16.11.2016 Generálna audiencia: Trpezlivosť s nepríjemnými ľuďmi je skutok milosrdenstva
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešnú katechézu venujeme jednému skutku milosrdenstva, ktorý všetci veľmi dobre poznáme, ale ktorý možno neuvádzame do praxe tak, ako by sme mali: trpezlivo znášať nepríjemné osoby. A tie jestvujú, nie je tak? Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž: stáva sa to, keď niekoho stretneme na ulici, či keď príde nejaký telefonát… Rýchlo si pomyslíme: „Ako dlho budem musieť počúvať sťažnosti, klebety, žiadosti či vystatovania tejto osoby?“ Niekedy sa stáva že nepríjemnou osobou je niekto v našej blízkosti, spomedzi tých najbližších, aj medzi rodinnými príslušníkmi je vždy niekto taký; nechýbajú ani na pracovisku; ba nie sme bez nich ani vo voľnom čase. Čo musíme robiť s nepríjemnými osobami? Veď aj my sme mnohokrát nepríjemní k druhým, no nie? Aj my… Prečo bol medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok – trpezlivo znášať nepríjemné osoby?
V Biblii vidíme, že sám Boh musí použiť milosrdenstvo, aby znášal sťažnosti svojho ľudu. Napríklad v Knihe Exodus sa ľud javí ako skutočne neznesiteľný: najprv narieka, lebo je otrokom v Egypte a Boh ho oslobodzuje; potom sa v púšti sťažuje, lebo niet jedla (porov. 16,3) a Boh posiela prepelice a mannu (porov. 16,13-16), avšak aj napriek tomuto sťažnosti neprestávajú. Mojžiš bol prostredníkom medzi Bohom a ľudom, a aj on sa niekedy javil ako nepríjemný pre Pána. Avšak Boh mal trpezlivosť a tak Mojžiša a ľud naučil aj tomuto nevyhnutnému rozmeru viery.
Spontánne tu teda vyvstáva prvá otázka: spytujeme si niekedy svedomie, aby sme videli či sa aj my niekedy môžeme druhým javiť ako nepríjemní? Je ľahké ukazovať prstom na chyby a nedostatky iných, avšak musíme sa naučiť byť v koži toho druhého.
Hľaďme predovšetkým na Ježiša: koľkú trpezlivosť musel mať počas troch rokov svojho verejného života! Raz, kým bol na ceste s učeníkmi, ho pristavila matka Jakuba a Jána, hovoriac: «Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici» (Mt 20,21). Veru, mama lobovala za svojich synov, či nie? To bola mama… Aj z tejto situácie si Ježiš berie podnet, aby podal zásadnú náuku: jeho kráľovstvo nie je kráľovstvom moci, nie je kráľovstvom slávy ako pri pozemských kráľovstvách, ale je kráľovstvom služby a darovania druhým. Ježiš učí ísť vždy k podstate a hľadieť ďalej, aby sme so zodpovednosťou prijali vlastné poslanie.
Tu by sme mohli vidieť odvolanie sa na ďalšie dva skutky duchovného milosrdenstva: napomínať hriešnikov a učiť nevedomých. Pomyslime koľko námahy nás to môže stáť, keď pomáhame človeku rásť vo viere a v živote. Myslím napríklad na katechétov – medzi ktorými sú mnohé mamy a mnohé rehoľníčky –, ktorí venujú čas vyučovaniu detí a mládeže základným prvkom viery. Koľko námahy – predovšetkým vtedy, keď by deti dali radšej prednosť hre než počúvaniu katechizmu!
Sprevádzať pri hľadaní podstaty je pekné a dôležité, lebo nám to pomáha deliť sa o radosť zo zakusovania zmyslu života. Častokrát sa nám stáva, že stretneme osoby, ktoré sa pristavujú pri povrchných, prchavých a banálnych veciach; niekedy preto, že nestretli nikoho, kto by ich stimuloval hľadať niečo iné, ceniť si skutočné poklady. Učiť druhých hľadieť na podstatu je rozhodujúcou pomocou, osobitne v dobe ako tá naša, ktorá, zdá sa, stratila orientáciu a pachtí sa za chvíľkovými uspokojeniami.
Učiť druhých odhaľovať, čo od nás chce Pán a ako na to môžeme odpovedať znamená uvádzať ich na cestu rastu vo vlastnom povolaní, na cestu skutočnej radosti. Tak Ježišove slová adresované matke Jakuba a Jána a potom aj celej skupine učeníkov ukazujú cestu, aby sme sa vyhli upadnutiu do závisti, ambícií, pochlebovania – pokušení, ktoré vždy číhajú aj na nás kresťanov.
Nevyhnutnosť podávať radu, napomínať a vyučovať nás nesmie vesť k pocitu nadradenosti nad druhými, ale predovšetkým nás to zaväzuje vstúpiť do seba, aby sme preverili, či žijeme v súlade s tým, čo žiadame od druhých. Nezabúdajme na Ježišove sková: «Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?» (Lk 6,41). Duch Svätý nech nám pomáha byť trpezlivými v znášaní druhých a pokornými a jednoduchými pri podávaní rád. Ďakujem.