17.9.2019 Spolucítenie nás privádza na cestu pravej spravodlivosti
Spolucítenie ti ukazuje realitu takú, aká je. Spolucítenie je ako optický objektív srdca: dáva ti skutočne pochopiť realitu. A v evanjeliách je Ježiš toľko krát pohnutý milosrdenstvom. Súcit je aj Božím jazykom. V Biblii sa neobjavuje až s príchodom Ježiša. Bol to Boh, kto povedal Mojžišovi: „Videl som utrpenie môjho ľudu“ (Ex 3,7). Bolo to Božie spolucítenie, ktoré posiela Mojžiša zachrániť ľud. Náš Boh je Bohom spolucítenia, a spolucítenie je – môžeme tak povedať – slabosťou Boha, ale aj jeho silou. To najlepšie, čo má, nám dáva: veď práve spolucítenie ho pohlo k tomu, aby nám poslal svojho Syna. Je to jazyk Boha: spolucítenie.“
Tento súcit nie je pocitom útrpnosti, ktorý sa zakúša pri pohľade napríklad na hynúceho psa na ulici – pokračoval František. Súcitom sa človek vžíva do problému druhých, je pohnutý ich životom. Ježišov súcit, povedal ďalej pápež, presahuje súcit učeníkov podobne ako v epizóde s rozmnožením chlebov, kde evanjelium poznamenáva, že Ježišovi bolo ľúto zástupov. „Ja si myslím, dodal, že vtedy sa Ježiš trochu rozhorčil, keď počul učeníkov, ktorí chceli tieto zástupy hladných rozpustiť, a preto im povedal:» Vy im dajte jesť. «Chcel v nich prebudiť súcit.
Kým jazykom Boha je spolucítenie, človek neraz hovorí jazykom ľahostajnosti, konštatoval Svätý Otec. Pripomenul známu fotografiu, ktorá víta návštevníkov ústredia Pápežskej charity vo Vatikáne (Elemosineria Apostolica): ľudia vychádzajúci z luxusnej reštaurácie nechávajú bez povšimnutia žobrajúceho muža, ich pohľady sú odvrátené na druhú stranu:
„Toto je ľahostajnosť. Choďte si pozrieť tú fotografiu: toto je ľahostajnosť. Naša ľahostajnosť. Koľkokrát hľadíme na druhú stranu… A takto zatvárame dvere spolucíteniu. Môžeme si urobiť spytovanie svedomia: stalo sa mojím zvykom pozerať na druhú stranu? Alebo dovolím, aby ma Duch Svätý priviedol na cestu spolucítenia? Ono je cnosťou Boha…“
Keď Pán uvidel plačúcu mamičku, bol pohnutý a povedal jej: neplač! Tieto slová boli akýmsi pohladením súcitu. Ježiš »pristúpil k Maramáram a dotkol sa ich«, povedal mládencovi, nech vstane. A keď sa mŕtvy posadil a začal hovoriť, Ježiš ho vrátil jeho matke.
„Vrátil ho: to je akt spravodlivosti. Toto slovo sa používa v justícii: vrátiť. Spolucítenie nás privádza na cestu pravej spravodlivosti. Vždy treba vrátiť tým, ktorí majú určité právo, a toto nás vždy zachraňuje od egoizmu, od ľahostajnosti, od uzavretia sa do seba. Pokračujme v dnešnej eucharistii s týmto slovom: „Pán bol pohnutý veľkým súcitom“. Kiež má súcit aj s každým z nás, potrebujeme to.“