15.6.2017 „Korózia“ – ku knihe o korupcii od kard. Turksona napísal úvod pápež Františ
„Korupcia vo svojom etymologickom základe definuje roztrhnutie, rozkol, rozklad a dezintegráciu. Či už ako vnútorný stav alebo ako sociálna skutočnosť, jej účinok možno pochopiť pri pohľade na vzťahy, ktoré má človek vo svojej najhlbšej prirodzenosti. Ľudská bytosť má totiž vzťah s Bohom, vzťah so svojím blížnym, vzťah so stvorenstvom, teda s prostredím, v ktorom žije. Tento trojitý vzťah – do ktorého vstupuje ešte vzťah človeka so sebou samým – poskytuje kontext a zmysel jeho konaniu, a vo všeobecnosti jeho životu. Keď človek rešpektuje požiadavky všetkých týchto vzťahov, je úprimný, berie na seba zodpovednosť s poctivosťou srdca a pracuje pre spoločné dobro. Keď však utrpí pád, teda skorumpuje sa, tieto vzťahy sa narúšajú. Pokud však člověk upadne, tedy zkazí se, zmíněné vztahy utrpí tržné rány. Korupciou sa rozumie všeobecne neusporiadaný život človeka, ktorý prešiel týmto úpadkom.
Zároveň, stále ako dôsledok pádu, korupcia odhaľuje natoľko silné protispoločenské správanie, že pozbavuje vzťahy platnosti, a tým narúša piliere, na ktorých je založená spoločnosť: ľudské spolunažívanie a povolanie ho rozvíjať.
Korupcia toto všetko pretrháva, nahradzujúc spoločné dobro dielčím záujmom, ktorý kontaminuje každú všeobecnú perspektívu. Rodí sa v skorumpovanom srdci a je tou najhoršou sociálnou pliagou, lebo plodí tie najťažšie problémy a zločiny, ktoré postihujú všetkých.
Slovo «skorumpovaný» (tal. corrotto) pripomína rozbité srdce (tal. cuore rotto), srdce naštrbené, niečím zašpinené, zruinované ako telo, ktoré prirodzene vstupuje do rozkladu a vydáva zápach.
Čo je na počiatku vykorisťovania človeka človekom? Čo je na počiatku úpadku a nedostatku rozvoja? Čo je na počiatku obchodovania s ľuďmi, so zbraňami, s drogami? Čo je na počiatku sociálnej nespravodlivosti a potierania zásluh?
Čo je na počiatku chýbajúcich služieb ľuďom? Čo je koreňom otroctva, nezamestnanosti, nedbalosti o mestá, spoločné dobrá a prírodu? Čo skrátka postupne ubíja základné právo človeka a integritu prostredia?
Korupcia, ktorá je vskutku zbraňou, je tiež najčastejším jazykom mafií a zločineckých organizácií vo svete. Práve preto je procesom smrti, ktorý dáva miazgu kultúre smrti mafií a zločineckých organizácií.
Je tu hlboká kultúrna otázka, ku ktorej sa treba postaviť. V súčasnej dobe si väčšina ľudí nedokáže ani len predstaviť budúcnosť; pre mladého človeka je dnes ťažké skutočne veriť vo svoju budúcnosť, v akúkoľvek budúcnosť, a to i pre svoju rodinu. Táto naša zmena epochy, čas veľmi rozsiahlej krízy, priťahuje ešte väčšiu krízu, ktorá sa týka našej kultúry.
V tomto kontexte je treba korupciu pomenovať, zasadiť do rámca a porozumieť jej rôznym aspektom. Ide tu o prítomnosť nádeje vo svete, bez ktorej život stráca zmysluplnosť úsilia a možnosť zlepšenia, ktorá ju určuje.
V tejto knihe kardinál Peter Kodwo Appiah Turkson, v súčasnosti prefekt Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj a niekdajší predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, dobre vysvetľuje rozvetvenie týchto významov korupcie, a robí tak s osobitným sústredením sa na vnútorný pôvod tohto stavu, ktorého zárodok je v ľudskom srdci a môže vyrásť v srdci každého človeka. Všetci sme totiž veľmi vystavení pokušeniu korupcie. Aj keď si myslíme, že sme nad ním zvíťazili, môže sa dostaviť nanovo.
Na človeka treba hľadieť vo všetkých jeho aspektoch, nie ho štiepiť podľa jeho činností; a takto treba porozumieť korupcii – ako to čítame v tejto knihe – v jednom celku, v celom človeku, a to rovnako jej prejavom trestným, ako aj politickým, ekonomickým, kultúrnym a duchovným.“. Na sklonku loňského roku se uzavřel Mimořádný Svatý rok milosrdenství. Milosrdenství umožňuje, abychom v duchu hledání překonali sami sebe. Co se stane, když se opevníme sami v sobě a naše myšlenky ani srdce neprozkoumávají širší horizont?.Propadáme korupci a spolu s touto zkažeností nabýváme triumfalistických postojů toho, kdo se považuje za lepšího a protřelejšího než druzí. „Skazená osoba si neuvedomuje, že si vytvára, sama od seba, vlastné okovy. Hříšník totiž může žádat o odpuštění, kdežto zkažený člověk na to zapomíná. Proč? Protože už pro něj není nezbytný přesah, hledání jiných cest kromě těch vlastních. Je unavený, avšak sytý, plný sám sebe. Na počátku korupce stojí omrzelost z transcendence a stejně tak lhostejnost. Kardinál Turkson – jak chápeme z tohoto dialogu, který se postupně odvíjí podle přesně vytýčené trasy – zkoumá různé prostory, ve kterých korupce vzniká a do kterých se vkrádá – od spirituality člověka až po jeho sociální, kulturní, politické, ale také kriminální konstrukce. Všechna tato hlediska vztahuje k jednomu, které nám klade nejvíce otázek – tedy k identitě a poslání církve.
Církev má naslouchat bolestem a nadějím lidí, s milosrdenstvím se k nim pozdvihovat a sklánět, a má tak činit beze strachu z vlastního očištění a za trvalého hledání cest ke zlepšení sebe sama. Henri de Lubac napísal, že najväčším nebezpečenstvom pre Cirkev je duchovná svetskosť – čiže korupcia – ktorá je katastrofálnejšia než malomocenstvo. Našou korupciou je duchovná svetskosť, vlažnosť, pokrytectvo, triumfalizmus, ľahostajnosť, dominancia čisto ducha sveta v našich životoch, postoj ľahostajnosti. Za tohoto vědomí můžeme my, mužové a ženy církve, doprovázet sami sebe a trpící lidstvo, především to, které nejvíce utlačují důsledky kriminality a úpadku, vyvolaných korupcí. Tento text píši ve Vatikánu, v místech absolutní krásy, na kterých lidský génius usiloval o vzepětí a transcedenci a pokoušel se dát zvítězit nesmrtelnému nad pomíjivým, nad zkaženým. Tato krása není pouhý kosmetický doplněk, nýbrž staví se do středu lidské bytosti, aby jí povolila vzpřímit hlavu proti veškeré nespravedlnosti. Tato krása se musí spojit se spravedlností. Proto tedy máme mluvit o korupci, pranýřovat její zlo, chápat ji, mít pevnou vůli, aby prosadilo milosrdenství, a nikoli malichernost, zvídavost a kreativita, a nikoli rezignovaná omrzelost, krása, a nikoli nicota.
„My, kresťania i nekresťania, sme snehovými vločkami, ale ak sa zjednotíme, môže sa stať lavínou: hnutím, ktoré je silné a konštruktívne. Hľa, nový humanizmus, toto znovuzrodenie, toto pretvorenie proti korupcii, ktoré môžeme uskutočniť s prorockou odvahou.
Musíme pracovat všichni společně – křesťané, nekřesťané, lidé všech vyznání a nevěřící – abychom vymýtili tuto formu rouhání, nádorové bujení, které užírá naše životy. Je důležité uvědomit si, že korupce existuje – a z toho důvodu je zapotřebí výchovy a kultury milosrdenství, což vyžaduje spolupráci všech lidí podle jejich možností, nadání a kreativity.“
Uzavírá papež František předmluvu ke knize kardinála Peter Turskona, která symbolicky vychází v den, kdy vatikánský Úřad pro službu intergrálnímu lidskému rozvoji spolu s Papežskou akademií věd zorganizoval mezinárodní debatu o korupci v letohrádku Pia IV. ve Vatikánských zahradách. Jednalo se o první setkání mezinárodní skupiny, sdružující křesťanské i nekřesťanské představitele církví, státních institucí, soudů i policie spolu s oběťmi zločinů, novináři a intelektuály, kteří si kladou za cíl globální reflexi o fenoménu korupce.