17.2.2016 Pohyb kapitálu nesmí určovat pohyb a životy lidí
Papež na setkání s mexickým světem práce, Ciudad Juarez
Drazí bratři a sestry, chtěl jsem se setkat s vámi zde v Juárez, protože toto město má zvláštní vztah ke světu práce. Děkuji vám nejenom za slova na uvítanou a za vaše svědectví, která prozrazují úzkosti, radosti a naděje, jež v životě zakoušíte, ale také za tuto příležitost ke konfrontaci a reflexi. Všechno, co můžeme učinit pro dialog, setkání a hledání lepších alternativ a příležitostí, je výdobytkem, který si zasluhuje vážnost a pozornost. Dvě slova chci podtrhnout: dialog a setkání. Neochabujme v dialogu. Války nastávají postupně, šíří se mlčky a z nedostatku setkání. Ovšemže nestačí vést dialog a setkávat se, ale dnes si nemůžeme dovolit luxus nepřijímat možnost k setkání, diskusi, konfrontaci a hledání. Je to jediný způsob, který máme, abychom mohli budovat zítřek, navazovat trvalé vztahy schopné rodit onu nezbytnou osnovu, která pozvolna zrekonstruuje sociální vazby podkopané nedostatkem komunikace, podkopané nedostatkem minimálního respektu, který vyžaduje zdravé soužití. Díky, a kéž je tento moment, který má sloužit tvorbě budoucnosti, dobrou příležitostí dát Mexiku formu, kterou si jeho lid a jeho děti zaslouží.
Chtěl bych se pozastavit u tohoto posledního aspektu. „Dnes sú tu rozličné organizácie pracujúcich, predstaviteľov profesných komôr a podnikateľských asociácii. Na prvý pohľad by sa mohli javiť ako súperi, ale zdieľajú tú istú zodpovednosť: snažiť sa vytvárať príležitosti pre prácu, dôstojnú a skutočne užitočné pre spoločnosť, a to najmä pre mladých ľudí tejto krajiny.Největší metlou, které jsou vystaveni vaši mladí, je nedostatek možnosti vzdělání a udržitelné a placené práce, umožňující jim spřádat plány. V mnoha případech to vede k bídě, marginalizaci. Ta se pak stává kluzkým terénem pádu do spirály narkoobchodu a násilí. Takový luxus si nikdo nemůže dovolit; nelze opustit a vystavit samotě přítomnost i budoucnost Mexika. A proto jsou dialog a konfrontace zdrojem práce a představují konstruktivní cestu.
Žiaľ, doba, v ktorej žijeme uvalila paradigmu ekonomickej užitočnosti ako princípu medziľudských vzťahov. Mentalita prevládajúca vo všetkých oblastiach presadzuje čo najväčšie množstvo zisku za každú cenu a okamžite. Nielen, že to má za následok stratu etického rozmeru podnikania, ale zabúda sa, že najlepšia investícia, akú možno urobiť, je investovať do ľudí, do osôb, do rodín. Najlepšou investíciou je vytvárať príležitosti. Prevládajúca mentalita kladie tok ľudí do služby kapitálových tokov, čo spôsobuje v mnohých prípadoch vykorisťovanie zamestnancov ako keby to boli predmety na použitie a odhodenie, na skartovanie (porov. Laudato si’, 123). Boh bude žiadať účet od otrokárov našich čias a my musíme urobiť všetko pre to, aby tieto situácie už viac nevznikali. Tok kapitálu nemôže určovať tok a život ľudí. Preto sa mi páčila táto preukázaná túžba po dialógu a konfrontovaní sa.
„Neraz sa voči návrhom sociálnej náuky Cirkvi vedú spochybňujúce reči: «Tieto návrhy predstierajú, že sme charitatívne organizácie alebo že pretransformujeme naše podniky na filantropické inštitúcie.» Počuli sme takúto kritiku. Jediný nárok, ktorý má sociálna náuka Cirkvi je to, že sa má venovať pozornosť integrite jednotlivcov a sociálnych štruktúr. Zakaždým, keď je to z rôznych dôvodov ohrozené alebo sa to redukuje na potreby konzumu, bude sociálne učenie Cirkvi prorockým hlasom, ktorý nám všetkým pomôže nestratiť sa v mori lákavých ambícií. Vždy keď sa narušuje integrita nejakej osoby, začína sa tým istým spôsobom kaziť celá spoločnosť. A toto, čo hovorí sociálna náuka Cirkvi nie je proti nikomu, ale v prospech všetkých. Každý sektor má povinnosť dbať o blaho celku; všetci sme na tej istej lodi. Všetci musíme bojovať, aby sa zabezpečilo, že práca bude inštanciou poľudšťovania a budúcnosti, že bude priestorom pre budovanie spoločnosti a občianstva.“
Tento postoj nejenom vytváří okamžité zlepšení, ale promění se nakonec v kulturu schopnou poskytovat důstojný prostor všem. Tato kultura, nezřídka vzniklá z napětí, ale rodí nový styl vztahů, nový národní styl.
Aký svet chceme zanechať našim deťom? Verím, že v tomto sa vo veľkej väčšine môžeme zhodnúť. A presne toto je náš horizont, toto je náš objekt, pre toto sa dnes musíme zjednotiť a pracovať. A je vždy dobré myslieť na to, čo by som chcel zanechať svojim deťom a tiež je dobré myslieť na deti druhých.“
Co chce zanechat Mexiko svým dětem? Chce jim zanechat vzpomínku na vykořisťování, neadekvátní mzdy, sužující práci, obchod s otroky a otrockou práci? Anebo chce zanechat kulturu paměti důstojné práce, slušného příbytku a půdy k obdělávání? To jsou ona tři P: práce, příbytek a půda. Do jaké kultury se mají narodit ti, co přijdou po nás? Jaké ovzduší budou dýchat? Ovzduší, které je cítit korupcí, násilím, nejistotou a nedůvěrou, anebo naopak ovzduší schopné rodit alternativy, obnovu a změnu? Klíčovým slovem je výraz „rodit“. Rodit znamená spolutvořit s Bohem.
Viem, že to nie je ľahký projekt, ale tiež viem, že je horšie ponechať svoju budúcnosť v rukách korupcie, barbarstva, absencie rovnosti. Viem, že mnohokrát nie je jednoduché zosúladiť všetky strany pri rokovaní, ale viem, že je horšie a vedie to k väčšej škode, ak chýba rokovanie a vyhodnocovanie.“
Jeden poctivý manažer, který zemřel s tím, co si vydělal, nikdy si nic nepřivlasňoval, mi jednou řekl: „ „Vždy, keď bolo treba sadnúť si za rokovací stôl, vedel som, že treba niečo stratiť, aby sme všetci získali.“To je krásná filosofie pracujícího. Když se vyjednává, vždycky se o něco přijde, ale získají všichni. „Viem, že nie je ľahké dohodnúť sa v stále viac a viac konkurenčnom svete, ale je horšie nechať, aby konkurenčný svet určoval osud národov. Otrokov. Zisk a kapitál nie sú dobrom prevyšujúcim človeka, ale sú v službe spoločnému dobru. A keď je spoločné dobro donucované k tomu, aby slúžilo zisku a jediným kto z toho môže ťažiť je kapitál, toto má svoje meno, nazýva sa to vylúčenie, a takto sa upevňuje kultúra vyraďovania. Vyradený! Vylúčený!“
„Začal som poďakovaním za možnosť byť spolu s vami. Včera na štadióne v Morelii jedno mladé dievča vo svojom svedectvo povedalo, že tomuto svetu uniká schopnosť snívať. A je to pravda! Občas strácame schopnosť snívať, schopnosť nezištnosti. Keď dieťa vidí otca či mamu iba na konci týždňa, lebo odchádzajú do práce prv, než sa zobudí a vracajú sa, keď už spí, toto je kultúra vyraďovania. Chcem vás pozvať, aby ste snívali, snívali o Mexiku, v ktorom otec môže mať čas hrať sa so svojím synom, v ktorom mama má čas hrať sa so svojimi deťmi. A toto si možno vydobyť cez dialóg, konfrontovanie sa, vyjednávanie, vzdajúc sa niečoho, aby tak získali všetci! Chcem vás pozvať snívať o Mexiku, aké si vaše deti zaslúžia, o Mexiku, kde sú nie osoby prvej, druhej alebo štvrtej kategórie, ale o Mexiku, ktoré vie rozpoznať dôstojnosť Božieho dieťaťa. A nech vám všetkým pomáha Guadalupská Panna Mária, ktorá sa zjavila sv. Juanovi Diegovi, a ukázala, ako sa tí, čo boli navonok odstavení bokom, stali jej privilegovanými svedkami – je jedno či máte takú alebo onakú profesiu, takú či onakú prácu – nech vám všetkým pomáha v tejto úlohe dialógu, konfrontovania sa a stretávania. Ďakujem.“.