SK
2.1.2019 DOPLNENÉ List pápeža Františka biskupom USA na duchovných cvičeniach v Chicagu –
Nezabudnime, že »keď zabúdame na úprimné, prežité a premodlené priznanie si našich obmedzení, v podstate bránime milosti, aby v nás mohla účinne pôsobiť« ( Gaudium et spes, 50). Všetky snahy, ktoré vyvinieme, aby sme prelomili bludný kruh výčitiek, kompromitácie a diskreditácie, vyhli sa reptaniu a očierňovaniu s výhľadom na premodlené a zahanbené prijatie svojich obmedzení a hriechov a podnecovali tak dialóg, konfrontáciu a rozlišovanie, nás budú disponovať k nájdeniu evanjeliových postupov, vzbudzujúcich a presadzujú zmierenie aj vierohodnosť, ktorú od nás vyžaduje náš ľud i naše poslanie. Dokážeme to, ak prestaneme projektovať do druhých svoj zmätok a svoju nespokojnosť, ktoré prekážajú jednote (porov. Evangelii gaudium , 96), odvážame sa pokľaknúť pred Pánom a necháme sa interpelovať Jeho ranami, v ktorých môžeme vidieť rany sveta. »Viete, že tí, ktorí sa pokladajú za panovníkmi – hovorí Ježiš – tvrdo vládnu národom a veľmoži im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to však tak nebude «.
„Vierohodnosť sa rodí z dôvery a dôvera sa rodí z úprimnej a každodennej, pokornej a nezištnej služby voči všetkým, avšak osobitne voči tým, ktorých Pán prednostne miluje (Mt 25,31-46). Zo služby, ktorá sa nesnaží byť marketingovou operáciou či púhou stratégiou na znovunadobudnutie strateného miesta či svetského uznania v spoločenskej štruktúre, ale – ako som to naznačil v poslednej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate – patrí k «samotnej podstate Ježišovho Evanjelia» (č. 97).“ (…)
„Akú veľkú úlohu máme v rukách, bratia! Nemôžeme o nej mlčať a umŕtvovať ju kvôli našim limitom a nedostatkom! Pripomínam múdre slová Matky Terezy z Kalkaty, ktoré môžeme opakovať osobne i komunitne: «Áno, mám mnoho ľudských slabostí, mnoho ľudských bied. […] Ale on sa skláňa a slúži si nami, tebou i mnou, aby sme boli jeho láskou a súcitom vo svete, napriek našim hriechom, napriek našim biedam a chybám. On závisí od nás, keď miluje svet a ukazuje mu, ako veľmi ho miluje. Ak sa príliš zaoberáme sami sebou, nezostane nám čas pre druhých» (Matka Tereza z Kalkaty, Cristo en los Pobres, Madrid, 1981, s. 37-38. In: František, Gaudete et exsultate, č. 107).“
Drahí bratia, Pán vedel veľmi dobre, že vo chvíli kríža bude nejednota, rozdelenie a roztrieštenosť, ako aj stratégie, ako sa tejto chvíli vyhnúť, tým najväčším pokušením, ktoré doľahne na jeho učeníkov a môže znetvoriť a znemožniť ich misijné poslanie. Preto prosil On sám Otca, nech sa o nich v tejto chvíli stará, aby boli jedno a nikto nezahynul (porov. Jn 17,11-12). V dôvere – a pohrúžení do Ježišovej veľkňazskej modlitby k Otcovi – chceme sa učiť od Neho as pevným rozhodnutím začať tento čas modlitby, stíšenie a reflexie, dialógu a spoločenstvá, načúvanie a rozlišovanie; dovoľme Mu, aby pretvoril naše srdcia na svoj obraz a umožnil nám objaviť Jeho vôľu „
Na tejto ceste nekráčame sami, Mária sprevádzala a podporovala spoločenstvo učeníkov už od počiatku. Svojou materskou prítomnosťou napomáhala tomu, aby sa komunita cestou nestala sirotou dôsledkom individualistických uzavretostí a snáh zachrániť sama seba. Mária ochraňovala spoločenstvo učeníkov pred duchovným osirením vyúsťujúcim do sebastrednosti, a prostredníctvom svojej viery mu pomohla vytrvať uprostred nemožnosti chápať, v očakávaní, že príde svetlo od Boha. Prosme ju, aby nás udržiavala zjednotených a vytrvalých, tak ako v deň Turíc, aby sa Duch vlial do našich sŕdc a pomohol nám v každom čase a mieste vydávať svedectvo o jeho zmŕtvychvstaní.
Drahí bratia, s týmito úvahami sa s vami spájam počas týchto dní duchovných cvičení. Modlím sa za vás; prosím vás, modlite sa aj vy za mňa. Nech vás Ježiš žehná a Svätá Panna ochraňuje. Bratsky, František“