19.11.2015 Pápež František: Kultúra zdravia je o milosrdenstve i ekológii
Nová synodní aula hostí třídenní mezinárodní konferenci Papežské rady pro pastoraci ve zdravotnictví, na kterou se sjelo více než šest set účastníků ze šedesáti zemí světa. Teologové, lékaři, vědci, diplomaté i právníci se zamýšlejí nad pojmem salus, který označuje spásu, ale také zdraví a blahobyt. Druhým tématem je přijetí, které jde vstříc člověku v rámci celé planety. Medzi prednášateľmi sú aj dvaja zástupcovia Slovenska. Sú nimi MUDr. Anna Záborská, ktorá pôsobí ako poslankyňa Európskeho parlamentu a teológ Apoštolskej penitenciárie páter Ján Ďačok SJ, ktorý prednáša na Pápežskej univerzite Gregoriana.
Svätý Otec pri dnešnej audiencii v Kráľovskej sále Apoštolského paláca pripomenul 20. výročie encykliky sv. Jána Pavla II. Evangelium vitae. Zdôraznil postoj blízkosti človeku, na ktorý bude podľa jeho slov dávať Cirkev osobitný dôraz pri slávení blížiaceho sa Jubilejného roka milosrdenstva.Práve v encyklike Evangelium vitae„môžeme nájsť ustanovujúce prvky «kultúry salus»: čiže prijatie, spolucítenie, pochopenie a odpustenie,“ Jsou to běžné Ježíšovy postoje vůči zástupům lidí, které k němu denně přistupovaly – nemocní všeho druhu, veřejní hříšníci, posedlí ďáblem, lidé na okraji společnosti, chudí a cizinci. Encyklika ich nazýva „nevyhnutnými pozitívnymi požiadavkami“.Takovými postoji se ještě dnes může, či spíše má vyznačovat pastorace ve zdravotnictví: „Přecházejí totiž od péče o život bratra (ať příbuzného nebo spoluobčana, přistěhovalce nebo obyvatele Izraele) až k pohostinné péči o cizince a dokonce k tomu, že je třeba milovat i nepřítele“ Ide tu o postoje vlastné Ježišovi v jeho verejnom účinkovaní, no tieto postoje sa naopak dostávajú bokom v súčasnej mentalite «kultúry vyraďovania», ktorá nestojí na Ježišovi a na kresťanských hodnotách, dodal pápež František. Ďalej zdôraznil, že požiadavka vnímať v druhom človeku brata je všeľudská, bez rozdielu národností či náboženstiev:
„Táto blízkosť k druhému – blízkosť opravdivá a nie fingovaná – až tak, že ho vnímam ako niekoho, kto ku mne prináleží – aj nepriateľ ku mne prináleží ako brat –, prekonáva každú bariéru národnosti, sociálneho pôvodu, náboženstva..., tak ako nás to učí „Dobrý Samaritán“ z evanjeliového podobenstva. Prekonáva aj tú kultúru v negatívnom zmysle, podľa ktorej ako v bohatých tak i chudobných krajinách sú ľudské bytosti akceptované alebo odmietané na základe utilitaristických kritérií, zvlášť vzhľadom na sociálnu alebo ekonomickú užitočnosť. Táto mentalita je príbuzná takzvanej „medicíne túžob“: ide o zvyklosť stále viac rozšírenú v bohatých krajinách, ktorú charakterizuje hľadanie za každú cenu fyzickej dokonalosti v ilúzii večnej mladosti. Je to zvyklosť, ktorá privádza práve ku skartovaniu alebo odsúvaniu toho, kto nie je „výkonný“, kto je vnímaný ako záťaž, ako niečo rušivé, alebo je jednoducho škaredý.“
Svätý Otec dal vzápätí svoje slová do rámca odkazu encykliky Laudato si´:
„Rovnako tento postoj ‚byť blížnym‛ – ako som pripomenul v mojej nedávnej encyklike Laudato si´ – znamená aj ujať sa neodvolateľných zodpovedností za stvorenie a za ‚spoločný dom‛, ktorý prináleží všetkým a je zverený do starostlivosti všetkých, a je tu aj pre budúce generácie.“
Je preto potrebné vychovávať sa k správnemu postoju správcovstva voči stvoreniu ako celku, čo je úloha zverená každej generácii, pokračoval pápež František:
Táto konverzia srdca k „evanjeliu stvorenia“ zahŕňa to, že prijmeme za svoje a budeme ďalej tlmočiť volanie po ľudskej dôstojnosti, vychádzajúce najmä od chudobných a vylúčených, akými sú nezriedka aj ľudia chorí a trpiaci. Nech v nadchádzajúcom Jubileu milosrdenstva toto volanie nájde úprimnú odozvu v našich srdciach, aby sme tak aj v konaní skutkov milosrdenstva, telesných i duchovných, podľa rozličných zodpovedností, ktoré sú každému zverené, dokázali prijať dar Božej milosti a sami sa zároveň stali „kanálmi“ a svedkami milosrdenstva.“ –