16.12.2019 Pápež František nazval starobu obdobím dialógu a časom milosti
„Staršie osoby by sa na sociálnej úrovni nemali považovať za akúsi záťaž, ale za to, čím skutočné sú, teda zdroj a bohatstvo. Sú pamäťou národa! Dokazuje to ich prínos v dobrovoľníckych aktivitách, vzácnych príležitostiach na prežívanie rozmeru gratuity. […] Angažovanie sa v dobrovoľníctve napomáha v tom, čo sa označuje ako „aktívne starnutie“, prispieva to k zlepšovaniu kvality života.“
.
V posledných rokoch sme svedkami veľkého nárastu angažovanosti starších ľudí v dobrovoľníctve a v združovaní sa, konštatoval pápež František a starobu pomenoval ako „obdobie dialógu“:
„Budúcnosť národa predpokladá nevyhnutne dialóg a vzájomné stretávanie sa starších s mladými, aby sa vytvárala spoločnosť spravodlivejšia, krajšia, solidárnejšia, viac kresťanská. Mladí sú silou v napredovaní národa a starí ľudia upevňujú túto silu svojou pamäťou a múdrosťou. Staroba je čas milosti, v ktorom nám Pán obnovuje jeho povolanie: pozýva nás chrániť a odovzdávať vieru, volá nás modliť sa, najmä modlitbou príhovoru, pozýva nás byť po boku tých, ktorí sú v núdzi.“
Ide o to, aby na lokálnej rovine vznikali solidárne siete, v ktorých by starí ľudia boli aktívnymi protagonistami, a nie len adresátmi opatrovateľských služieb. Bude preto dôležité, aby sme seniorov nepojímali iba v ich potrebách, ale tiež ako nositeľov nových podnetov či snov, ako často hovorím biblickými slovami, avšak snov, naplnených pamäťou, nie prázdnych a márnivých ako niektoré televízne reklamy. Sny starých ľudí sú preniknuté pamäťou a preto sú úplne zásadné pre životnú cestu mládeže. Poskytujú totiž korene. Od starých ľudí prúdi miazga, vďaka ktorej strom rastie, rozkvitá a dáva plody
Dialóg medzi generáciami a aktívny prístup k prežívaniu staroby dal pápež František do súvisu s ľudskosťou danej spoločnosti a so zápasom proti mentalite vyraďovania:
„Braním a prežívaním staroby ako obdobia daru a obdobia dialógu sa koriguje tradičný stereotyp starého človeka ako niekoho chorého, nemohúceho, závislého od pomoci, izolovaného, stiesneného strachom, ponechaného bokom, so slabou identitou pre stratu spoločenskej roly. Zároveň sa takto vyhne sústreďovaniu všeobecnej pozornosti prevažne len na náklady a riziká, a vyzdvihnú sa zdroje a potenciál starých ľudí.
Starí ľudia, starí rodičia, majú jedinečnú a výnimočnú schopnosť, s ktorou si všímajú problematické situácie. Keď sa potom za tieto situácie modlia, ich modlitba je silná a mocná! Prarodičom, ktorým sa dostalo požehnania vidieť synov svojich synov (Ž 128,6), je zverená veľká úloha: odovzdávať životnú skúsenosť, dejiny rodiny, spoločenstvá a národa. „
Žiaľ, mnohokrát sa vyraďujú mladí, pretože nemajú prácu, a starí ľudia sú vyraďovaní pod zámienkou udržať „vyváženosť“ ekonomického systému, ktorý však nemá v centre ľudskú osobu, ale peniaze. A takto to nejde. Budúcnosť – a toto nie je zveličenie! – bude v dialógu medzi mladými a starými. Ak starí rodičia nebudú viesť dialóg s vnúčatami, nebude budúcnosti.
Všetci sme povolaní odstraňovať túto jedovatú „kultúru“ vyraďovania. Sme povolaní budovať s vytrvalosťou inú spoločnosť: ústretovejšiu, ľudskejšiu a inkluzívnejšiu, ktorá nepotrebuje vyraďovať niekoho, kto je slabý telom či mysľou, ale naopak je takou spoločnosťou, ktorá primeriava svoj vlastný „krok“ práve týmto ľuďom.“