16.1.2018 Pápež František slávil omšu v Santiagu: Blahoslavení, čo pracujú pre pokoj a radosť druhých
«Keď Ježiš videl veľké zástupy…» – V týchto prvých slovách [dnešného] evanjelia (porov. Mt 5,1-12a) nachádzame postoj, s ktorým nám Ježiš chce ísť v ústrety, ten istý postoj, s ktorým Boh vždy prekvapil svoj ľud (porov. Ex 3,7). Prvým postojom Ježiša je pozerať, hľadieť na tváre svojho ľudu. Tieto tváre dávajú do pohybu hlbokú lásku Boha. Neboli to idey či pojmy, čo by pohli Ježišom, ale boli to tváre, osoby; je to život, volajúci po Živote, ktorý nám chce Otec odovzdať.
Keď vidí zástupy, Ježiš stretáva tváre ľudí, ktorí ho nasledovali, a tou najkrajšou vecou je vidieť, že ľudia nachádzajú v Ježišovom pohľade odozvu svojho hľadania a svojich túžob. Z tohto stretnutia sa rodí tento zoznam blahoslavenstiev, ktoré sú horizontom, ku ktorému sme pozvaní a vyzvaní kráčať. Blahoslavenstvá sa nerodia z pasívneho postoja voči realite, a nemôžu mať pôvod ani u akéhosi pozorovateľa, ktorý sa stáva smutným autorom štatistík o tom, čo sa deje. Nerodia sa u prorokov nešťastia, ktorí sa uspokoja s rozsievaním sklamaní. Ani z vidín, ktoré nám sľubujú šťastie na jeden klik či mihnutie oka. Naopak, blahoslavenstvá sa rodia z Ježišovho súcitného srdca, ktoré sa stretáva so srdcami mužov a žien túžiacich a prahnúcich po blaženom živote; mužov a žien, ktorí poznajú utrpenie, poznajú frustráciu a bolesť, aká sa objavuje, keď sa človeku „chveje zem pod nohami“ alebo keď „sa potápajú jeho sny“ a jeho celoživotná práca je zotretá; no ktorí o to viac poznajú húževnatosť a zápas ísť ďalej vpred; o to viac poznajú, čo je to nanovo budovať a odznova začínať.
Aké skúsené je čilské srdce v rekonštruovaní a v nových začiatkoch! Akí veľkí experti ste na opätovné vstávanie po toľkých zrúteniach! Na toto srdce apeluje Ježiš; tomuto srdcu sú adresované blahoslavenstvá!
Blahoslavenstvá sa nerodia z postojov ľahkej kritiky, ani z „lacného rečnenia“ tých, ktorí si myslia, že vedia všetko, avšak nechcú sa nasadiť za nič a za nikoho, a končia pri tom, že zablokujú akúkoľvek možnosť zrodu procesov transformácie a rekonštrukcie v našich komunitách, v našom živote. Blahoslavenstvá sa rodia z milosrdného srdca, ktoré sa neunavuje dúfať. A zakúša, že nádej «je novým dňom, vykorenením nehybnosti, otrasením sa z negatívnych postojov» (Pablo Neruda, El habitante y su esperanza, 5).
Ježiš, keď hovorí, že blahoslavený je chudobný, ten, kto zaplakal, sužovaný, trpiaci, ten, kto odpustil…, prichádza vykoreniť paralyzujúcu nehybnosť toho, kto si myslí, že veci nemožno zmeniť, toho, kto prestal veriť v premieňajúcu moc Boha Otca a vo svojich bratov, osobitne vo svojich najkrehkejších bratov, vo svojich skartovaných bratov. Ježiš vyhlasujúc blahoslavenstvá, prichádza otriasť týmto negatívnou skleslosťou nazývanou rezignácia, ktorá nás chce presvedčiť, že je možné žiť lepšie, ak sa vyhýbame problémom, ak unikáme od ostatných, ak sa ukrývame či uzatvárame do našej pohodlnosti, ak podriemkávame v otupujúcom konzumizme (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 2). [Ježiš prichádza otriasť] touto rezignáciou, ktorá nás vedie k izolovaniu sa od všetkých, k rozdeleniu, k oddeľovaniu sa a k slepote zoči-voči životu a utrpeniu druhých.
Blahoslavenstvá sú tým novým dňom pre všetkých tých, ktorí aj naďalej vsádzajú na budúcnosť, ktorí aj naďalej snívajú, ktorí sa aj naďalej nechávajú zachytiť a podnietiť Duchom Svätým.
Ako dobre nám padne pomyslieť na to, že Ježiš nám z [hory] Cerro Renca či Puntilla prichádza povedať: „Blahoslavení…“. Áno, blahoslavený ty a ty, blahoslavení vy, každý z vás, ktorí sa nechávate nakaziť Božím Duchom a bojujete a pracujete pre tento nový deň, pre toto nové Čile, lebo vaše bude nebeské kráľovstvo. «Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi» (Mt 5,9).
Zoči-voči rezignácii, ktorá ako nepríjemný šum narúša naše vitálne putá a rozdeľuje nás, nám Ježiš hovorí: blahoslavení tí, ktorí sa nasadzujú pre zmierenie. Šťastní tí, ktorí sú schopní zašpiniť si ruky a pracovať pre to, aby iní žili v pokoji. Šťastní tí, ktorí sa namáhajú, aby nezasievali rozdelenia. Týmto spôsobom nás blahoslavenstvo robí tvorcami pokoja; pozýva nás snažiť sa o to, aby medzi nami získal priestor duch zmierenia. Chceš radosť? Chceš šťastie? Šťastní sú tí, ktorí pracujú pre to, aby druhí mohli mať radostný život. Túžiš po pokoji? Pracuj pre pokoj.
Nemôžem nespomenúť toho veľkého duchovného pastiera, akého malo Santiago, ktorý raz pri príležitosti Te Deum povedal: «Ak chceš pokoj, pracuj pre spravodlivosť […]. A ak sa nás niekto opýta: „Čo je to spravodlivosť?“, alebo ak si on náhodou myslí, že tá spočíva len v „nekradnutí“, povieme mu, že existuje iná spravodlivosť: tá, ktorá si vyžaduje, aby sa s každým človekom zaobchádzalo ako s človekom» (Kardinál Raúl Silva Henríquez, Homília pri ekumenickom Te Deum, 18. sept. 1977).
Zasievať pokoj silou bezprostrednosti, údernosťou blízkosti! [potlesk] Tým, že vyjdeme z domu a pozorujeme tváre, že ideme v ústrety tomu, kto sa nachádza v ťažkostiach, tomu, s kým nezaobchádzajú ako s ľudskou osobou, ako s hodným synom tejto zeme. Toto je jediný spôsob, aký máme na utkávanie budúcnosti pokoja, na to, aby sme znovu utkali tú realitu, ktorá sa nám mohla rozpárať. Budovateľ pokoja vie, že mnohokrát je treba premôcť veľké či malé malichernosti a ambície, ktoré sa rodia z túžby rásť a „vytvoriť si meno“, získať prestíž na úrok druhých. Tvorca pokoja vie, že nestačí povedať: nikomu zle nerobím, lebo ako hovorieval svätý Albert Hurtado: «Je veľmi dobré nerobiť zlo, avšak je veľmi zlé nerobiť dobro» (Rozhlasové meditácie, apríl 1944).
Budovať pokoj je proces, ktorý nás zjednocuje a stimuluje našu kreativitu, aby sme živili vzťahy schopné vidieť vo svojom blížnom nie cudzinca, neznámeho, ale syna tejto zeme.
Zverme sa Nepoškvrnenej Panne Márii, ktorá z vŕšku Cerro San Cristóbal chráni a sprevádza toto mesto. Nech nám ona pomôže žiť podľa ducha blahoslavenstiev a túžiť po ňom; aby vo všetkých kútoch tohto mesta bolo počuť, ako sa pošepkáva: «Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi» (Mt 5,9).