16.10.2016 Pápež František pri kanonizácii siedmich svätých: Modliť sa znamená zápasiť
„Na začiatku dnešnej slávnosti sme sa na Pána obrátili s touto modlitbou: «Stvor v nás veľkodušné a verné srdce, aby sme ti vždy mohli slúžiť s oddanosťou a čistotou ducha» (Modlitba dňa – kolekta). My sami od seba nie sme v stave sformovať si takéto srdce, jedine Boh to môže urobiť, a preto ho v modlitbe o to prosíme, vyprosujeme si to od neho ako dar, ako jeho „stvorenie“. Takto sa dostávame k téme modlitby, ktorá je v centre biblických čítaní tejto nedele a ktorá je výzvou aj pre nás, tu zídených pri kanonizáciiniekoľkých nových svätcov a svätíc. Oni dosiahli cieľ, mali veľkodušné a verné srdce, a to vďaka modlitbe: modlili sa zo všetkých síl, zápasili a zvíťazili.
Takže, ide o modlitbu. Tak ako u Mojžiša, ktorý bol predovšetkým Božím mužom, mužom modlitby. Dnes ho vidíme v epizóde boja proti Amalekovi, ako stojí so zdvihnutými rukami na končiari vrchu; stalo sa ale, že Mojžišovi ruky oťažievali a klesli; vtedy sa ľudu nedarilo; preto Áron a Hur usadili Mojžiša na kameň a podopierali mu zdvihnuté ruky až do víťazného konca. A toto je štýl duchovného života, ktorý od nás Cirkev žiada: nie na vybojovanie vojny, ale na vybojovanie mieru!
Epizóda o Mojžišovi má dôležité posolstvo: úloha modliť sa si žiada, aby sme sa vzájomne podopierali. Únava je neodvrátiteľná, niekedy už skutočne viac nevládzeme. Ale s podporou bratov bude môcť naša modlitba pokračovať, aby Pán dokončil svoje dielo.
Svätý Pavol odporúča v liste svojmu učeníkovi a spolupracovníkovi Timotejovi, aby zostal pevný v tom, čo sa naučil a v čo pevne verí (porov. 2 Tim 3,14). Ale ani Timotej to nemohol zvládnuť sám: „boj“ vytrvalosti sa totiž nedá vyhrať bez modlitby. Nejde však o modlitbu sporadickú alebo váhavú, ale o takú, akej nás Ježiš učí v dnešnom evanjeliu: „stále sa modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). Takýto je spôsob konania kresťanov: byť pevní v modlitbe, aby sme zostalipevní vo viere a svedectve.
Tu sa ale v nás znova ozýva vnútorný hlas: „Ale Pane, ako sa dá neunaviť? Veď sme ľudia… aj Mojžiš sa predsa unavil!…“ Skutočne, každý z nás sa unaví. Ale my nie sme sami, sme súčasťou jedného Tela! Sme údmi Kristovho Tela, Cirkvi, ktorej ruky sú zdvihnuté k nebu dňom i nocou vďaka prítomnosti Vzkrieseného Krista a jeho Svätého Ducha. Iba v Cirkvi a vďaka modlitbe Cirkvi môžeme zostať pevnými vo viere a svedectve.
V evanjeliu sme počuli Ježišov prísľub: Boh obráni svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou (porov. Lk 18,7). Tajomstvom modlitby je teda volať, neochabovať, a ak sa dostaví únava, prosiť o pomoc, aby ruky zostali zdvihnuté. Toto je modlitba, ktorú nám Ježiš zjavil a daroval v Duchu Svätom. Modliť sa neznamená utekať preč do akéhosi ideálneho sveta, ani unikať do nejakej egoistickej nerušenosti. Naopak, modliť sa znamená zápasiť a nechať, aby sa aj Duch Svätý modlil v nás. Je to práve Duch Svätý, čo nás učí modliť sa, čo nás vedie v modlitbe a umožňuje nám modliť sa ako deti.
Svätci sú tí muži a ženy, ktorí až do dna prenikajú do tajomstva modlitby. Sú to muži a ženy, ktorí zápasia s modlitbou, keď nechávajú v sebe modliť sa a zápasiť Ducha Svätého; zápasia až po samý koniec, zo všetkých svojich síl. A víťazia, no nie sami: Pán víťazí v nich a spolu s nimi.
Aj títo siedmi svedkovia, ktorí dnes boli kanonizovaní, viedli dobrý boj viery a lásky s modlitbou. Preto zostali pevní vo viere, s veľkodušným a verným srdcom. Nech skrze ich príklad a na ich príhovor aj nám Boh udelí, aby sme boli mužmi a ženami modlitby; aby sme neúnavne dňom i nocou volali k Bohu; aby sme v nás nechali modliť sa Ducha Svätého a aby sme sa modlili vzájomne sa podopierajúc a tak zostali so zdvihnutými rukami, aby mohlo zvíťaziť Božie Milosrdenstvo.“
„Príklad a príhovor týchto žiarivých svedkov nech je každému oporou pri úsilí v príslušnej oblasti práce a služby, pre dobro Cirkvi a občianskej spoločnosti.“
Twitter „Poďme odvážne vpred po ceste ku svätosti!“