14.5.2018 Pápež v Lateráne odpovedal na otázky o obnove Rímskej diecézy
Svätý Otec sa v pondelok 14. mája stretol s rímskou diecézou v Pápežskej bazilike sv. Jána v Lateráne. Pastoračné stretnutie sa venovalo otázkam, ktoré vzišli z niekoľkomesačnej reflexie v jednotlivých farnostiach Rímskej diecézy o ťažkostiach pri ohlasovní Evanjelia.
Pápež František počas stretnutia odpovedal na štyri otázky, ktoré mu v mene všetkých prítomných položil Mons. Angelo De Donatis. Po spontánnych odpovediach predniesol Svätý Otec aj pripravený príhovor, v ktorom pozval diecézu k „novému exodu“:
„Pozývam vás nastúpiť na novú etapu cesty Cirkvi v Ríme, v určitom zmysle k „novému exodu“, novému štartu, ktorý obnoví našu identitu Božieho ľudu, bez oplakávania toho, čo musíme zanechať.“
Mons. Angelo De Donatis vo svojej prvej otázke poprosil pápeža Františka o radu, ako postupovať pri liečba „duchovných chorôb“. Spomenul, že reflexia v diecéze ukázala potrebu pátrať po hĺbkových duchovných koreňoch problémov:
„Bolo to ako musieť si priznať, že napriek našej snahe, i obetavej, niečo „je choré od koreňa“, podkopávajúc cirkevný organizmus a robiac ho v určitom zmysle neplodným. Ako si možno predstaviť, pokušenie frustrácie, trpkosti, si môže nájsť cestu a spolu s tým ide pocit nemohúcnosti. Bolo by to ako ocitnúť sa v mechanizme, ktorý beží naprázdno, a my nechceme ísť naprázdno. Chceme znova naštartovať, a naštartovať správne, tak aby tieto choroby boli začiatkom uzdravujúceho procesu. Ako na to? (…)“
Pápež František: „Niektoré slová ma zasiahli, napríklad to „od koreňa“. Keď sa hovorí o hriechoch, o slabostiach, o chorobách, vždy je potrebné ísť ku koreňom. Pretože inak choroby zostanú a budú sa vracať. Ďalej, ten postoj frustrácie, trpkosti, keď – a to je každodenná skúsenosť – pri spovedi hovorím vždy tie isté hriechy. Ak ty, keď sa ideš spovedať, si uvedomíš, že hovoríš to isté, zastav sa a polož si otázku, čo sa deje. Pretože inak príde trpkosť, že sa nič nemení… Nie. Vtedy potrebuješ pomoc. K trpkosti a k frustrácii dochádza vtedy, keď cítiš, že sa nemôžeš zmeniť, že sa nemôžeš uzdraviť. Zastav sa, premýšľaj.
Nemohúcnosť. Pán nás chce nechať rásť so skúsenosťou uzdravenia. Nie náhodou v Pán v Evanjeliách, bez toho že by bol akýmsi liečiteľom či čarodejníkom, neustále uzdravoval. Je to znak vykúpenia, znamenie toho, čo prišiel urobiť, uzdraviť naše korene. On nás uzdravil úplne: milosť uzdravuje do hĺbky. On neznecitlivuje, on uzdravuje. A túto skúsenosť uzdravenia – videli sme ako Pán vo svojom živote uzdravoval do hĺbky a pomocou duchovného rozhovoru – túto skúsenosť musíme zakúsiť my ako diecézna cirkev.
Ale ako to urobiť? Každý z nás musí nájsť cestu. Ako to spraviť? Sám to nedokážeš, sám sa nikto nemôže uzdraviť. Nikto. Je potrebný niekto, kto mi pomôže. Ten prvý je Pán. Keď je identifikovaná choroba, identifikovaný hriech, identifikovaný nedostatok, identifikovaný koreň – ten trpký koreň, o ktorom hovorí List Hebrejom –, keď máme identifikovaný ten trpký koreň, ako prvé mám hovoriť s Pánom: „Pozri toto je to, čo mám, nedokážem sa zastaviť, padám stále v tej istej veci.“ A potom, mám hľadať niekoho, kto mi pomôže, ísť do „ambulancie“, čiže nájsť nejakú dobrú dušu, ktorá má túto charizmu pomáhať. A nemusí to byť nevyhnutne kňaz: charizma duchovného sprevádzania je laickou charizmou, ktorá sa dostáva s krstom – aj kňazi ju majú, keďže sú pokrstení, Bohu vďaka! – tou charizmou môže byť komunita, môže to byť staršia osoba, mladý človek, manžel… Skrátka, dať si pomôcť niekým druhým a hovoriť s ním: „Pozri sa na toto…“ Hovoriť s Ježišom, hovoriť s iným, hovoriť s Cirkvou. Myslím si, že toto by bol prvý krok.“
Pápež odporúčal aj vhodné čítanie s metódami, ako sa vysporiadať s určitými duchovnými chorobami, konkrétne napr. knihu Claudia Acquavivu, ktorú pred dvoma rokmi podaroval všetkým kardinálom k Vianociam.
?“