14.12.2016 Generálna audiencia v adventnej atmosfére: Vianočná radosť vychádza z odpustenia
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Približujeme sa k Vianociam a prorok Izaiáš nám ešte raz pomáha otvoriť sa nádeji prijímajúc Dobrú zvesť o príchode spásy. Izaiášova 52. kapitola začína pozvaním adresovaným Jeruzalemu, aby sa prebudil, striasol zo seba prach a reťaze a zaodel sa do tých najkrajších šiat, lebo Pán prišiel oslobodiť svoj ľud (v. 1-3). A dodáva: «Môj ľud spozná moje meno, preto v ten deň (spozná), že som to ja, čo vraví: Hľa, tu som!» (v. 6).
Na toto „hľa, tu som“ vyslovené Bohom, ktoré sumarizuje všetku vôľu spásy a priblíženia sa k nám, odpovedá podľa prorokovho pozvania radostná pieseň Jeruzalema. Ide o veľmi dôležitý historický okamih. Je to koniec Babylonského vyhnanstva, pre Izrael je to možnosť znovuobjaviť Boha a vo viere – vo viere – znovuobjaviť seba samého. Pán sa stáva blízkym a „malý zvyšok“, teda malý ľud, ktorý zostal po vyhnanstve, „malý zvyšok“, ktorý vo vyhnanstve vytrval vo viere, ktorý prešiel krízou a neprestal aj naďalej veriť a dúfať ani uprostred tmy, ten „malý zvyšok“ bude môcť uvidieť Božie zázraky.
V tomto bode prorok pripája radostný spev: «Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“ […] Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema», – sutiny musia spievať, lebo je tu vyslobodenie, je tu obnova –«Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema, veď Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem! Pán si obnažil sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha» (Iz 52,7.9-10).
Až potiaľto to bol Izaiáš. Tieto Izaiášove slová, pri ktorých sa chceme trochu pristaviť, sa odvolávajú na zázrak pokoja a robia to veľmi osobitným spôsobom, upieraním svojho zraku nie na posla, ale na jeho nohy, ktoré bežia rýchlo: «Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti…».
Zdá sa to byť ženích z Piesne piesní, ktorý beží za svojou milovanou: «Hľa, on prichádza! Po horách skáče, po vŕškoch hupká» (Pies 2,8). Tak aj posol pokoja beží prinášajúc radostnú zvesť oslobodenia, spásy a rozhlasujúc, že Boh kraľuje.
Boh neopustil svoj ľud a nenechal sa premôcť zlom, lebo on je verný, jeho milosť je väčšia než hriech. Toto sa musíme naučiť. Lebo sme tvrdohlaví! A nevieme sa tomu naučiť. Položím však otázku: Kto je väčší – Boh či hriech? Kto? [zhromaždenie: Boh!] Nie ste však o tom presvedčení! Nepočujem dobre! [zhromaždenie: Boh!] Boh! A kto nakoniec zvíťazí? Boh či hriech? [zhromaždenie: Boh!] A je Boh schopný zvíťaziť aj nad tým najväčším hriechom? Aj nad tým najzahanbujúcejším hriechom? Aj nad tým najstrašnejším hriechom, nad najhorším zo všetkých hriechov? Je schopný nad ním zvíťaziť? [zhromaždenie: Áno!] A táto otázka nie je ľahká. Uvidíme, či je medzi vami nejaká teologička či teológ, aby odpovedal: Akou zbraňou víťazí Boh nad hriechom? [zhromaždenie: Láskou!] Výborne! Je tu mnoho teológov! Výborne!
A toto – že Boh víťazí nad hriechom – znamená, že „Boh kraľuje“; toto sú slová viery v Pána, ktorého moc sa skláňa nad ľudstvom, znižuje sa, aby ponúkol milosrdenstvo a oslobodil človeka od toho, čo v ňom deformuje krásny Boží obraz, lebo keď sme v hriechu, Boží obraz je zdeformovaný. A naplnením veľkej lásky bude práve kráľovstvo nastolené Ježišom, to kráľovstvo odpustenia a pokoja, ktoré oslavujeme Vianocami a ktoré sa definitívne uskutočňuje na Veľkú noc. A tou najkrajšou radosťou Vianoc je vnútorná radosť pokoja: Pán zmazal moje hriechy, Pán mi odpustil, Pán bol ku mne milosrdný, prišiel ma zachrániť. To je radosť Vianoc.
Toto sú, bratia a sestry, dôvody našej nádeje. Vtedy, keď sa všetkému zdá byť koniec, keď sa tvárou v tvár mnohým negatívnym skutočnostiam viera stáva namáhavou a prichádza pokušenie povedať, že nič viac nemá zmysel, hľa, je tu naopak dobrá správa nesená tými rýchlymi nohami: Boh prichádza uskutočniť niečo nové, nastoliť kráľovstvo pokoja; Boh „si obnažil svoje rameno“ a prichádza priniesť slobodu a útechu. Zlo nebude navždy víťaziť, bolesť má svoj koniec. Zúfalstvo je porazené, lebo Boh je medzi nami.
A aj my sme súrení trochu sa prebudiť, tak ako Jeruzalem, podľa prorokovho pozvania; sme povolaní stať sa mužmi a ženami nádeje, spolupracujúc na príchode tohto kráľovstva svetla adresovaného všetkým, mužom a ženám nádeje. „Ja však v nič nedúfam, pre mňa je všetkému koniec“ – to je kresťan, čo nie je schopný hľadieť na horizonty nádeje a pred jeho srdcom stojí jedine múr. Boh však rúca tieto múry prostredníctvom odpustenia! A pre to je tu naša modlitba, aby nám Boh dal každý deň nádej a aby ju dal všetkým. Tú nádej, ktorá sa rodí vtedy, keď vidíme Boha v jasličkách v Betleheme. Posolstvo Dobrej zvesti, ktoré nám bolo zverené, je naliehavé, aj my musíme utekať, tak ako posol na horách, lebo svet nemôže čakať, ľudstvo má hlad a smäd po spravodlivosti, pravde, po pokoji.
A uvidiac drobné betlehemské Dieťatko maličkí sveta spoznajú, že prísľub sa naplnil, posolstvo sa uskutočnilo. V práve narodenom dieťatku, vo všetkom odkázanom na pomoc, zavinutom v plienkach a uloženom v jasličkách, je ukrytá všetka moc Boha, ktorý zachraňuje. Je treba otvoriť srdce – Vianoce sú dňom, kedy treba otvoriť srdce – je treba otvoriť srdce voči toľkej maličkosti, ktorá je tam, v tom Dieťatku a voči toľkému úžasu, ktorý je tam. Je to úžas Vianoc, na ktorý sa s nádejou pripravujeme v tomto čase Adventu. Je to prekvapenie Boha – Dieťaťa, chudobného Boha, slabého Boha, Boha, ktorý opúšťa svoju veľkosť, aby sa stal blízkym každému z nás. Ďakujem.