18.1.2017 Katechéza pápeža Františka: Jonáš – nádej a modlitba
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Vo Svätom písme sa medzi prorokmi Izraela vyníma jedna tak trochu paradoxná postava, prorok, ktorý sa snaží uniknúť pred Pánovým volaním odmietajúc dať sa do služby Božieho plánu spásy. Ide o proroka Jonáša, o ktorom rozpráva príbeh v krátkej knihe pozostávajúcej len zo štyroch kapitol, istý druh podobenstva prinášajúceho jedno veľké poučenie – o milosrdenstve Boha, ktorý odpúšťa.
Jonáš je prorokom „vychádzajúcim von“, ale aj prorokom na úteku! Je prorokom vychádzajúcim, ktorého Boh vysiela „na periférie“, do Ninive, aby obrátil obyvateľov toho veľkého mesta. Avšak Ninive pre Izraelitu, akým bol Jonáš, predstavuje hrozivú skutočnosť, nepriateľa, ktorý vrhal do nebezpečenstva samotný Jeruzalem a teda, ktorého treba zničiť a istotne nie zachraňovať. Preto, keď Boh posiela Jonáša kázať do tohto mesta, prorok, ktorý pozná Pánovu dobrotu a jeho túžbu odpustiť, snaží sa vyhnúť svojej úlohe a uniká.
Počas svojho úniku prorok vstupuje do kontaktu s pohanmi, námorníkmi lode, na ktorú sa nalodil, aby sa vzdialil od Boha a svojej misie. A uniká ďaleko, lebo Ninive sa nachádzalo v oblasti Iraku a on uteká do Španielska, vážne uniká. A práve to, ako sa správajú títo pohanskí mužovia, a potom následne aj reakcia obyvateľov Ninive, nám dnes pomôžu trochu pouvažovať o nádeji, ktorá sa tvárou v tvár nebezpečenstvu a smrti vyjadruje v modlitbe.
Vskutku, počas plavby na mori sa strháva velikánska búrka a Jonáš zostupuje do podpalubia lode a upadá do spánku. Námorníci naopak, vidiac, že sú stratení, volajú «každý k svojmu bohu» (porov. Jon 1,5), boli pohanmi. Kapitán lode budí Jonáša hovoriac: «Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme» (Jn 1,6).
Reakcia týchto „pohanov“ je oprávnenou reakciou zoči-voči smrti, tvárou v tvár nebezpečenstvu; lebo práve vtedy človek naplno zakusuje vlastnú krehkosť a vlastnú potrebu spásy. Inštinktívna hrôza zo smrti prebúdza potrebu dúfať v Boha života. «Azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme»: to sú slová nádeje, ktorá sa stáva modlitbou, tou prosbou plnou úzkosti, ktorá vystupuje na pery človeka tvárou v tvár bezprostrednému nebezpečenstvu smrti.
Príliš ľahko máme pohŕdavý postoj k tomu, keď sa človek obracia na Boha v núdzi, akoby to bola len zištná, a tak nedokonalá modlitba. Avšak Boh pozná našu slabosť, vie, že si naňho spomíname kvôli prosbe o pomoc, a so zhovievavým úsmevom otca Boh láskavo odpovedá.
Keď sa uznávajúc svoju vlastnú zodpovednosť Jonáš necháva vrhnúť do mora, kvôli záchrane svojich spoločníkov na ceste, búrka tíchne. Hroziaca smrť priviedla tých pohanských ľudí k modlitbe, spôsobila to, že prorok, napriek všetkému, žije vlastné povolanie v službe druhým, prijímajúc, že sa za nich obetuje. A teraz ich ako zachránených privádza k tomu, aby spoznali pravého Pána a vzdali mu chválu.
Námorníci, ktorí sa v strachu modlili obracajúc sa na svojich bohov, teraz s úprimnou bázňou voči Pánovi uznávajú pravého Boha a prinášajú obety a zaväzujú sa sľubmi. Nádej, ktorá ich priviedla k modlitbe za to, aby neumreli, sa ukazuje ešte mocnejšou a koná veci, ktoré prekračujú to, v čo dúfali: nielen že nehynú v búrke, ale otvárajú sa uznaniu pravého a jediného Pána neba i zeme.
Následne, zoči-voči predstave vlastnej záhuby, sa aj obyvatelia Ninive budú modliť, pohýnaní nádejou v Božie odpustenie. Budú konať pokánie, budú vzývať Pána a obrátia sa k nemu, počínajúc kráľom, ktorý, rovnako ako kapitán lode, dá zaznieť nádeji hovoriac: «Ktovie, azda sa Boh odvráti […] a nezahynieme» (Jon 3,9). Aj ich, tak ako posádku v búrke, vystavenie hrozbe smrti a to, že vyviazli v zdraví, priviedlo k pravde.
Takto pred Božím milosrdenstvom a ešte viac vo svetle veľkonočného tajomstva, sa smrť môže stať tým, čím bola pre svätého Františka z Assisi: „našou sestrou smrťou“ a pre každého človeka a pre každého z nás môže predstavovať prekvapujúcu príležitosť spoznať nádej a stretnúť Pána.
Nech nám Pán dá toto pochopiť – spojitosť medzi modlitbou a nádejou. Modlitba ťa vedie ďalej v nádeji a keď sa veci stávajú temnými, treba sa viac modliť! A bude viac nádeje.