13.10.2017 Ranná homília: Diablovým zvodom falošnej pohody odoláme hľadiac na kríž
Len Kristus na kríži nás zachráni pred démonmi, ktorí nás vedú k „pomalému skĺzavaniu do svetskosti“. Zachráni nás aj pred„pobláznením“, o ktorom hovorí sv. Pavol v liste Galaťanom a pred „zvodmi“. Takto sa zamýšľal dnes ráno počas svätej omše v Dome sv. Marty pápež František nad Evanjeliom sv. Lukáša (Lk 11,15-26), v ktorom Ježiš hovorí: „Ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“. Následne Svätý Otec pozval k spytovaniu svedomia ohľadom skutkov lásky, „tých, ktoré nás niečo stoja“, ale ktoré „nás posunú k väčšej pozornosti“ a ostražitosti voči „prefíkancom“, čiže proti démonom.
Pán žiada, aby sme boli ostražití“, aby sme neupadli do pokušenia. Preto je kresťan stále „na stráži, je ostražitý, je opatrný“, ako „hliadka“. Evanjelium hovorí o boji medzi Ježišom a démonom, o tom, ako „podaktorí“ šírili reči, že Kristus koná svoje činy vďaka „dovoleniu od Diabla“. Ježiš nerozpráva podobenstvo, ale priamo „vyjadruje pravdu“ o tom, že nečistý duch, keď „vychádza z človeka“, vyberie sa „na opustené miesta“, hľadajúc odpočinok. A keď ho nenájde, rozhodne sa vrátiť tam odkiaľ vyšiel, tam, kde býva „slobodný“ človek. A vtedy si démon priberie so sebou „ďalších sedem duchov horších od neho“, a tak aj „stav toho človeka“ bude „horší ako predtým“. Práve toto slovo „horší“ má v evanjeliovom úryvku „veľkú silu“, pretože démoni vstupujú „nebadane“:
„Začínajú byť súčasťou života. Aj s ich ideami a ich inšpiráciami, pomáhajú tomu človeku žiť lepšie … a vstúpia do života človeka, do jeho srdca a vo vnútri ho začínajú meniť, no pozvoľna, bez veľkého rozruchu. Je to niečo iné ako posadnutie diablom, ktoré je silné: toto je posadnutie diablom takpovediac „salónne“. A takýmto spôsobom diabol pomaličky spôsobuje v našom živote zmenu našich kritérií, aby nás priviedol k svetáckosti. Maskuje sa v našom spôsobe reagovania, a my si to ťažko uvedomíme. A tak človek, ktorý bol oslobodený od jedného démona, stane sa človekom zlým, v područí svetáckosti. A to je to, čo chce diabol: svetáckosť.“
Svetáckosť je tiež „ďalším krokom k ‚ovládnutiu’ démonom. Je to „počarenie“, je to „zvod“. Pretože on je „otec zvádzania“. A keď démon vstúpi „tak pokojne, tak vychovane, a ovládne naše postoje“, naše hodnoty „prejdú od služby Bohu k svetáckosti“. Takto sa stávame „vlažnými a svetáckymi kresťanmi“, „zmiešaninou“, tak ako „miešaný kompót“, medzi „duchom sveta a duchom Boha“. To všetko nás „vzďaľuje od Pána“.čo sa dá urobiť, aby sme „neupadli“ a aby sme sa z takejto situácie dostali. Zdôraznil potrebu „byť bdelými“, „nenechať sa vyľakať“ a konať s „pokojom“.
„Bdieť znamená rozumieť, čo sa deje v mojom srdci, znamená zastaviť sa a skontrolovať svoj život: Som kresťan? Vychovávam moje deti viac-menej dobre? Môj život je kresťanský, alebo svetácky? – Ako to môžem spoznať? Pomocou toho istého receptu, aký dáva Pavol: hľadieť na ukrižovaného Krista. Len tak rozpoznáme, kde je svetáckosť prítomná, a ona sa rozpadne pred Pánovým krížom. V tomto spočíva zmysel mať pred očami Krista na kríži, nie je to ozdoba; je to presne to, čo nás zachraňuje od týchto počarení, od týchto zvodov, ktoré nás vedú k svetáckosti“.
Svätý Otec vyzval klásť si otázku, či hľadíme na „ukrižovaného Krista“, či sa modlíme „krížovú cestu, aby sme poznali cenu vykúpenia“, nielen z hriechov, „ale aj zo svetáckosti“.
„Potom, ako som povedal, spytovanie svedomia: vnímať, čo sa deje. Ale vždy pred Kristom ukrižovaným. Modlitba. A potom, je dobré niečo v sebe prelomiť, ale nie kosti: prelomiť pohodlné postoje skutkami lásky. Som pohodlný? Nuž urobím to, čo ma bude niečo stáť. Navštíviť chorého, pomôcť niekomu, kto to potrebuje… Nejaký skutok lásky. A toto prelomí tú pohodu, ktorú chce vytvoriť démon, tí siedmi démoni spolu s tým hlavným, aby dosiahli duchovnú svetáckosť.“