15.10.2020 Vernosti sa podľa evanjelia nedosiahne bez riskovania
Homília pápeža na Svetový deň chudobných 15. novembra, baz. sv. Petra
Podobenstvo, ktoré sme počuli, má začiatok, prostriedok aj koniec, ktoré osvecujú začiatok, prostriedok a koniec nášho života.
Začiatok. Všetko sa začína veľkým dobrodením: pán si nenecháva svoje bohatstvo pre seba, ale rozdáva ho služobníkom; niekomu päť, inému dve a ďalšiemu jeden talent, »každému podľa jeho schopností« ( Mt 25,12). Bolo spočítané, že jedna hrivna zodpovedala asi dvadsaťročnej mzde a išlo teda o obrovský majetok, ktorý vystačil na celý život. Tu je teda začiatok. Aj pre nás začalo všetko Božou milosťou– všetko, vždy začína milosťou, nie našimi silami – milosťou Boha Otca, ktorý nám dal do rúk obrovské bohatstvo a každému zveril rôzne talenty. Sme nositeľmi obrovského bohatstva, ktoré nezávisí na tom, koľko vecí máme, ale na tom, kým sme, na darovanom živote, na dobre, ktoré je v nás, na nepotlačiteľnej kráse, ktorou nás obdaril Boh, aby sme boli na Jeho obraz. Každý z nás je v Jeho očiach drahocenný, jedinečný a v dejinách nenahraditeľný. Takto na nás hľadí Boh, takto nás vníma Boh.
Je dôležité pamätať na jedno: častokrát pri pohľade na svoj život vidíme len to, čo nám chýba. Podliehame pokušeniu onoho „keby!“… Keby som len mal onú prácu, keby som mal práve ten dom, keby som mal peniaze a úspech, keby som nemal tamten problém, keby som mal okolo seba nejakých lepšíchľudí… Ilúzia onoho „keby“ nám bráni vidieť dobro a dáva zabudnúť na hrivny, ktoré máme. Boh nám je však zveril, pretože každého z nás pozná a vie, čoho som schopní; dôveruje nám aj cez naše slabosti. Dôveruje tiež onomu služobníkovi, ktorý svoju hrivnu ukryje, a dúfa, že to, čo dostal, použije dobre nehľadiac na svoj strach. Skrátka, Pán od nás chce, aby sme bez smútenia po minulosti využívali prítomný čas v činorodom očakávaní Jeho návratu. Toto nepekné smútenie je pre dušu jed, ktorý pôsobí, že sa pozeráme stále len dozadu, stále len na druhých, ale nie na svoje ruky, na možnosti práce, ktoré nám dal Pán, na svoju situáciu… a tiež na svoju chudobu.
Tak sa dostávame do prostriedku podobenstva, a tým je počínanie služobníkov, teda služba. Služba je počínanie, ktorým zužitkovávame hrivny a dávame zmysel životu. Kto totiž nežije, aby slúžil, nehodí sa pre život. To je potrebné si neustále opakovať: Kto nežije, aby slúžil, nehodí sa pre život. Aký má však služba štýl? V evanjeliách sú dobrými sluhami tí, ktorí riskujú. Nie sú opatrní a obozretní, nezakonzervujú, čo dostali, ale využijú to. Ak sa totiž dobro neinvestuje, stratí sa; veľkosť nášho života totiž nezávisí od toho, čo ušetríme, ale na zisku, ktorý prinesieme. Mnohí trávia život iba nedostatkom, myslí skôr na to, ako sa mať sa dobre, než na to, ako konať dobro. Ako je však plytký život, ktorý sa stará len o potreby, bez toho aby hľadel na toho, kto je v núdzi! Ak máme dary, je to tak preto, aby sme boli darom pre druhých. A tu, bratia a sestry, sa pýtajme: všímam si len toho, čo je potrebné, alebo som schopný vidieť tiež toho, kto niečo potrebuje?
Je potrebné zdôrazniť, že služobníci, ktorí investujú a riskujú, sú štyrikrát označení ako » verní«(V. 21.23). Vernosť sa podľa evanjelia nedosahuje bez riskovania. Niekto sa spýta: „Ale otče, čože byť kresťanom znamená riskovať?“ – „Áno, drahý či drahá, riskovať! Ak neriskuješ, skončíš ako onen tretí služobník, zakopeš svoje schopnosti, svoje bohatstvo, materiálne i duchovné. Nie je vernosť bez rizika. Byť verný Bohu znamená dať život, nechávať si svoje plány nabúravať službou. Nechaj si narušovať svoje plány a slúž. Je smutné, keď nejaký kresťan vsádza na defenzívu, lipne len na dodržiavaní pravidiel a úcte k prikázaniam. Takí kresťania nikdy nerobia krok mimo regule, nikdy. Majú totiž strach riskovať. A takí, dovoľte mi použiť prirovnanie, takí, ktorí sa starajú len o seba, mumifikujú svoju dušu, stanú sa múmiami. Nestačí len dodržiavať pravidlá. Zachovať vernosť Ježišovi neznamená len vyhnúť sa pochybeniam. Tak zmýšľal onen lenivý sluha z podobenstva. Bol bez iniciatívy a kreativity, skrýval sa za zbytočný strach a svoju hrivnu pochoval. Pán ho dokonca označí za »zlého« (v.26), hoci nič zlé neurobil! To síce áno, ale neurobil nič dobrého. Radšej hrešil nič nerobením, než by podstúpil riziko pochybenia. Nebol verný Bohu, ktorý sa rád rozdáva, a navyše Ho urazil vrátením daru.
Pán nás však nabáda, aby sme sa veľkodušne dali napospas, premohli obavu odvahou lásky, prekonali pasivitu.
Dnes, v týchto neistých a vratkých časoch, nemárnite život ľahostajnosťou a tým, že myslíme len na seba. Neklamte sa slovami : »Je pokoj a bezpečie «(1 Sol 5, 3 ). Svätý Pavol nás nabáda, aby sme sa pozerali do tváre skutočnosti a nenechali sa nakaziť ľahostajnosťou.
„Ako máme slúžiť, tak aby to bolo podľa Božej túžby? [V podobenstve] to pán vysvetľuje nevernému sluhovi: „Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom, a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi“ (v. 27). Kto je pre nás týmito peňazomencami – bankármi, ktorí dokážu zabezpečiť trvácny zisk? Sú to chudobní.
Nezabudnite: chudobní sú v centre Evanjelia. Evanjelium nepochopíme bez chudobných. Chudobní sú v samotnej osobnosti Ježiša, ktorý hoci bol bohatý, zriekol sa seba samého, stal sa chudobným, urobil sa hriechom, čo je tá najmrzkejšia chudoba.
Chudobní nám garantujú večný zisk a už teraz nám umožňujú zbohatnúť láskou. Pretože tá najväčšia chudoba, s ktorou treba bojovať je naša chudoba na lásku. Najväčšia chudoba, s ktorou máme bojovať je nedostatok lásky.
Kniha Prísloví chváli ženu činorodú v láske, ktorej cena je väčšia nad perly. Hodno napodobňovať túto ženu, ktorá, ako hovorí text, „k chudobnému ruky vystiera“ (Pr 31,20): toto je to veľké bohatstvo tejto ženy. Podaj ruku tomu, kto je v núdzi, a nepredstieraj, že máš nedostatok: takto znásobíš talenty, ktoré si dostal.
Približuje sa doba Vianoc, čas sviatkov. Koľkokrát si nejeden človek kladie otázku: „Čo by som mohol kúpiť? Čo by som mohol ešte mať? Musím to ísť do obchodov nakúpiť.“ – Povedzme si inak: „Čo môžem darovať druhým?“ Aby sme boli ako Ježiš, ktorý dal seba samého a práve preto sa narodil v tých jasličkách.
Dospievame tak na záver podobenstva : niekto bude mať nadbytok a niekto premárni život a zostane chudobným ( porov. V.29). Na konci života skrátka bude odhalená skutočnosť. Pominie svetská fikcia, podľa ktorej úspech, moc a peniaze dávajú zmysel životu, zatiaľ čo preukázaná láska vyjde najavo ako ozajstné bohatstvo. Jeden veľký cirkevný otec napísal : “ Tak tomu v živote bude: až nastane smrť a skončí predstavenie, všetci si snímu masky bohatstva a chudoby a odídu z tohto sveta. A budú súdení len na základe svojich skutkov, niektorí budú skutočne bohatí, iní chudobní „( sv. Ján Zlatoústy, Príhovory o chudákovi Lazárovi, II, 3 ). Ak nechceme žiť chudobne, prosme o milosť vidieť Ježiša v chudobných a slúžiť v chudobných Ježišovi.
Chcel by som poďakovať mnohých verným Božím služobníkom, ktorí nechcú, aby sa o nich hovorilo, ale žijú tak, že slúžia. Myslím napr. na dona Roberta Malgesiniho. Tento kňaz nevytváral teórie, videl skrátka v chudákovi Ježiša a zmysel života v službe. Jemne sušil slzy v mene Boha, ktorý utešuje. Začiatkom jeho dňa bola modlitba za prijatie Božieho daru ; prostriedkom dňa činorodá láska k zužitkovanie lásky prijatej ; koncom žiarivé svedectvo evanjelia. Pochopil, že mal podávať ruku chudákom, ktorých denne stretával, pretože v každom z nich videl Ježiša. Bratia a sestry, prosme o milosť nebyť kresťanmi podľa slov, ale podľa skutkov, aby sme prinášali úžitok, ako si praje Ježiš. Nech sa tak stane!