17.9.2015 Svätý Otec dodal elán mladým zasväteným: Áno adorácii, nie narcizmu
– Dnes v Ríme pokračovalo stretnutie mladých zasvätených druhým dňom programu. Cez 5-tisíc zasvätených sa dopoludnia stretlo so Svätým Otcom Františkom a on spontánne odpovedal na otázky, ktoré si pre neho pripravili. V Aule Pavla VI. o 9. hodine predstavil mladých Svätému Otcovi kardinál Joao Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Ako povedal, v Ríme sa zhromaždili členovia vyše 500 inštitútov zo 125 krajín.
V rámci prebiehajúceho Roka zasväteného života sa už takto v Ríme stretli v marci formátori mladých a v januári sa konalo ekumenické stretnutie zasvätených. Tentoraz patrí stretnutie dorastu inštitútov najrozličnejších chariziem a nesie motto: „Prebuďte svet! Evanjelium, proroctvo, nádej.“ Medzi účastníkmi je zastúpené aj Slovensko, najmä rehoľnými sestrami z viacerých kongregácií.
Pápež František sa hneď na začiatku osobitne prihovoril prítomným mladým zo Sýrie a Iraku. Hovoril o mučeníkoch dneška, ktorých mnohí z nich poznali osobne. Priznal sa, že pred niekoľkými dňami mu mladý kňaz z Iraku odovzdal počas stretnutia na Námestí sv. Petra malý krížik, ktorý odvtedy nosí. Je to krížik, ktorý nosil kňaz surovo zavraždený teroristami. Bol podrezaný za to, že bol kresťanom. Po slovách o mučeníkoch súčasnosti, ktorí prevyšujú počty obetí prenasledovania prvých storočí, začal Svätý Otec dialóg s mladými touto myšlienkou:
„Ďakujme Pánovi, že jeho Cirkev napĺňa na svojom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu, ešte i dnes. A prosme si o milosť toho maličkého mučeníctva v každodennosti, každý deň v Ježišovej službe v našom zasvätenom živote“.
Nasledovali tri otázky mladých. Prvú položil rehoľník Pierre zo sýrskeho Aleppa. „Čo vás nadchlo na Ježišovi a na evanjeliu? Prečo ste sa stali rehoľníkom, kňazom?“
Ďalšie otázky položili rehoľné sestry z Indie a zo Španielska. Svätý Otec odpovedal spontánne. Hovoril o úlohe zasvätených byť prorokmi, vedieť snívať a byť slobodnými. Opravdivá poslušnosť nemá nič spoločné so strnulým lipnutím na vonkajšej formálnej dokonalosti. Pápež František pritom poukázal na skúsenosť dvoch veľkých karmelitánok, sv. Terézie Avilskej a sv. Terézie z Lisieux.
V odpovědi Svatý otec mladé řeholníky a řeholnice varoval před přílišným pohodlím a strnulostí zasvěceného života. „poslušnosť, ktorá je strnulá a štruktúrna, oberá o slobodu vysvětloval papež a poukázal na sv. Terezii z Avily. Byla natolik svobodnou ženou, až ji to dovedlo před inkvizici, dodal.“Zasvěcený život může být neplodný, když není dostatečně prorocký, když se v něm nepovolují sny. (…) Proroctví a schopnost snít jsou opakem nepružné ztuhlosti. Rigidní lidé nemohou snít! Pomysleme na to, co Ježíš říká o topornosti zasvěcených osob své doby ve 23. kapitole Matoušova evangelia…Dodržování pravidel nesmí být neúprosné, jinak se promění v egoismus. Zajímáme se pouze sami o sebe a cítíme se spravedlivější než ostatní lidé.
Jako účinný nástroj proti zmíněné neoblomnosti papež jmenoval otevřenost srdce a dialog – zejména v rámci řeholního společenství. A to i na úkor případných hádek:
“Také apoštolové se v počátcích ostře přeli. Na tom není nic špatného! Po prudké hádce si ale byli schopni odpustit díky tomu, že byli velice otevřeni Duchu svatému. Řeknu vám nyní něco nepříjemného, ale chci být upřímný – jedním z hříchů, s kterým se často setkávám v komunitním životě, je neschopnost odpustit si mezi bratry a mezi sestrami.“
S tímto hříchem, pokračoval papež, se pojí další – pomluva. Běžte se vyzpovídat, jestliže někoho pomlouváte, doporučil František.
“Vždy totiž pomlouváme ve tmě a ta je říší ďábla, zatímco Ježíšovým královstvím je světlo. Pokud něco máš proti svému bratru či sestře, nejprve se pomodli a uklidni v duši a pak to běž dotyčnému říci. Nikdy ale neshazuj pomlouvačnou bombu, protože tak zamoříš život řeholní komunity. Z osoby zasvěcené Bohu se tak stává terorista, který na svou komunitu svrhnul ničivou bombu.
V souvislostí s vratkostí v řeholním povolání římský biskup zdůraznil, že toto pokušení nepřichází s dnešní „tekutou“ a vykořeněnou dobou, nýbrž existovalo již od počátku zasvěceného života. Ze spisů pouštních otců lze čerpat ponaučení, jak nalézt vnitřní vyrovnanost a pokoj. Je třeba bojovat až do konce, protože smrt bude – podle sv. Terezičky – okamžikem největší nestálosti.
“Kultura dočasnosti vstoupila do církve a řeholních společenství, ale také do manželství a rodiny. Proti ní stojí Boží kultura definitivnosti: Bůh navždy poslal svého Syna! Nikoli prozatímně a třeba jedné generaci či jednomu národu, nýbrž všem. Všem a navždy! Toto je měřítko duchovního rozlišování. Ptejme se sami sebe, zda jsou součástí provizorní kultury. A abychom se nerozpadli, berme na sebe definitivní závazky.“
Vybízel papež František. Kam dnes církev vysílá mladé řeholníky a řeholnice?, zněla další otázka. Zve je k tomu, aby hlásali evangelium s hořícím srdcem a vydávali svědectví vlastním tělem a životem. Pokud srdce nehoří pro Krista, nepomohou knihy, evangelizační kurzy, ani organizační náležitosti, poznamenal Svatý otec.
“Odpusťte mi můj feminismus, ale rád bych nyní poděkoval za svědectví zasvěceným ženám. (bouřlivý aplaus)… ale nikoli všem, protože některé jsou poněkud hysterické(smích, aplaus)… Vy, ženy, vždy kráčíte v prvních řadách. Proč? Jste totiž matky, nesete v sobě mateřství církve, a to vás přibližuje lidem. (…) Řeholní sestra je obrazem Matky církve a Matky Marie. V tom spočívá vaše role v církvi – ztělesňovat její něhu, mateřství a lásku. Zůstávejte tedy v první řadě, ale s tímto posláním.
„Ďalším kľúčovým slovom je pamäť. Myslím si, že Jakub a Ján nikdy nezabudli na svoje stretnutie s Ježišom. A tak isto aj ostatní apoštoli. Peter – „Ty si Peter“, Nikodém, Natanael…, prvé stretnutie s Ježišom, pamäť. Pamäť o vlastnom povolaní. V temných chvíľach, vo chvíľach pokušenia, v ťažkých chvíľach nášho zasväteného života, sa treba vrátiť ku zdrojom, oživiť pamäť a spomenúť si na úžas, ktorý sme cítili, keď na nás hľadel Pán. Pán sa na mňa pozrel… Pamäť.
A ty si ma poprosil, aby som sa podelil o moju pamäť – o to, aké bolo to prvé volanie 21. septembra 1953. Ale neviem, ako sa to stalo. Viem, že som náhodou vošiel do kostola, videl som spovednicu a vyšiel som z nej inakší, vyšiel som iným spôsobom. Život sa v nej zmenil. A čo ma očarilo na Ježišovi a na evanjeliu? Neviem, jeho blízkosť voči mne: Pán ma nikdy nenechal samého, ani v nepekných a temných chvíľach, dokonca ani vo chvíľach hriechu. Lebo toto musíme povedať – všetci sme hriešnikmi. Hovoríme to teoreticky… Avšak v praxi? Spomeniem si na mojich rodičov a hanbím sa. Ale ani v tých chvíľach, Pán ma nikdy nenechal samého. A nielen mňa, všetkých, ani jedného Pán nikdy nenechá osamote. Cítil som toto volanie stať sa kňazom a rehoľníkom.
Kňaz, ktorý ma v ten deň spovedal, kňaz, ktorého som nepoznal, tam bol náhodou, lebo mal leukémiu, liečil sa, umrel o rok neskôr. A potom ma viedol jeden salezián, ako ty, salezián, ktorý ma pokrstil. Šiel som za ním a on ma priviedol k jezuitom… Rehoľný ekumenizmus! V tých najťažších chvíľach mi veľmi pomohla spomienka na to prvé stretnutie, lebo Pán nás vždy stretáva definitívne, Pán nemá nič spoločné s kultúrou provizórnosti. On nás miluje navždy, sprevádza nás navždy.“
Stretnutie s mladými zasvätenými, ktorí v Aule Pavla VI. pozorne počúvali za pomoci simultánnych tlmočníkov do svetových jazykov a spontánne reagovali potleskom, pápež František ukončil slovami nasledovnej výzvy:
„Chcem skončiť dvoma slovami. Jedno je symbolom, neviem či tým najhorším, ale je jedným z najhorších postojov rehoľníka: odzrkadľovanie seba samých, narcizmus. Tohto sa stráňte. Žijeme v narcistickej kultúre, vždy máme v sebe toto napätie, aby sme odzrkadľovali seba samých. ‚Nie‛ narcizmu, hľadeniu na seba samého. ‚Áno‛ naopak tomu, čo úplne zbavuje všetkého narcizmu, ‚áno‛ adorácii. Verím, že toto je jeden z bodov, v ktorých musíme napredovať. My všetci sa modlíme. Vzdávame Pánovi vďaky, prosíme o pomoc, chválime Pána… Avšak pýtam sa: ‚Adorujeme Pána? Ty, rehoľník, rehoľníčka, si schopná adorovať Pána?‛ Tichá modlitba adorácie: ‚Ty si Pánom‛ – to je opakom tohto odzrkadľovania seba samých, narcizmu. Adorácia. Chcem skončiť týmto slovom: buďte ženami a mužmi adorácie. A modlite sa za mňa. Ďakujem.“