14.2.2018 Pápež slávil Popolcovú stredu na rímskom Aventíne: „Zastav sa, pozeraj, vráť sa!“
„Pôstne obdobie je vhodným časom doladiť falošné akordy nášho kresťanského života a prijať vždy novú, radostnú a nádejeplnú zvesť o Pánovej Pasche. Cirkev nám vo svojej materinskej múdrosti navrhuje venovať osobitnú pozornosť všetkému, čo by mohlo vnášať hrdzu a chlad do nášho veriaceho srdca.
Pokušenia, ktorým sme vystavení sú rôznorodé. Každý z nás pozná ťažkosti, ktorým musí čeliť. A je smutné konštatovať ako sa uprostred každodenných udalostí dvíhajú hlasy, využívajúce bolesť a neistotu a nevedia zasievať nič iné, než nedôveru. A ak ovocím viery je činorodá láska – ako rada opakovala Matka Terézia z Kalkaty – ovocím nedôvery je apatia a rezignácia. Nedôvera, apatia a rezignácia: to sú démoni, ktorí spaľujú a ochromujú dušu veriaceho ľudu.
Pôstne obdobie je zvlášť príhodným časom, v ktorom môžeme odhaliť tieto a mnohé iné pokušenia a umožniť, aby naše srdce bilo podľa pulzu Ježišovho srdca. Celá táto liturgia je presiaknutá takýmto duchom a možno povedať, že sa ozýva v troch slovách, ktoré sa nám ponúkajú aby „zohriali srdcia veriacich“: zastav sa, pozeraj sa, vráť sa.
Zastav sa trochu a zanechaj tento nepokoj a nezmyselné naháňanie sa, ktoré napĺňa srdce trpkosťou z pocitu že človek nikdy k ničomu nedôjde. Zastav sa, zanechaj tento tlak, nútiaci ťa žiť zrýchlene, ktorý rozptyľuje, delí a napokon ničí čas pre rodinu, čas pre priateľstvo, čas na deti, čas na starých rodičov, čas na vďaku… čas na Boha.
Zastav sa trochu pred potrebou, aby ťa stále všetci videli, pred potrebou byť stále „vo výklade“, pre ktorú sa zabúda na hodnotu intimity a uzobranosti.
Zastav sa trochu pred sebavedomým pohľadom a prchavými pohŕdavými poznámkami, z ktorých sa rodí zabúdanie na nežnosť, súcit a rešpekt pri stretnutiach s druhými, zvlášť so zraniteľnými, chorými a pred tými, čo sa topia v hriechu a v omyle.
Zastav sa trochu pred sklonom chcieť mať všetko pod kontrolou, chcieť všetko vedieť, všetko devastovať. Tieto postoje sa v tebe rodia keď zabudneš na vďaku za dar, ktorým je život a toľké dobrá, ktoré si dostal.
Zastav sa trochu pred ohlušujúcim hlukom, v ktorom odumiera a stráca sa náš sluch a necháva nás zabúdať na plodnú a tvorivú moc ticha.
Zastav sa trochu a neživ v sebe sterilné a neplodné city, ktoré pochádzajú z uzavretosti a sebaľútosti a bránia ti ísť v ústrety druhým a deliť sa s nimi o ťažkosti a bolesti.
Zastav sa pred prázdnotou toho, čo je chvíľkové, prchavé a povrchné, čo nás zbavuje koreňov, vzťahov a hodnoty spoločného kráčania životom.
Zastav sa. Postoj, aby si sa mohol pozerať a kontemplovať!
Pozeraj. Hľaď na znamenia, ktoré nedovolia uhasiť lásku, ktoré udržiavajú pri živote oheň viery a nádeje. Živé tváre, vyžarujúce nehu a Božiu dobrotu, ktorá pôsobí medzi nami.
Pozeraj na tvár našich rodín, ktoré sa deň čo deň rozhodujú kráčať životom s veľkým úsilím uprostred toľkých neistôt a tiesní a ktorí sa nevzdávajú snahy vytvoriť zo svojho domu školu lásky.
Pozeraj na tváre, ktoré sa nás pýtajú, tváre našich detí a mladých, plné budúcnosti a nádeje, plné zajtrajška a schopností, ktoré si vyžadujú pozornosť a ochranu. Živé klíčky lásky a života, ktoré si stále kliesnia cestu medzi našimi nerozumnými a egoistickými výpočtami.
Pozeraj na tváre našich starých, zvráskavené prežitým časom: tváre, nesúce živú pamäť nášho ľudu. Tváre účinnej Božej múdrosti.
Pozeraj na tváre našich chorých a tých, čo sa o nich starajú; tváre, ktoré nám vo svojej krehkosti a vo svojej službe pripomínajú, že hodnotu ktorejkoľvek osoby nemožno nikdy zúžiť na otázku kalkulácií alebo úžitku.
Pozeraj na kajúce tváre toľkých, čo sa snažia uzdraviť svoje omyly a chyby a vychádzajúc zo svojich bied a bolestí snažia sa tieto situácie premeniť a kráčať ďalej životom.
Pozeraj a kontempluj tvár Ukrižovanej Lásky, ktorá aj dnes z kríža dáva nádej; ruku, vytretú k tým, čo sa tiež cítia ukrižovaní, ktorí vo svojom živote zakúšajú ťarchu pádov, oklamania a ilúzií.
Pozeraj a kontempluj konkrétnu tvár ukrižovaného Krista, ukrižovaného z lásky ku všetkým bez rozdielu. Všetkým? Áno, všetkým. Hľadieť na jeho tvár je pozvanie, plné nádeje tohto pôstneho obdobia, aby sme premáhali démonov nedôvery, apatie a rezignácie. Tvár, ktorá nás povzbudzuje volať: Božie kráľovstvo je možné!
Zastav sa, pozeraj a vráť sa. Vráť sa do domu tvojho Otca. Vráť sa bez strachu do túžobného a otvoreného náručia tvojho Otca, plného milosrdenstva, ktorý ťa čaká (porov. Ef 2, 4)!
Vráť sa! Neboj sa: toto je príhodný čas vrátiť sa domov, do domu „môjho Otca a vášho Otca“ (porov. Jn 20, 17). Toto je čas, aby sme sa nechali dotknúť srdca… Zotrvať na ceste zla je len zdrojom ilúzií a smútku. Pravý život je niečo veľmi odlišné, a naše srdce to vie veľmi dobre. Boh sa neunaví vystierať svoju ruku (porov. bula Misericordiae Vultus, 19).
Neboj sa a vráť sa, aby si zakúšal uzdravujúcu a uzmierujúcu Božiu nežnosť! Nechaj, nech Pán uzdraví rany hriechu a nech sa naplní proroctvo, dané našim otcom: „A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa“ (Ez 36, 26).
Zastav sa, pozeraj, vráť sa!