5.9.2019 Boh odpustením zabúda naše hriechy – Anjel Pána 15. septembra
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešné Evanjelium (Lk 15,1-32) začína kritizovaním Ježiša zo strany niektorých, pretože ho vidia v spoločnosti mýtnikov a hriešnikov, a tak pobúrenie hovoria: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (v. 2). Táto veta sa však v skutočnosti javí ako ohromná správa. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Je to presne to, čo sa stáva nám pri každej svätej omši, v každom chráme: Ježiš nás rád prijíma na svojej hostine, kde sa sám obetuje za nás. Je to veta, ktorú môžeme rovno napísať na vstup do našich chrámov: „Tu Ježiš prijíma hriešnikov a pozýva ich na svoju hostinu.“
Pán, reagujúc na tých, ktorí ho kritizovali, rozpráva tri podobenstvá, tri nádherné podobenstvá, ktoré ukazujú jeho zaľúbenie v tých, ktorí sa cítia byť od neho vzdialení. Bolo by skutočne krásne, ak by si dnes každý z vás vzdal do rúk Evanjelium, Evanjelium podľa Lukáša, 15. kapitolu a prečítal si tie podobenstvá. Sú nádherné.
V prvom z nich hovorí: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?“ (v. 4). Niekto z vás? Racionálne zmýšľajúci človek to isto nebude: taký si to dobre zráta a radšej obetuje jednu ovcu, aby zachránil tých deväťdesiatdeväť. Boh však nerezignuje, ležíš mu na srdci práve ty, ktorý ešte nepoznáš krásu jeho lásky; ty, ktorý si ešte neprijal Ježiša za stredobod svojho života; ty, ktorý nedokážeš prekonať svoju hriešnosť; ty, ktorý azda kvôli škaredým veciam, ktoré sa odohrali v tvojom živote, neveríš v lásku.
V druhom podobenstve si ty tá drobná minca, s ktorej stratou sa Pán nezmieruje, ale bez ustania ju hľadá: chce ti povedať, že si v jeho očiach vzácny, že si jedinečný. Nikto ťa nemôže nahradiť v Božom srdci. Máš tam svoje miesto, ty sám, a nikto iný ťa tam nemôže nahradiť; a ani mňa, ani mňa nemôže nikto nahradiť v Božom srdci.
A v treťom podobenstve je Boh otcom, ktorý čaká na návrat márnotratného syna: Boh na nás ustavične čaká, neunúva ho to, nekapituluje. Veď to sme my, každý z nás, ten znovu objatý syn, tá nájdená minca, tá pohladená a na plecia vzatá ovečka. Boh každý deň čaká na to, že si uvedomíme jeho lásku. No ty hovoríš: „Ale ja som narobil veľa zla, dopustil som sa príliš veľa zlých vecí!“ Nemaj strach: Boh ťa ľúbi, ľúbi ťa takého, aký si a vie, že iba jeho láska môže zmeniť tvoj život.
Ale táto nekonečná láska Boha k nám hriešnikom, ktorá je srdcom Evanjelia, môže byť aj odmietnutá. To presne robí starší syn v podobenstve. V tom momente nechápe lásku a vidí skôr pána, než otca. Je to riziko aj pre nás, že budeme viac veriť v Boha prísneho než v Boha milosrdného; v Boha, ktorý poráža zlo radšej silou než odpustením. Ale nie je to tak. Boh zachraňuje človeka láskou, nie silou; ponúkajúc sa, nenanucujúc sa.
Ale starší syn, ktorý neprijíma milosrdnú lásku otca, sa uzavrie, dopustí sa tej najhoršej chyby: považuje seba za spravodlivého, za zradeného a všetko súdi podľa svojho chápania spravodlivosti. Nahnevá sa preto na brata a vyčíta otcovi: „Teraz, keď prišiel tento tvoj syn, zabil si vykŕmené teľa“ (porov. v. 30). Tento tvoj syn: nenazýva ho „môj brat“, ale „tvoj syn“. Cíti sa byť jediným synom. Aj my robíme chybu, keď sa považujeme za spravodlivých, keď si myslíme, že len ostatní sú tí zlí. Nepovažujme sa za dobrých, lebo sami, bez pomoci Boha, ktorý jediný je dobrý, nedokážeme premôcť zlo. Dnes nezabudnite, vezmite Evanjelium a prečítajte si podobenstvá v 15. kapitole u Lukáša. Prospeje vám to, bude to pre vás ozdravujúce.
Ako sa teda premáha zlo? Tak, že prijmeme odpustenie od Boha a odpustenie od bratov. Deje sa to zakaždým, keď pristupujeme k svätej spovedi: tam prijímame lásku Otca, ktorý víťazí nad naším hriechom: už ho viac niet, Boh naň zabudol. Keď Boh odpúšťa, stráca z pamäte naše hriechy, zabúda na ne, zabúda ich. Boh je k nám taký dobrý! Nie je ako my, ktorí aj keď povieme „Nič sa nestalo“, hneď pri prvej príležitosti si s úrokmi spomíname na spôsobené krivdy. Nie, Boh ruší zlo, obnovuje nás vo vnútri, a tým v nás znovu spôsobuje zrod radosti, nie smútku, tmy srdca či pochýb, ale radosti.
Bratia a sestry, majte odvahu, s Bohom nemá nijaký hriech posledné slovo. Panna Mária, ktorá rozmotáva uzly v našich životoch, nech nás oslobodí od namýšľania si, že sme spravodliví, a nech nám da pocítiť potrebu ísť za Pánom, ktorý na nás ustavične čaká, aby nás mohol objať, aby nám odpustil.