14.4.2022 Pápež slávil omšu s umývaním nôh vo väznici v Civitavecchii
Každý Zelený štvrtok čítame tento úryvok z evanjelia: je to jednoduché. Ježiš je so svojimi priateľmi, učeníkmi, pri večeri, pri veľkonočnej večeri. Ježiš umýva svojim učeníkom nohy – to je zvláštna vec, ktorú urobil: v tom čase nohy umývali otroci pri vchode do domu. A potom Ježiš – gestom, ktoré sa tiež dotýka srdca – umyje nohy zradcovi, tomu, ktorý ho zapredáva. Takýto je Ježiš a tomuto nás učí: jednoducho si musíte vzájomne umývať nohy. Je to symbol: musíte si navzájom slúžiť, jeden slúži druhému, bez zištnosti.
Aké by to bolo pekné, keby sa to dalo robiť každý deň a všetkým ľuďom: ale vždy sa nájde zištný záujem, ktorý je ako had, ktorý sa vplazí. A my sa pohoršujeme, keď hovoríme: „Išiel som na ten a ten verejný úrad a zapýtali si odo mňa bakšiš“. Z tohto je človeku zle, lebo je to nedobré. No my sami koľkokrát v našom živote hľadáme svoj vlastný záujem, akoby sme si navzájom chceli dávať zaplatiť bakšiš. Namiesto toho je dôležité robiť všetko bez zištného záujmu: jeden slúži druhému, jeden druhému je bratom, jeden druhému pomáha rásť, jeden druhého napráva, a takto sa veci musia pohnúť dopredu. Slúžiť!
A potom Ježišovo srdce, ktoré zradcovi hovorí: „Priateľ“ a tiež čaká na neho až do konca: všetko odpúšťa. Chcel by som to dnes vložiť do sŕdc nás všetkých, aj do môjho: Boh odpúšťa všetko, a Boh vždy odpúšťa! Sme to my, kto sa unavuje prosiť o odpustenie. A každý z nás má možno v srdci niečo, čo už nejaký čas nosí, čo v ňom hrkoce, nejakého malého kostlivca ukrytého v skrini. Nuž poproste Ježiša o odpustenie: on odpúšťa všetko. Chce len našu dôveru, s ktorou požiadame o odpustenie. Môžete to robiť, keď ste sami, keď ste s inými spoločníkmi, keď ste s kňazom. Toto je krásna modlitba na dnešný deň: „Nuž, Pane, odpusť mi. Ja sa budem snažiť slúžiť iným, ale ty mi slúž svojím odpustením.“ On takto zaplatil odpustením.
Toto je myšlienka, ktorú by som vám rád zanechal: Slúžiť, pomáhať si navzájom a byť si istí, že Pán odpúšťa. A koľko odpustí? Všetko! A do kedy tak bude robiť? Vždy! On sa neunavuje odpúšťať: to my sa unavujeme prosiť o odpustenie.
A teraz sa pokúsim urobiť to isté, čo urobil Ježiš: umyť nohy. Robím to zo srdca, pretože my kňazi by sme mali byť prví, ktorí slúžia druhým, a nie z nich ťažia. Klerikalizmus nás niekedy vedie na takú cestu. Musíme však slúžiť. Toto je znamenie, je to aj znamenie lásky k týmto bratom a sestrám a k vám všetkým, ktorí ste tu; znamenie, ktoré znamená: „Nikoho neodsudzujem. Snažím sa slúžiť všetkým.“ Je tu niekto, kto súdi, ale je to dosť zvláštny sudca, Pán: súdi a odpúšťa. Nasledujme tento obrad s túžbou slúžiť a odpúšťať si.“