Drahí bratia,
som osobitne rád, že sa s vami môžem stretnúť v tomto Pôstnom období pri príležitosti tohtoročného Kurzu o internom fóre, ktoré zorganizovala Apoštolská penitenciária. Srdečne pozdravujem kardinála Maura Piacenzu, veľkého penitenciára a ďakujem mu za jeho zdvorilé slová. Ďakujem mu za blahoželanie, ktoré mi venoval, avšak chcel by som pripomenúť ešte iné výročie: okrem toho zajtrajšieho, dvoch rokov pontifikátu, na dnes pripadá 57 rokov od začiatku môjho rehoľného života. Modlite sa za mňa! Pozdravujem regenta, Mons. Krzysztofa Nykiela, prelátov, oficiálov a zamestnancov Penitenciárie, kolégiá riadnych a mimoriadnych penitenciárov pápežských bazilík in Urbe, a vás všetkých, účastníkov kurzu, ktorého pastoračným cieľom je pomôcť novým kňazom a kandidátom na posvätný stav pri správnom vysluhovaní sviatosti zmierenia. Sviatosti, ako vieme, sú miestom blízkosti a Božej nežnosti voči ľuďom; sú konkrétnym spôsobom, akým na nás Boh myslel, chcel nám vyjsť v ústrety, ktorým nás chcel objať, bez toho, aby sa hanbil za nás a naše limity.
Medzi sviatosťami najmä spoveď zvláštnym spôsobom sprítomňuje milosrdnú tvár Boha: sprítomňuje ho a nepretržite, bez prestávky ukazuje. Nikdy nezabúdajme, ani ako kajúcnici, ani ako spovedníci: Neexistuje nijaký hriech, ktorý by Boh nemohol odpustiť! Ani jediný! Nemožno odpustiť iba to, čo sa odvracia od Božieho milosrdenstva, tak ako ani ten, kto sa odvracia od slnka, nemôže byť osvetlený ani ohriaty.
Vo svetle tohto úžasného daru od Boha by som chcel podčiarknuť tri usmernenia: vnímať túto sviatosť ako nástroj na výchovu k milosrdenstvu, nechať sa vychovávať pri jej vysluhovaní, uchovávať si nadprirodzený pohľad.
Toľkokrát sa zamieňa milosrdenstvo s takzvaným «byť spovedníkom so širokými rukávmi». Ale, pamätajte na to, že ani spovedník so širokými rukávmi, ani rigidný spovedník nie sú milosrdní. Ani jeden z týchto dvoch. Prvý preto, že hovorí: ‚Ale choď ďalej, toto nie je hriech: choď, choď!‘ Druhý preto, že hovorí: ‚Nie, zákon diktuje…‘ Ale ani jeden z tých dvoch nemá kajúcnika za brata, nevezme ho za ruku a nesprevádza ho na jeho ceste obrátenia! Jeden povie: ‚Choď pokojne, Boh všetko odpúšťa. Choď, choď!‘ Druhý povie: ‚Nie, zákon to zakazuje‘. Na rozdiel od toho, milosrdný ho počúva, odpúšťa mu, berie ho za ruku a sprevádza, pretože konverzia síce začína možno dnes, ale musí pokračovať vďaka vytrvalosti. Ujíma sa ho ako Dobrý pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu a kladie si ju na ramená.“
Nenechajme sa však pomýliť: toto je veľmi dôležité. Milosrdenstvo znamená prevziať na seba starostlivosť o brata či sestru a pomáhať im kráčať. Nie hovoriť: ‚choď, len choď!‘, alebo zaujať postoj rigídnosti. Toto je veľmi dôležité. A kto to môže urobiť? Spovedník, ktorý sa modlí, spovedník, ktorý plače, spovedník, ktorý si uvedomuje, že je väčším hriešnikom ako penitent, a ak nevykonal tú ošklivú vec, ktorú penitent vyznáva, je to iba vďaka Božej milosti. Byť milosrdný, značí byť nablízku a sprevádzať proces konverzie.
Bolo nám tiež často dané byť súčasťou skutočných zázrakov obrátenia. Ľudia, ktorí sú mesiace, ba dokonca roky pod nadvládou hriechu a ktorí sa ako márnotratný syn v sebe navrátia a rozhodnú sa vstať a prinavrátiť sa do domu Otca (porov. Lk 15,17), aby prosili o odpustenie. Aké je len pekné prijať týchto kajúcich bratov a sestry prostredníctvom žehnajúceho objatia milosrdného Otca, ktorý nás veľmi miluje a raduje sa z každého syna, ktorý sa k nemu vráti s celým srdcom!
Koľko sa len môžeme naučiť z obrátenia a z kajania sa našich bratov, ktorí nás pobádajú, aby sme si aj my spytovali svedomie: ja, kňaz, milujem Pána tak, ako táto starenka? Ja kňaz, ktorý som sa stal služobníkom jeho milosrdenstva, som schopný mať milosrdenstvo, ktoré má srdce tohto kajúcnika? Ja, spovedník, mám ochotu k zmene, ku konverzii ako tento kajúcnik, ktorému som bol daný k službám? Koľkokrát nás tieto osoby vychovávajú.
A ak som nevykonal podobnú vec, nepadol som do tohto ohyzdného hriechu alebo nie som vo väzení, je to z čistej Božej milosti, iba kvôli tomu! Nie pre vlastné zásluhy. A toto máme pociťovať vo chvíli, keď vysluhujeme túto sviatosť. Aj spôsob počúvania vyznania hriechov má byť nadprirodzený: počúvať nadprirodzeným, božím spôsobom, ktorý rešpektuje dôstojnosť a osobné dejiny každého tak, že môže pochopiť, čo Boh od neho či od nej chce. Preto je Cirkev povolaná «uviesť svojich členov – kňazov, rehoľníkov aj laikov – do tohto „umenia sprevádzať“, aby sa všetci naučili zobúvať si sandále pred svätou zemou druhého človeka», (porov. Evangelii gaudium, 169). Aj najväčší hriešnik, ktorý prichádza pred Boha poprosiť o odpustenie, je «svätou zemou» a aj ja, ktorý mu mám v mene Boha odpustiť, môžem urobiť ešte horšie veci ako tie, ktorých sa dopustil on. Každý veriaci penitent, ktorý prichádza do spovednice je «svätá zem», ktorú treba obrábať s oddanosťou, starostlivosťou a pastoračnou pozornosťou.
Drahí bratia, želám vám, aby ste by využili pôstny čas na osobné obrátenie a aby ste sa veľkodušne venovali spovedaniu tak, aby Boží ľud mohol očistený vstúpiť do slávenia Veľkej noci, ktorá predstavuje definitívne víťazstvo Božieho milosrdenstva nad všetkým zlom sveta. Zverme sa príhovoru Panny Márie, Matky milosrdenstva a Útočisku hriešnikov. Ona vie, ako pomáhať nám, hriešnikom. Veľmi rád čítam Príbehy sv. Alfonza Márie de’ Liguori a niektoré kapitoly jeho knihy «Sláva Márie». Tie príbehy o Panne Márii, ktorá je vždy útočiskom hriešnikov a hľadá cestu, aby Pán všetko odpustil. Nech nás ona učí tomuto umeniu. Zo srdca vás žehnám a prosím vás, modlite sa za mňa. Vďaka.