2.11.2020 Pápež slávil omšu za zosnulých: Nádej nás priťahuje a dáva zmysel životu
„Jób – zdrvený, ba na pokraji svojej existencie pre chorobu, čo mu rozožrala kožu, takmer na prahu smrti, takmer bez tela – Jób má jednu istotu a vyslovuje ju: «Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a ako posledný bude stáť nad prachom» (Jób 19,25). Vo chvíli, keď to s Jóbom ide stále viac dolu vodou, je tu to objatie svetla a tepla, ktoré ho uisťuje: Ja uvidím Vykupiteľa. Týmito očami ho uzriem. «Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím. Moje oči ho uzrú, a nie iný» (Jób 19,27).
Táto istota, vo chvíli už takmer na pokraji života, je kresťanská nádej. Je to nádej, ktorá je darom: my ju nemôžeme vlastniť. Je to dar, o ktorý musíme prosiť: «Pane, daj mi nádej!» Je toľko mrzkých vecí, ktoré nás ťahajú k zúfaniu, k uvažovaniu, že všetko speje k definitívnej porážke, že po smrti nebude nič… A hlas Jóba sa opäť a opäť ozýva: «Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a ako posledný bude stáť nad prachom! […] Moje oči ho uzrú, a nie iný», moje vlastné oči.
«Nádej nesklame» (Rim 5,5), povedal nám Pavol. Nádej nás priťahuje a dáva nášmu životu zmysel. Nevidím na druhý breh života, ale nádej je dar od Boha, ktorý nás tiahne smerom k životu, k večnej radosti. Nádej je kotvou, ktorú máme tam na druhej strane, a my, držiac sa lana nachádzame oporu (poé=rov. Hebr 6,18-20). „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a ja ho uvidím“. A toto si opakujme vo chvíľach radosti i vo chvíľach ťažkých, takpovediac vo chvíľach smrti.
Táto istota je dar od Boha, pretože my nikdy nedokážeme mať nádej našimi silami. Musíme o ňu prosiť. Nádej je nezištný dar, ktorý si my nijako nezasluhujeme: je daný, darovaný. Je milosťou.
A potom, Pán toto potvrdzuje, túto nádej, ktorá nesklame: «Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne» (Jn 6,37). Toto je cieľ nádeje: ísť k Ježišovi. «A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal» (Jn 6,37-38). Pán nás prijíma tam, kde je tá kotva. Život v nádeji znamená žiť takto: mocne zachytení, s lanom v ruke, vediac, že tá kotva je tam. A táto kotva nesklame, nesklame.
Dnes, pri myšlienke na toľkých bratov a sestry, ktorí sa pobrali, nám dobre urobí hľadieť na cintoríny a pozerať nahor. A opakovať, ako Jób: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije, a ja ho uvidím, ja sám, moje oči ho budú kontemplovať, a nie iný“. A toto je tá sila, ktorá nám dáva nádej, tento nezištný dar, ktorým je čnosť nádeje. Nech ju Pán daruje nám všetkým.“