16.4.2020 Najhoršou nákazou pre kresťana je duchovná svetskosť
„Modlime sa dnes za osoby, ktoré sa počas tejto pandémie starajú o pochovávanie mŕtvych. Pochovávať mŕtvych je jedným zo skutkov milosrdenstva a nie je to prirodzene príjemná vec. Modlime sa za tých, čo sa takto vystavujú riziku nákazy a ohrozeniu života.“
Ježiš viac ráz, a predovšetkým pri svojej rozlúčke s apoštolmi, spomína svet (porov. Jn 15,18-21). A tu hovorí: «Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás» (v. 18). Jasne hovorí o nenávisti, ktorú mal svet k Ježišovi a bude mať k nám. A v modlitbe pri stole s učeníkmi pri Poslednej večeri neprosí Otca, aby ich zo sveta vzal, ale aby ich ochránil pred duchom sveta (porov. Jn 17,15).
Myslím, že si môžeme položiť otázku: aký je duch sveta? Čo je táto svetskosť, schopná nenávidieť, ničiť Ježiša a jeho učeníkov, ba dokonca ich korumpovať a korumpovať Cirkev? Aký je tento duch sveta, čo je zač, nad tým nám prospeje premýšľať. Svetskosť, to je istý prístup k životu. Niekto si však myslí, že svetskosť znamená radovánky, žiť v oslavách… Nie. Svetskosť môže byť aj týmto, no toto nie je podstatou.
Svetskosť je určitou kultúrou; je to kultúra prchavosti, kultúra vonkajšieho zjavu, kamufláže, kultúra typu „dnes tak, zajtra naopak…“. Má povrchné hodnoty. Je to kultúra, ktorá nepozná vernosť, pretože sa mení podľa okolností, o všetkom vyjednáva. Toto je tá svetácka kultúra, kultúra svetskosti. A Ježiš nástojí, aby sme sa toho chránili a modlí sa, aby nás Otec obránil pred touto kultúrou svetskosti. Je to kultúra „použi a odhoď“, podľa toho, čo je výhodné. Je to kultúra bez vernosti, nemá korene. No je to istý štýl života, spôsob života i mnohých tých, čo si hovoria kresťania. Sú kresťanmi, avšak sú svetskí.
Ježiš v podobenstve o zrne, ktoré padlo do zeme, hovorí, že svetské starosti – čiže svetskosť – udúšajú Božie slovo, nenechajú ho rásť (porov. Lk 8,7). A Pavol Galaťanom hovorí: „Boli ste otrokmi sveta, svetskosti“ (porov. Gal 4,3). Mňa sa vždy, ale vždy dotkne, keď čítam záverečné strany knihy otca de Lubaca „Meditácie o Cirkvi“ (porov. Henri de Lubac, Méditation sur l’Église, Paríž 1953), posledné tri strany, kde hovorí práve o duchovnej svetskosti. A hovorí, že je tým najhorším zo ziel, ktoré sa môžu Cirkvi prihodiť; a nepreháňa, pretože ďalej spomína niekoľko ziel, ktoré sú hrozné, a toto je tým najhorším: duchovná svetskosť, pretože ona je určitou hermeneutikou (spôsobom vysvetľovania) života, je istým spôsobom žitia; aj spôsobom prežívania kresťanstva. A aby prežila zoči-voči hlásaniu Evanjelia, nenávidí, zabíja.
Keď hovoríme o mučeníkoch, ktorí sú zabíjaní z nenávisti k viere, áno, v niektorých prípadoch tá nenávisť bola kvôli teologickému problému; nebola to však väčšina. Vo väčšine prípadov ide o svetskosť, ktorá nenávidí vieru a zabíja ich, tak ako to urobila s Ježišom.
Je to zaujímavé: svetskosť… Niekto mi môže povedať: „Ale otče, toto je určitá povrchnosť života…“ – Nedajme sa oklamať! Svetskosť nie je nič povrchné! Má hlboké korene, hlboké korene. Je ako chameleón, mení sa, prichádza a odchádza podľa okolností, avšak podstata je rovnaká: ide o prístup k životu, ktorý sa dostáva do všetkého, aj v Cirkvi. Svetskosť, svetská hermeneutika, kamufláž, všetko sa maskuje, aby to bolo také.
Apoštol Pavol prišiel do Atén a zasiahlo ho, keď v areopágu videl mnohé pomníky božstvám. A napadlo ho o tom hovoriť: „Vy ste jeden nábožný ľud, všímam si to… Moju pozornosť púta ten oltár „neznámemu bohu“. Ja ho poznám a prichádzam vám povedať, kto to je“. A začal hlásať Evanjelium. Keď však prišiel ku krížu a k zmŕtvychvstaniu, pohoršili sa a odišli preč (porov. Sk 17,22-33). Je tu jedna vec, ktorú svetskosť netoleruje: škandál kríža. Netoleruje ho. A jediným liekom proti duchu svetskosti je Kristus, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych, škandál a bláznovstvo (porov. 1 Kor 1,23).
A preto, keď sa apoštol Ján vo svojom Prvom liste zaoberá témou sveta, hovorí: «Víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera» (1 Jn 5,4). Ona jediná: viera v Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. A toto neznamená byť fanatikmi. Toto neznamená zanechať vedenie dialógu so všetkými ľuďmi. Nie. Avšak s presvedčením viery, počnúc škandálom kríža, bláznovstvom, ale aj víťazstvom Krista. „Toto je naše víťazstvo“, hovorí Ján, „naša viera“.
Prosme si od Ducha Svätého v týchto posledných dňoch Veľkonočného obdobia, aj v rámci novény k Duchu Svätému, milosť rozlišovať čo je svetskosť a čo je Evanjelium, a nenechať sa oklamať, pretože svet nás nenávidí, svet nenávidel Ježiša a Ježiš sa modlil, aby nás Otec obránil pred duchom sveta (porov. Jn 17,15).
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“