15.2.2018 Motu proprio o zrieknutí sa cirkevného úradu v 75 rokoch – Imparare a congedarsi
Svätý Otec František upravil doterajšie pravidlá o zrieknutí sa cirkevného úradu z dôvodu dosiahnutia veku 75 rokov, ktoré sa týkajú najmä diecéznych biskupov a predstaviteľov niektorých úradov s pápežským menovaním.
Dnes publikovaným apoštolským listom motu proprio s talianskym názvom Imparare a congedarsi (Naučiť sa lúčeniu)
„Naučiť sa lúčeniu“ – to je to, o čo som žiadal komentujúc čítanie zo Skutkov apoštolov (porov. 20,17-27) v modlitbe za duchovných pastierov (porov. Homília v Dome sv. Marty, 30. mája 2017). Skončenie cirkevného úradu sa musí považovať za integrálnu súčasť samotnej služby, keďže si vyžaduje novú formu disponibility.
Tento vnútorný postoj je potrebný rovnako vtedy, keď sa z dôvodu veku musí človek pripraviť na zanechanie svojej funkcie, ako i keď je požiadaný, aby pokračoval v tejto službe na dlhšie obdobie napriek dosiahnutiu veku 75 rokov (porov. Príhovor rektorom a študentom rímskych pápežských kolégií, 12. mája 2014).
Kto sa pripravuje predložiť zrieknutie sa úradu, musí sa primerane pripraviť pred Bohom, zrieknuc sa túžby po moci a predstavy o svojej nenahraditeľnosti. Toto pomôže prekonať s pokojom a dôverou ten moment, ktorý by inak mohol byť bolestivý a konfliktný. Zároveň ten, kto v pravde príjme túto nevyhnutnosť rozlúčiť sa, musí rozlíšiť v modlitbe, ako bude žiť novú etapu, ktorá sa začne, vypracujúc si nový životný plán, vyznačujúci sa pokiaľ možno prísnosťou, pokorou, modlitbou príhovoru, časom venovaným čítaniu a ochotou k vykonávaniu jednoduchých pastoračných služieb.
Na druhej strane, ak je dotyčný výnimočne požiadaný pokračovať v službe na dlhšie obdobie, znamená to veľkodušne zanechať vlastný nový životný plán. Táto situácia však nemá byť pokladaná za privilégium, ani za osobný úspech, ani za akúsi povinnú láskavosť z dôvodu priateľských alebo blízkych väzieb, ani za poďakovanie za kvalitne vykonané služby. Každé prípadné predĺženie možno chápať len z tých dôvodov, ktoré sú vždy spojené so všeobecným dobrom Cirkvi. Toto pápežské rozhodnutie nie je automatickým aktom, ale aktom riadenia; v dôsledku toho si vyžaduje cnosť obozretnosti, ktorá pomôže, prostredníctvom adekvátneho rozlišovania, dospieť k správnemu rozhodnutiu.
Len ako príklad uvediem niektoré z možných dôvodov: dôležitosť primeraného dokončenia projektu veľmi osožného pre Cirkev; výhoda pre zabezpečenie kontinuity dôležitých diel; niektoré ťažkosti spojené so zložením dikastéria v prechodnom období; dôležitosť prínosu, aký daná osoba môže dať k aplikovaniu smerníc nedávno vydaných Svätou stolicou alebo k uplatneniu nových magisteriálnych usmernení.“