14.8.2022 Viera je oheň, nie uspávanka – pápež František v nedeľu 14. augustadeozáznam
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V evanjeliu dnešnej liturgie je Ježišov výraz, ktorý nás vždy zasiahne a vyvolá otázky. Na ceste so svojimi učeníkmi hovorí: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49). O akom ohni hovorí? A čo tieto slová znamenajú pre nás dnes, tento oheň, ktorý prináša Ježiš?
Ako vieme, Ježiš prišiel na svet priniesť evanjelium, teda dobrú správu o Božej láske ku každému z nás. Hovorí nám teda, že evanjelium je ako oheň, pretože je to posolstvo, ktoré, keď prenikne do dejín, spáli staré štandardy života, vyzve nás, aby sme vyšli z individualizmu, vyzve nás, aby sme prekonali sebectvo, vyzve nás, aby sme prešli z otroctva hriechu a smrti do nového života Zmŕtvychvstalého, vzkrieseného Ježiša. Inými slovami, evanjelium nenecháva veci tak, ako sú; keď evanjelium príde, je vypočuté a prijaté, veci nezostávajú také, aké sú. Evanjelium podnecuje k zmene a vyzýva k obráteniu. Nerozdáva falošný do vnútra uzavretý pokoj, ale zažíha nepokoj, ktorý nás posúva na cestu, nabáda nás, aby sme sa otvorili Bohu a bratom. Je ako oheň: kým nás zohrieva Božou láskou, chce spáliť naše sebectvo, osvetliť temné stránky života – všetci ich máme! -, zničiť falošné modly, ktoré nás zotročujú.
Po stopách biblických prorokov – spomeňme si napríklad na Eliáša a Jeremiáša – je Ježiš zapálený ohňom Božej lásky, a aby ju vo svete roznietil, nasadzuje sa osobne, miluje až do konca, teda až na smrť a smrť na kríži (porov. Flp 2,8). Je naplnený Duchom Svätým, ktorý sa prirovnáva k ohňu, a svojím svetlom a svojou silou odhaľuje milosrdnú tvár Boha a dáva plnosť tým, ktorí sú považovaní za stratených, rúca bariéry odstrkovania na okraj spoločnosti, lieči rany tela a duše, vnáša obnovu do takej nábožnosti, ktorá sa zúžila na vonkajšie praktiky. Preto je ohňom: mení, očisťuje.
Čo teda toto Ježišovo slovo, tento oheň, znamená pre nás, pre každého z nás – pre mňa, pre teba? Vyzýva nás, aby sme opätovne roznietili plameň viery, tak aby sa nestala niečím druhoradým alebo nejakým prostriedkom individuálnej prosperity, ktorý by nám dával unikať pred výzvami života a pred angažovanosťou v Cirkvi a v spoločnosti. V skutočnosti – ako povedal istý teológ – „viera v Boha nás zaisťuje, ale nie tak, ako by sme chceli my: teda nie aby nám zabezpečila nejakú paralyzujúcu ilúziu alebo blažené uspokojenie, ale aby nám umožnila konať“ (De Lubac, Sulle vie di Dio, Miláno 2008, 184). Viera skrátka nie je „uspávanka“, ktorá nás hojdá, aby sme zadriemali. Skutočná viera je oheň, ktorý horí na to, aby nás udržiaval bdelých a pracovitých aj v noci!
A tak si môžeme položiť otázku: Som zapálený pre evanjelium? Čítam si často evanjelium? Nosím ho so sebou? Viera, ktorú vyznávam a slávim, ma dostáva do blaženej nerušenosti, alebo vo mne zapaľuje oheň svedectva? Môžeme si tú otázku položiť aj ako Cirkev: Horí v našich spoločenstvách oheň Ducha, vášeň pre modlitbu a dobročinnú lásku, radosť z viery, alebo sa vlečieme v únave a zvykovosti, s mdlou tvárou, s bedákaním na perách a pretriasaním pletiek deň čo deň? Bratia a sestry, skontrolujme si to, aby sme aj my mohli povedať ako Ježiš: sme zapálení ohňom Božej lásky a chceme ho „vrhnúť“ na svet, priniesť ho všetkým, aby každý objavil Otcovu nežnosť a zakúsil Ježišovu radosť, ktorá rozširuje srdce – a Ježiš rozširuje srdce! – a robí život krásnym. Modlime sa za to k Presvätej Panne: nech sa ona, ktorá prijala oheň Ducha Svätého, prihovára za nás.