17.1.2017 Ranná homília pápeža Františka: Buďme odvážni a nie «zaparkovaní» kresťania
– Buďte odvážnymi kresťanmi, zakorenenými v nádeji a schopnými znášať aj ťažké chvíle. Toto povzbudenie dnes adresoval pápež František veriacim v Dome sv. Marty. Leniví kresťania stoja naopak na mieste a Cirkev je pre nich len výhodným parkovacím miestom, dodal vo svojej rannej homílii Svätý Otec.
„Ku kresťanovi patrí životná odvaha,“ zdôraznil ďalej pápež, ktorý vo svojej kázni vychádzal z čítania z Listu Hebrejom (Hebr 6,10-20). Horlivosť, o ktorej je v liste reč, odvaha ísť vpred, musia byť našim postojom voči životu, tak ako to robievali tí, ktorí trénovali na štadióne, aby zvíťazili. List Hebrejom zároveň vystríha pred lenivosťou, ktorá je opakom odvahy. Je to akoby „žiť v mrazničke, aby všetko ostalo tak“, ako je:
„Leniví kresťania, kresťania, ktorí nechcú kráčať vpred, kresťania, ktorí nebojujú za veci, ktoré prinášajú zmenu, veci nové, veci, ktoré by nám všetkým prospeli, ak by sa zmenili. Sú to lenivci, tzv. «zaparkovaní» kresťania: v Cirkvi našli dobré parkovisko. A keď hovorím kresťania, myslím tým laikov, kňazov, biskupov… Všetkých. Koľko týchto zaparkovaných kresťanov veru je! Pre nich je Cirkev parkoviskom, ktoré stráži život a kráčajú vpred so všetkými možnými istotami. Avšak títo nehybní kresťania ma pobádajú k myšlienke, ktorú nám starí rodičia hovorili už ako deťom: ,Dávaj si pozor, stojatá voda, tá, ktorá neprúdi, je prvou, ktorá sa pokazí’“.
To, čo robí z kresťanov odvážnych ľudí je nádej, zatiaľ čo „leniví kresťania“ nemajú nádej, sú „na dôchodku“. Je to krásne ísť na dôchodok po mnohých rokoch práce, avšak „prežiť celý svoj život na dôchodku je strašné!“, Nádej je naopak kotva, o ktorú sa treba zachytiť v ťažkých momentoch:
„A toto je dnešné posolstvo: nádej, tá nádej, ktorá nesklame, ktorá ide až za hranice. A hovorí: nádej, ktorá ,je bezpečnou a pevnou kotvou pre náš život’. Nádej je kotva: vrhli sme ju a držiac sa jej lana ideme tam, (k cieľu). Toto je naša nádej. Niet miesto pre myšlienky: ,Áno, ale je mi tu dobre, je tu krásne, ja zostanem…’. Nie, nádej znamená bojovať, držiac sa lana, aby sme došli do cieľa. V každodenných zápasoch je nádej cnosťou horizontov, nie uzavretosti! Možno je to cnosť, ktorej najmenej rozumieme, avšak je najsilnejšia. Nádej: žiť v nádeji, žiť z nádeje, vždy hľadiac vpred s odvahou. Niekto z vás by mi mohol povedať: ,Áno, otče, ale sú tu aj ťažké chvíle, kedy sa zdá byť všetko temné, čo mám robiť?’ – Pevne sa uchop lana a vydrž“.
„Nikomu z nás život nespadne do lona len tak ako darček,“ Je potrebné mať odvahu, aby sme kráčali ďalej a vydržali. Odvážni kresťania sa mnohokrát pomýlia, avšak „chyby robíme všetci, Ten, kto ide vpred, spraví aj chybu“, zatiaľ čo zdanlivo „ten, čo stojí na mieste, chyby nerobí“. A ak „nie je možné kráčať, lebo všetko je v tme, všetko je uzavreté“, treba vydržať, mať stálosť.
Na záver svojej homílie pozval pápež veriacich v Dome sv. Marty, aby si položili otázku, akými sú kresťanmi: uzavretými, alebo s výhľadom do budúcnosti. A či sú v ťažkej chvíli schopní vydržať vo vedomí, že nádej nesklame: „lebo viem, že Boh nesklame“:
„Položme si otázku: aký som ja? Aký je môj život viery? Je to život horizontov, nádeje, odvahy, kráčania vpred, alebo je to život vlažný, ktorý nevie ani vydržať ťažké chvíle? Nech nám Pán dá milosť, ako sme prosili v spoločnej modlitbe, prekonať náš egoizmus, lebo «zaparkovaní» kresťania, nehybní kresťania sú egoisti. Hľadia len na seba samých, nevedia zdvihnúť hlavu a hľadieť na Neho. Nech nám Pán dá túto milosť“.