7.9.2017 Príhovor pápeža Františka kolumbijským biskupom: Buďte strážcami pokoja 1. cast
Pokoj s vami
Vzkriesený takto pozdravil svoje malé stádo potom, ako premohol smrť; dovoľte mi, aby som vás pozdravil týmto spôsobom na začiatku mojej cesty.
Ďakujem vám za slová privítania. Som veľmi rád, pretože prvé kroky v tejto krajine ma priviedli na stretnutie s vami, biskupmi Kolumbie, aby som vo vás objal celú kolumbijskú Cirkev a privinul si váš ľud na moje srdce Petrovho nástupcu. Veľmi pekne vám ďakujem za vašu biskupskú službu a prosím vás, aby ste ju vykonávali s obnoveným nadšením. Osobitne pozdravujem emeritných biskupov a povzbudzujem ich, aby podporovali svojou modlitbou a diskrétnou prítomnosťou Kristovu nevestu, ktorej sa veľkoryso darovali.
Prichádzam, aby som ohlasoval Krista a aby som v jeho mene uskutočnil cestu pokoja a zmierenia. Kristus je našim pokojom! On nás zmieril s Bohom a s nami!
Som presvedčený, že Kolumbia má niečo originálne, niečo veľmi originálne, čo priťahuje veľkú pozornosť. Nikdy nebola kompletne zrealizovaným cieľom, ani úplne dosiahnutou métou, ani úplne získaným pokladom. Jej ľudské bohatstvo, množstvo prírodných zdrojov, jej kultúra, jej žiarivá kresťanská syntéza, dedičstvo jej viery a pamiatka jej evanjelizátorov, spontánna radosť jej ľudí, nezaplatiteľný úsmev jej mladých, jej originálna vernosť Kristovmu evanjeliu a jeho Cirkvi a predovšetkým jej nezničiteľná odvaha odolávať smrti, nielen vyhlasovanej, ale často aj rozsievanej. Toto všetko uniká, ako to robí nesmelý kvet mimózy v záhrade, a takpovediac zostáva skryté tým, čo majú postoj cudzincov, ktorí by si to chceli chamtivo podmaniť. No na druhej strane, [toto bohatstvo Kolumbie] sa štedro ponúka tomu, kto sa dotkne jej srdca s miernosťou pútnika. Kolumbia je presne takáto.
Preto sa ako pútnik obraciam na vašu Cirkev. Som váš brat, ktorý sa túži podeliť o Vzkrieseného Krista, pre ktorého nie je žiadny múr večným, žiaden strach nie je nezničiteľný, žiadna rana, žiaden vred nie je neliečiteľný.
Nie som prvým pápežom, ktorý k vám hovorí tu, vo vašom dome. Dvaja z mojich veľkých predchodcov tu boli hosťami: blahoslavený Pavol VI., ktorý prišiel krátko po skončení II. vatikánskeho koncilu, aby povzbudil ku kolegiálnej aktualizácii tajomstva Cirkvi v Latinskej Amerike; a sv. Ján Pavol II. pri svojej pamätnej apoštolskej návšteve v roku 1986. Slová obidvoch sú trvalým zdrojom; usmernenia, ktoré dali a vynikajúca syntéza, ktorú ponúkli ohľadom našej biskupskej služby sú naďalej dedičstvom, ktoré treba uchovávať. Nevyšli z módy. Chcel by som, aby to, čo vám poviem, bolo vnímané ako pokračovanie toho, čo oni učili.
Strážcovia a sviatosť prvého kroku
«Urobme prvý krok» je mottom mojej návštevy a zároveň je to moje prvé posolstvo pre vás. Viete dobre, že Boh je Pánom prvého kroku. On nás vždy predchádza. Celé Sväté písmo hovorí o Bohu ako o tom, ktorý zanechal seba samého kvôli láske. Bolo tomu tak vtedy, keď tu boli iba temnoty a chaos a On vyjdúc zo seba samého učinil, aby všetko prišlo k bytiu (porov. Gn 1,2-4); bolo tomu tak, keď sa prechádzal v záhrade počiatkov a uvedomil si nahotu svojho stvorenia (por. Gn 3,8-9); bolo tomu tak, keď sa ako pútnik zastavil v Abrahámovom stane a zanechal mu prísľub nepredstaviteľnej plodnosti (por. Gn 18,1-10); bolo tomu tak, keď sa predstavil Mojžišovi a uchvátil ho vtedy, keď on už nemal vo výhľade nič iné, len pasenie oviec svojho svokra (por. Ex 3,1-2); bolo tomu tak, keď neodvrátil svoj pohľad od milovaného Jeruzalema ani keď sa tento prostituoval na chodníku nevernosti (porov. Ez 16,15); bolo tomu tak, keď so svojou slávou emigroval za svojím ľudom, ktorý sa nachádzal v otrockom exile (porov. Ez 10,18-19).
A v plnosti času sa rozhodol zjaviť nám prvý krok, meno prvého kroku, svojho prvého kroku. Volá sa Ježiš a je to nezvratný krok. Pochádza zo slobody lásky, ktorá všetko predchádza. Pretože Syn, On sám, je žijúcim výrazom tejto lásky. Tí, ktorí ho uznávajú a prijímajú, dostávajú ako dedičstvo dar vovedenia do slobody, aby mohli urobiť vždy v Ňom ten prvý krok, nemajú strach, že sa stratia, keď vyjdú zo seba samých, pretože vlastnia záruku lásky, ktorá sa šíri z prvého Božieho kroku, kompas, ktorý im nedovolí zablúdiť.
Uchovávajte teda so svätou bázňou a pohnutím tento prvý krok Boha smerom k vám a prostredníctvom vašej služby aj smerom k ľuďom, ktorí vám boli zverení, vo vedomí, že ste živou sviatosťou tej božskej slobody, ktorá sa nebojí z lásky vyjsť zo seba samej, ktorá sa nebojí schudobnenia, keď sa rozdáva, ktorá nepotrebuje inú silu ako lásku.
Boh nás predchádza, sme výhonky, nie sme vinič. Preto konajte tak, aby hlas toho, ktorý nás povolal bolo počuť, a nenazdávajte sa, že istota výsledku poslania, ktoré vám zveril Boh bude závisieť od súhrnu vašich biednych čností – tých vašich – alebo od lichotenia tých, čo sú práve pri moci. Naopak, proste, proste v modlitbe, keď nedokážete ani dávať a ani vám nie je dané, aby ste mali čo ponúknuť tým, čo neustále prichádzajú k vášmu srdcu pastiera. Modlitba v živote biskupa je životodarnou miazgou, ktorá prúdi cez viničný kmeň a bez ktorej sa rastúci výhonok zvrháva a stáva neplodným. Preto zápaste s Bohom, a ešte viac v noci jeho neprítomnosti, pokiaľ vás nepožehná (porov. Gn 32,25-27). Rany z tohto každodenného a prioritného zápasu v modlitbe budú pre vás prameňom uzdravenia; budete zranení Bohom, aby ste sa stali schopnými liečiť.
Máte za úlohu zviditeľniť vašu identitu sviatosti prvého kroku Boha
Aby sa identita sviatosti prvého kroku Boha stala hmatateľnou, vyžaduje si to neustály vnútorný exodus (vychádzanie zo seba). „Niet účinnejšej výzvy k láske, ako keď sme prví, ktorí milujeme“ – povedal sv. Augustín (Augustín, De cat. rud., I, 4.7, 26: PL 40), a tak žiadna oblasť biskupskej služby nemôže byť bez tejto slobody vykonať prvý krok. Podmienkou umožňujúcou vykonávanie apoštolskej služby je ochota priblížiť sa k Ježišovi zanechajúc za sebou „to čím sme boli, aby sme mohli byť tým, čím sme neboli“ (Augustín, En. in ps., 121, 12: PL 36).
Odporúčam vám, aby ste bdeli nielen individuálne, ale aj kolegiálne, v poslušnosti Duchu Svätému, nad týmto trvalým východiskovým bodom. Bez tohto jadra sa Učiteľove línie slabo odrážajú na tvárach učeníkov, poslanie (misia) sa blokuje a zmenšuje sa pastoračná konverzia, ktorá nie je ničím iným, než odpoveďou na naliehavosť ohlasovania evanjelia radosti dnes, zajtra a nasledujúci deň (porov. Lk 13,33), ten zápal, ktorý stravoval Ježišovo Srdce, ponechávajúc ho bez útulku či skrýše, oddanému výlučne tomu, aby plnil až do konca Otcovu vôľu (porov. Lk 9,58.62). Akú inú budúcnosť môžeme sledovať? Po akej inej dôstojnosti môžeme túžiť?
Nemerajte sa metrom tých, ktorí by chceli, aby ste boli iba kastou funkcionárov, ohnutých pod diktatúrou prítomnosti. Vždy majte pohľad upretý na večnosť Toho, ktorý si vás vybral, pripravení prijať rozhodujúci súd z jeho úst.
V komplexnosti tváre tejto kolumbijskej Cirkvi, je veľmi dôležité uchrániť jedinečnosť jej rozdielnych a legitímnych síl, pastoračných citlivostí, regionálnych špecifík, historickej pamäti, bohatstvo osobitých cirkevných skúseností. Turíce umožňujú, aby všetci počúvali vo vlastnom jazyku. Z tohto dôvodu sa vytrvalo usilujte o vzájomnú jednotu spoločenstva. Neúnavne ju budujte prostredníctvom úprimného a bratského dialógu, odsudzujúc ako mor tajné plány, prosím. Usilovne robte prvý krok voči sebe navzájom. Predbiehajte sa ústretovo v ochote pochopiť dôvody toho druhého. Predchádzajte sa v ochote a pochopení dôvodov toho druhého. Nechajte sa obohatiť tým, čo vám druhý môže ponúknuť a budujte Cirkev tak, aby tejto krajine vydávala jasné svedectvo toho, ako veľmi sa dá pokročiť, keď sme ochotní nezostať v rukách niekoľkých. Úloha cirkevných provincií je vo veci samotného evanjelizačného posolstva zásadne dôležitá, aby rozličné hlasy, ktoré ho ohlasujú boli v harmónii. Preto sa neuspokojte s priemerným úsilím o určité minimum, ktoré by rezignovaných ponechávalo v spokojnej nerušenosti pre ich nemohúcnosť a súčasne tiež utlmovalo tie nádeje, ktoré by potrebovali odvahu k odpovedi založenej viac na Božej sile, než na vlastnej slabosti.
Uchovávajte si osobitnú citlivosť voči africko-kolumbijským koreňom vášho ľudu, ktoré tak štedro prispeli ku stvárneniu tváre tejto zeme.
Dotknúť sa živého Kristovho tela
Pozývam vás, aby ste sa nebáli dotknúť zraneného tela vašich dejín a dejín vášho ľudu. Robte to s pokorou, bez márnivej snahy vyniknúť a s nerozdeleným srdcom, slobodným od kompromisov alebo servilností. Iba Boh je Pán a duša nás pastierov sa nesmie podriaďovať nijakej inej príčine.
Kolumbia potrebuje váš pohľad, pohľad biskupov, na to, aby ju podporoval v odvahe urobiť prvý krok smerom k definitívnemu mieru, k zmiereniu, k odmietnutiu násilia ako metódy, k zdolávaniu nerovností, ktoré sú koreňom mnohého utrpenia, k odmietnutiu ľahkej, no bezvýchodiskovej cesty korupcie, k trpezlivej a stálej konsolidácii vecí verejných (res publica), ktorá si vyžaduje zdolávať biedu a nerovnosť.
Ide samozrejme o úlohu náročnú, no nemožno sa z nej vykrútiť: cesta je strmá a riešenia nie sú samozrejmé. Z Božej výšky, ktorou je kríž jeho Syna, sa vám dostane sily; so žiarivou pokorou očí Zmŕtvychvstalého túto cestu prekonáte; počúvajúc hlas Ženícha, ktorý sa šeptom prihovára srdcu, získate pri každom zneistení kritériá na opätovné rozpoznanie správneho smeru.
Jeden z vašich slávnych literátov napísal, hovoriac o jednej zo svojich mýtických postáv: „Nepredstavoval som si, že bude ľahšie vojnu začať, ako ju ukončiť“ (Gabriel García Márquez, Sto rokov samoty, kap. 9). Všetci dobre vieme, že mier si vyžaduje od ľudí inú morálnu odvahu. Vojna pochádza z toho najnižšieho v našom srdci; mier nás naopak núti prevýšiť seba samých. A spisovateľ dodáva: „Nemyslel som si, že budú nutné toľké slová na vysvetlenie toho, čo človek zažíva vo vojne, v podstate však stačí iba jedno: strach“ (tamže, kap. 10). Nie je potrebné, aby som vám hovoril o tomto strachu, otrávenom koreni, trpkom ovocí a zhubnom dedičstve každého konfliktu. Chcem vás však povzbudiť, aby ste naďalej verili, že je možné konať aj ináč, pamätajúc na to, že ste neprijali ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali; sám Duch dosvedčuje, že ste deťmi určenými na slobodu v sláve, ktorá im je určená (porov. Rim 8,15-16).
Na vlastné oči vidíte a poznáte tak ako málokto zdeformovanie tváre tejto krajiny, ste správcami podstatných prvkov, ktoré ju držia v jednote, napriek jej trhlinám. Práve kvôli tomuto vás Kolumbia potrebuje, aby opäť spoznala svoju pravú tvár, plnú nádeje napriek svojim nedostatkom; aby nastalo vzájomné odpustenie si aj napriek nie celkom sceleným ranám; aby verila, že je možné ísť aj inou cestou, i keď by ju sila zotrvačnosti nútila opakovať rovnaké chyby; aby mala odvahu prekonávať všetko, čo by ju chcelo učiniť chudobnou, napriek jej pokladom.
Priznám sa, že cítim ako svoju povinnosť povzbudiť vás, takže vám musím povedať: Len do toho! Vnímam túto povinnosť, odovzdať vám moju túžbu povzbudiť vás! Povzbudzujem vás, teda, aby ste neúnavne každú jednu z vašich cirkví viedli k tomu, aby bola lonom svetla, schopným rodiť – hoci trpiac chudobou – nové bytosti, ktoré táto krajina potrebuje. Utiekajte sa k pokore vášho ľudu, aby ste si uvedomili jeho tajné zdroje ľudskosti a viery, načúvajte, čo všetko ich obnažená ľudskosť túžobne očakáva vďaka dôstojnosti, ktorú môže udeliť iba Vzkriesený. Nemajte strach opustiť vaše zdanlivé istoty a vydať sa na hľadanie pravej slávy Boha, ktorou je žijúci človek. Len do toho! Povzbudzujem vás na tejto ceste.