Víra ale také může vyvanout v projekci vytoužené lásky a změnit ji na virtuální objekt, který existuje pouze na utopickém ostrově. Rozlišení reálné, konkrétní a v daném okamžiku možné lásky ve prospěch nejdramatičněji potřebného člověka činí víru aktivní, kreativní a účinnou.