17.1.2021 Anjel Pána: Sviatosť krstu je ponorenie sa do Ježiša, ktorý slúži
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium dnešnej liturgie (Mk 10,35-45) rozpráva o tom, ako dvaja učeníci, Jakub a Ján, žiadajú Pána, aby v jeden deň mohli sedieť vedľa neho v sláve, akoby boli „prvými ministrami“, niečo také. Ale ostatní učeníci ich začujú a rozhorčia sa. V tú chvíľu im Ježiš trpezlivo predkladá veľké učenie: pravá sláva sa nedosahuje vyvyšovaním sa nad ostatných, ale žitím toho istého krstu, ktorý on krátko po tom príjme v Jeruzaleme, čiže kríža.
Čo sa tým chce povedať? Slovo „krst“ znamená „ponorenie“: svojím utrpením sa Ježiš ponoril do smrti, ponúkajúc svoj život za našu spásu. Jeho sláva, Božia sláva, je teda láska, ktorá sa stáva službou, nie mocou, ktorá túži po nadvláde. Nie moc, ktorá ašpiruje po nadvláde, nie! Je to láska, ktorá sa stáva službou. Preto Ježiš zakončuje hovoriac svojim učeníkom a tiež nám: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mk 10,43). Aby ste sa stali veľkými, musíte ísť cestou služby, slúžiť ostatným.
Stoja tu pred nami dva rôzne spôsoby zmýšľania: učeníci sa chcú vynoriť, a Ježiš sa chce ponoriť. Pristavme sa pri týchto dvoch slovesách. Prvým je vynoriť sa. Vyjadruje tú svetskú mentalitu, ktorá nás stále pokúša: zažiť všetky veci, dokonca i všetky vzťahy, aby sme nasýtili naše ambície, aby sme vystúpili na stupne víťazov, aby sme dosiahli dôležité posty.
Hľadanie osobnej prestíže sa môže stať chorobou ducha, maskujúc sa za dobré úmysly; napr. keď na pozadí dobra, ktoré robíme a hlásame, v skutočnosti hľadáme iba seba samých a vlastné uznanie, čiže ide nám o osobný postup, vyšplhanie sa nahor… A toto vidíme aj v Cirkvi. Toľkokrát, my kresťania, ktorí máme byť služobníkmi, sa usilujeme šplhať, postúpiť vpred. Stále preto potrebujeme overovať pravosť úmyslov srdca, pýtať sa: „Prečo robím túto prácu, prečo mám túto zodpovednosť? Aby som slúžil, alebo aby som sa zviditeľnil, aby ma chválili a dostával som komplimenty?“
Voči tejto svetskej logike Ježiš stavia ako protiklad tú svoju: namiesto vyvyšovania sa nad ostatných, zostúpiť z piedestálu a slúžiť im; namiesto vynorenia sa nad ostatných, ponorenie sa do života tých ostatných. Sledoval som v [televíznom] programe „Na jeho obraz“ tú službu Charity, aby nikomu nechýbalo jedlo: ustarostenie o hlad ostatných, starosť o potreby ostatných. Tak veľa je dnes núdznych, a po pandémii tým viac. Treba hľadieť a znížiť sa v službe, a nie vyhľadávať postup pre vlastnú slávu.
Tu teda prichádzame k druhému slovesu: ponoriť sa. Ježiš nás žiada ponoriť sa. A ako sa ponoriť? Spolucítením, do života toho, ktorého stretávame. Tam [v tej službe Charity] sme videli hlad: a my, súcitíme s množstvom hladujúcich ľudí? Keď my máme pred sebou jedlo, ktoré je milosťou od Boha a my sa môžeme najesť, je veľa ľudí takých, ktorí pracujú a nedokážu mať dostatok jedla na celý mesiac. Uvedomujeme si to?
Ponoriť sa v spolucítení, prejaviť súcit. Nejde o akýsi údaj z encyklopédie: je tu toľko a toľko hladujúcich… Nie! Sú to ľudia. Súcitím ja s tými ľuďmi? Súcitiť v živote s tými, ktorých stretávame, tak ako sa Ježiš priblížil so súcitom ku mne, k tebe, k nám všetkým.
Pozrime sa na ukrižovaného Pána, ponoreného až na dno našich zranených dejín, a objavíme spôsob, akým koná Boh. Uvidíme, že on nezostal tam hore na nebesiach, aby sa zhora pozeral dolu, ale znížil sa, aby nám umyl nohy. Boh je láska a láska je pokora, nevyvyšuje sa, ale schádza dolu, ako dážď, ktorý padá na zem a prináša život.
Ale ako sa vydať tým istým smerom ako Ježiš, ako prejsť od vynorenia k ponoreniu, od mentality prestíže, tej svetskej, k mentalite služby, tej kresťanskej? Žiada si to úsilie, ale to nestačí. Samým nám je to ťažké, môžeme povedať, že až nemožné, ale vo vnútri máme silu, ktorá nám pomôže. Je to sila sviatosti krstu, sila toho ponorenia sa do Ježiša, ktoré sme my všetci prijali skrze milosť a ktoré nás usmerňuje, poháňa nasledovať ho, nehľadať naše záujmy, ale dať sa do služby.
Je to milosť, je to oheň, ktorý v nás zapálil Duch Svätý a ktorý treba udržiavať. Prosme dnes Ducha Svätého, aby v nás obnovil milosť sviatosti krstu, ponorenia sa do Ježiša, do jeho spôsobu bytia, aby sme boli väčšmi služobníkmi, aby sme boli sluhami tak ako on voči nám.
A prosme Pannu Máriu: ona, hoci bola najväčšou, nesnažila sa vynárať, ale bola pokornou služobnicou Pána, a celá je ponorená do služby nám, aby nám pomohla k stretnutiu s Ježišom.