2.10.2016 Tlačová konferencia pápeža Františka počas letu z Baku do Ríma
Perspektívy ekumenických vzťahov s Gruzínskou pravoslávnosu cirkvou
Ketevan Kardava z gruzínskej verejnoprávnej televízie sa opýtala: „Vidíte po vašom stretnutí s gruzínskym patriarchom základy pre budúcu spoluprácu a konštruktívny dialóg medzi … Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou ohľadne rozdielov v náuke, ktoré existujú? Povedali ste nám, že máme mnoho spoločného, čo nás viac spája než rozdeľuje…“
Pápež František: „Zažil som v Gruzínsku dve prekvapenia. Jednou je samotné Gruzínsko. Nikdy som nepomyslel, že má toľkú kultúru, toľkú vieru, toľko kresťanstva. Je to veriaci národ veľmi starobylej kresťanskej kultúry, národ mnohých mučeníkov. A objavil som jednu vec, čo som nepoznal: šírku tejto gruzínskej viery. Druhým prekvapením bol patriarcha: je to Boží muž, bol som pohnutý týmto mužom. Zo stretnutí s ním som odchádzal s pohnutím v srdci a s pocitom, že som stretol Božieho muža. Naozaj Božieho muža. O veciach, ktoré nás spájajú a rozdeľujú, poviem toto: nepúšťajme sa do diskusií o veciach náuky, to nechajme teológom, oni to dokážu lepšie ako my. Diskutujú a sú skvelí, teológovia na jednej i druhej strane majú dobrú vôľu. Čo máme robiť my, ľud? Modliť sa jedni za druhých. Toto je veľmi dôležité: modlitba. A po druhé, robiť veci spoločne: sú tu chudobní, pracujme spoločne s chudobnými; je tu ten a ten problém: môžeme na ňom robiť spoločne? pracujme na tom spoločne. Sú tu migranti? Robme veci spoločne… Konajme dobro pre druhých. Spoločne. Toto môžeme robiť. A toto je cesta ekumenizmu. Nielen cesta náuky: to je to posledné. Prídeme do cieľa. Ale začnime spoločne kráčať. A s dobrou vôľou sa to dá urobiť. Musí sa to urobiť.“
Riešenie konfliktu o Náhorný Karabach
Tassilo Forchheimer, vatikánsky korešpondent nemeckého ARD, sa spýtal na konflikt o Náhorný Karabach: „Svätý Otec, po tom, čo ste hovorili so všetkými osobami, ktoré môžu zmeniť túto nepeknú históriu medzi Arménskom a Azerbajdžanom, čo sa musí stať, aby sme dospeli k trvalému mieru, ktorý by chránil ľudské práva? Aké sú problémy a akú úlohu môže mať Vaša Svätosť?“
Pápež František: „Myslím, že jediná cesta je dialóg, úprimný dialóg, bez vecí pod stolom, úprimne, tvárou v tvár. Úprimné rokovanie. A ak k tomu nemožno dospieť, nuž treba mať odvahu ísť pred Medzinárodný súd, ísť napríklad do Haagu a podriadiť sa medzinárodnému verdiktu. Nevidím inú cestu. Alternatívou je vojna a vojna vždy ničí, vojnou sa stráca všetko! A navyše pre kresťanov je tu modlitba: modliť sa za pokoj, aby sa srdcia vydali touto cestou dialógu, vyjednávania, alebo išli na medzinárodný súd.“
Rozvodovosť a „svetová vojna proti manželstvu“
Maria Elena Ribezzová zo Švajčiarska, ktorá pracuje pre časopis „La Presse“, sa Petrovho nástupcu opýtala, či sú jeho slová z Tbilisi o prebiehajúcej „svetovej vojne proti manželstvu“ a o tom, že „rozvod špiní Boží obraz“ v súlade s tým, čo predtým hovoril v súvislosti so Synodou a s otvorenosťou Cirkvi voči rozvedeným.
Papež František: „Vše, co jsem včera spatra řekl, je jinými slovy řečeno v Amoris laetitia, když se tam mluví o manželství jako svazku muže a ženy, tak, jak je Bůh učinil – tedy jako svůj obraz, kterým je muž a žena. Božím obrazem není pouze muž, jsou to muž a žena společně, kteří se stávají jedním tělem, když se spojují v manželství. Taková je pravda. Musíme si přiznat, že dnes se proti manželství vede světová válka, která vychází z kultury konfliktů, neřešených problémů a filosofií v uvozovkách, v jejichž rámci člověk dnes něco dělá, a když se tím unaví, dělá zase něco jiného, a pak ještě a tak dále. Musíme si dávat pozor, aby nás tyto ideje neprostoupily. Za prvé je však manželství obrazem Boha, muže a ženy spojených v jediném těle. Když zničíme manželství, poskvrníme anebo znetvoříme Boží obraz. Amoris laetitia mluví o tom, jak nakládat s těmito případy, jak se chovat ke zraněným rodinám – zde nastupuje milosrdenství.
Existuje jedna překrásná modlitba církve, kterou jsme pronášeli minulý týden: Bože, tys tak obdivuhodně stvořil svět a s ještě větší láskou ho obnovuješ“ – tedy vykoupením a milosrdenstvím. U zraněných rodin a párů nastupuje milosrdenství. Existuje tu princip, ale také lidská slabost a hříchy. Slabost a hříchy nemají poslední slovo – poslední slovo má milosrdenství! „Rád hovorím o tom, … že v Kostole sv. Márie Magdalény vo Vézelay [Francúzsko] … je krásna hlavica približne z 13. storočia. V stredoveku sa robili katechézy pomocou sôch katedrál. Na jednej strane hlavice je obesený Judáš s vyplazeným jazykom, vypadnutými očami, a na druhej strane hlavice je Ježiš, Dobrý pastier, ktorý ho berie a nesie so sebou. A keď sa dobre pozrieme na Ježišovu tvár, na jednej strane Ježišových pier je smútok, ale s malým úsmevom spoluúčasti na druhej strane. Oni pochopili, čo je milosrdenstvo! S Judášom!“
V Amoris laetitia se proto nejprve mluví o manželství a tom, jaké jsou jeho základy, a potom se přechází k problémům – jak se na manželství připravit, jak vychovávat děti a jak řešit problémy, pokud se vyskytnou ( o tom pojednává osmá kapitola. Štyri základné prístupy pomoci zraneným manželstvám: vľúdne prijatie, sprevádzanie, rozlišovanie v každom jednotlivom prípade a napokon začlenenie, obnova. To znamená spolupracovat na oné obdivuhodné obnově stvoření, kterou Ježíš učinil vykoupením. Je to tak srozumitelné? Když se zaměříme jenom na jednu část, nefunguje to.
„O Amoris laetitia chcem povedať toto: všetci si nalistujú ôsmu kapitolu. Nie, nie: treba ju čítať od začiatku do konca. A čo je stredom? Nuž… záleží na každom jednom. Pre mňa je stredom, jadrom Amoris laetitia štvrtá kapitola, ktorá poslúži na celý život. Ale treba exhortáciu čítať celú, nanovo si ju celú prečítať a prediskutovať ju celú, tvorí jeden celok. Je tam hriech, je tam rozpad, ale je tam taktiež milosrdenstvo, vykúpenie, starostlivosť.“
Pastoračné sprevádzanie transsexuálnych osôb
Joshua McElwee z amerického periodika „National Catholic Reporter“ sa Svätého Otca opýtal: „V Gruzínsku ste hovorili podobne ako v mnohých iných krajinách o teórii gender ako o veľkom nepriateľovi, hrozbe voči manželstvu. Ale chcel by som sa spýtať: čo by ste povedali osobe, ktorá roky trpela kvôli svojej sexualite a naozaj cíti, že má biologický problém, že jej fyzický výzor nie je v súlade s tým, čo on alebo ona považuje za svoju sexuálnu identitu? Ako by ste vy ako duchovný pastier a kňaz sprevádzali tieto osoby?“
Pápež František: „Ponajprv, v mojom živote kňaza, biskupa – aj pápeža – som sprevádzal osoby s homosexuálnou tendenciou i s homosexuálnymi praktikami. Sprevádzal som ich, viedol som ich bližšie k Pánovi, niektorí nemôžu, ale sprevádzal som ich a nikdy som nikoho neopustil. Toto je to, čo treba robiť. Osoby je treba sprevádzať, ako ich sprevádza Ježiš. Keď osoba s takouto situáciou príde pred Ježiša, Ježiš jej istotne nepovie: „Choď preč, lebo si homosexuál!“ Nie.
To, čo som povedal, sa týka tej zloby, ktorá sa dnes vytvára indoktrináciou teórie gender. Jeden francúzsky otec mi rozprával, že sa za stolom rozprávali s deťmi – je to katolík, manželka je katolíčka, deti sú katolíci, hoci len náznakoví, ale katolíci –, a spýtal sa desaťročného syna: „A ty čím chceš byť, keď budeš veľký?“ – „Dievčaťom!“ A otec si všimol, že v učebniciach sa vyučovala teória gender. A toto ide proti prirodzeným veciam. Jedna vec je to, že osoba má túto tendenciu, túto možnosť; a sú aj takí, čo si zmenia pohlavie. A je niečo iné učiť na školách v tejto línii, aby sa zmenila mentalita. Toto nazývam „ideologickými kolonizáciami“.
Minulý rok som dostal list od jedného Španiela, ktorý mi rozprával svoj príbeh od detstva a dospievania. Bolo to dievčatko, dievča, a mnoho si vytrpela, lebo sa cítilo byť chlapcom, ale fyzicky bola dievčaťom. Povedala to mame už ako 20-ročná, 22-ročná, a povedal jej, že by chcela podstúpiť chirurgický zákrok a všetky tieto veci. A mama ju poprosila, aby to nerobila, pokiaľ je ona nažive. Bola vo vysokom veku a zakrátko umrela. A tak podstúpila operáciu. Dnes je zamestnancom ministerstva v jednom meste v Španielsku. Išiel za biskupom a biskup sa mu veľmi venoval sprevádzaním. Je to skvelý biskup: „strácal“ čas, aby sprevádzal tohto človeka. Potom sa oženil; zmenil svoju občiansku identitu, oženil sa a napísal mi list, že by pre neho bolo útechou prísť so svojou manželkou: on, kto bol „ona“, ale je to „on“. A prijal som ich. Boli spokojní.
A v štvrti, kde býval, bol starý 80-ročný kňaz, staručký farár, ktorý zanechal faru a pomáhal tam vo farnosti sestrám… A bol tam nový [farár]. Keď ho uvidel, okríkol ho z chodníka: „Pôjdeš do pekla!“ Keď zašiel za starým farárom, ten mu povedal: „Kedy si bol naposledy na spovedi? Veď príď, príď, vyspovedám ťa a tak budeš môcť ísť na prijímanie.“ Pochopil si? Život je život a veci treba prijímať, ako prichádzajú. Hriech je hriech. Tendencie či hormonálne nerovnováhy spôsobujú mnoho problémov a musíme byť veľmi opatrní, aby sme nepovedali: „Veď je to všetko rovnaké, spravíme oslavu“. Nie, takto nie. Ale každý prípad prijať, sprevádzať ho, skúmať ho, rozlišovať a integrovať ho. Toto je to, čo by dnes spravil Ježiš.
Prosím vás, nepovedzte: „Pápež posvätí transsexuálov!“ Prosím vás! Lebo už vidím titulné stránky novín… Nie, nie. Je nejaká pochybnosť ohľadom toho, čo som povedal? Chcem, aby to bolo jasné. Je to morálny problém. Je to problém. Je to ľudský problém. A treba to vyriešiť tak ako sa dá, vždy s Božím milosrdenstvom, s pravdou, ako sme hovorili v prípade manželstva, čítajúc celé Amoris laetitia, ale vždy takto, vždy s otvoreným srdcom. A nezabúdajte na tú hlavicu vo Vézelay: je to veľmi pekné. Veľmi pekné.“
Prezidentské voľby v USA
Americký novinár John Jeremiah Sullivan z New York Times Magazine sa na pápeža Františka obrátil s otázkou, ktorá sa týkala prezidentských volieb v Spojených štátoch: „Mnohí americkí katolíci a ľudia so svedomím majú ťažkosti pri voľbe medzi dvoma kandidátmi. (…) Akú radu by ste dali veriacim v USA?“
Pápež František: „Kladiete mi otázku, v ktorej opisujete háklivú voľbu, lebo je podľa vás prekážka u jedného i u druhého [kandidáta]. Počas volebnej kampane ja nikdy nehovorím ani slovo. Národ je suverénny, a poviem iba jednu vec: pozorne skúmajte návrhy, modlite sa a zvoľte si vo svedomí! Opustím teraz tento problém a ponúknem imaginárny príklad, lebo nechcem hovoriť o konkrétnom probléme. Keď sa stane, že v akejkoľvek krajine sú dvaja, traja, štyria kandidáti, ktorí nedávajú uspokojenie, znamená to, že politický život tej krajiny je azda príliš spolitizovaný, no nemá veľkú politickú kultúru. A jednou z úloh Cirkvi a vyučovania na fakultách je učiť politickej kultúre. Sú krajiny – myslím na Latinskú Ameriku – ktoré sú príliš spolitizované, avšak nemajú politickú kultúru; sú z tej alebo onej strany, ale v skutočnosti bez jasne premyslených základov, bez ponúk.“
Pápež je úbohý hriešnik, ako ostatní. Ďakujem.“