12.12.17 obraz Panny Márie s tmavou pleťou,matky,ktorá je schopná vziať na seba črty svojich detí,aby im dala cítiť,že majú účasť na jej požehnaní

12.12.2017 Pápež František už po štvrtý raz predsedal slávnosti Guadalupskej Panny Márie

Evanjelium, ktoré práve odznelo (Lk 1,39-48), je predslovom k dvom veľkým chválospevom: k Máriinmu chválospevu, známemu ako Magnificat a k Zachariášovmu chválospevu Benedictus, a ja ho rád nazývam „Alžbetiným chválospevom, alebo chválospevom plodnosti“. Tisíce kresťanov vo všetkých končinách sveta začínajú deň so spevom: „Nech je zvelebený Pán“ a končia svoj deň ohlasujúc Pánovu vznešenosť, „lebo dobrotivo zhliadol na poníženosť“ svojich služobníkov.

Touto formou sa veriaci z rozličných národov deň čo deň snažia spomínať;  pamätať na to, že z pokolenia na pokolenie sa rozširuje Božie milosrdenstvo na všetok ľud, tak ako to prisľúbil našim otcom. A v tomto kontexte vďačnej spomienky sa rodí Alžbetin chválospev v podobe otázky: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ A Alžbetu, ženu poznamenanú znakom neplodnosti, nachádzame  spievajúcu v znamení plodnosti a úžasu.

Chcel by som dať dôraz na tieto dva aspekty: Alžbeta, žena v znamení neplodnosti a v znamení plodnosti.

1. Alžbeta, žena neplodná,so všetkým tým, čo z toho vyplývalo pre náboženskú mentalitu jej doby, ktorá považovala neplodnosť ako boží trest v dôsledku vlastného alebo manželovho hriechu. Znamenie hanby, nesené na vlastnom tele, nútiace človeka buď cítiť sa vinným za hriech, ktorý nespáchal, alebo mať pocit menejcennosti, že nedosahuje úroveň, aká sa od neho očakávala. Predstavme si v tejto chvíli pohľady jej príbuzných, jej susedov, jej samej… Ide o neplodnosť, ktorá zasahuje do hĺbky a vedie až k ochromeniu celého života. Neplodnosť, ktorá môže mať mnoho mien a podôb zakaždým, keď nejaký človek cíti na svojom tele hanbu ako niekto so škvrnou alebo keď zakusuje menejcennosť.

Takto to môžeme badať u indiána Juana Diega, keď hovorí Márii: „ja pravdu povediac nič neznamenám, som ako taký kúsok povrazu, krídlo, chvost či prívesok, podriadený ľuďom a na obtiaž druhým; nebývam a ani nechodievam tam, kam ma chcete vyslať“ (Nican Mopohua, 55).

Takisto – ako nám to dali jasne vidieť latinskoamerickí biskupi – môže byť tento pocit u našich „indiánskych a afroamerických komunít, s ktorými sa v mnohých situáciách nezaobchádza dôstojne a s rovnosťou príležitostí; alebo u mnohých žien, ktoré sú vylúčené z dôvodu pohlavia, rasy alebo sociálno-ekonomickej situácie; u mladých, ktorým sa dostáva nekvalitné vzdelanie a nemajú príležitosť pokračovať vo svojich štúdiách, ani vstúpiť na trh práce, aby sa vzchopili a založili si rodinu; u mnohých chudobných, nezamestnaných, migrantov, vysídlených, roľníkov bez pôdy, ktorí sa snažia prežiť cez šedú ekonomiku; u detí, chlapcov i dievčat nútených k detskej prostitúcii, previazanej mnohokrát so sexuálnou turistikou“ (porov. Dokument z Aparecidy, 65).

2. Popri Alžbete ako žene neplodnej, kontemplujeme aj Alžbetu ako ženu plodnú a žasnúcu.To ona ako prvá rozpoznáva Máriu a žehná jej. Je to ona, čo vo svojej starobe zakúsila na vlastnom živote, na vlastnej koži, ako sa napĺňa prísľub, daný Bohom. Tá, ktorá nemohla mať deti, nosí vo svojom lone predchodcu spásy. V nej chápeme, že Božím snom nie je a ani nebude neplodnosť jeho detí, ani to, aby boli poznačené škvrnou či naplnené hanbou, ale to, aby sa v nich rodil spev dobrorečenia.

Rovnakým spôsobom to vidíme u Juana Diega. Bol to práve on a nik iný, ktorý niesol na svojom plášti (tilme) obraz Panny Márie; Panny s tmavou pleťou a mestickými, miešaneckými črtami tváre, podopieranej anjelom s krídlami z pelikána a papagájov quetzal a guacamayo; matky, ktorá je schopná vziať na seba črty svojich detí, aby im dala cítiť, že majú účasť na jej požehnaní.

Zdá sa, akoby nám Boh znova a znova nástojčivo ukazoval, že ten kameň, ktorý stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným (porov. Ž 118,22).

Drahí bratia a sestry, uprostred tejto dialektiky plodnosti a neplodnosti hľaďme na kultúrne bohatstvo a rozmanitosť našich národov Latinskej Ameriky a Karibiku. Ona je znakom toho veľkého bohatstva, ktoré sme pozvaní nielen zušľachťovať, ale – a osobitne v našich časoch – aj odvážne brániť pred každým homogenizačným zámerom, ktorý vedie k nanucovaniu – pod rúškom príťažlivých sloganov – jediného spôsobu rozmýšľania, bytia, cítenia a žitia, čo siaha – osobitne u našich mladých – až k vsugerovaniu pocitu menejcennosti pre príslušnosť k tej či onej kultúre. V konečnom dôsledku, naša plodnosť si od nás vyžaduje brániť naše národy pred ideologickou kolonizáciou, ktorá potiera to, čo je v nich najbohatšie, či už sú to indiáni, afroameričania, mestici, vidiečania alebo obyvatelia predmestí.

Matka Božia je predobrazom Cirkvi (Lumen gentium, 63) a od nej sa chceme naučiť byť Cirkvou s miešaneckou tvárou, s tvárou indiánskou, afroamerickou, s tvárou roľníka, s tvárou ako ten „remeň, krídlo či chvost“. S tvárou chudobnou: nezamestnaného, malého chlapca, dievčaťa, starca i mladého človeka, aby sa nikto necítil neplodným ani neosožným, aby sa nikto necítil zahanbeným či menejcenným. Ale naopak, aby sa každý, rovnako ako Alžbeta a Juan Diego, mohol cítiť nositeľom prísľubu, nositeľom nádeje, a mohol z hĺbky srdca vysloviť: „Abba!“, čiže povedať „Otče!“ (Gal 4,6), vychádzajúc z tajomstva tohto synovstva, ktoré bez toho, aby zotieralo črty kohokoľvek, robí nás univerzálnou pospolitosťou a vytvára z nás ľud.

Bratia a sestry, v tejto atmosfére vďačného pripomenutia si, že sme latinskoameričania, spievajme v našom srdci Alžbetin chválospev, chválospev plodnosti, a vyslovme spoločne s našimi národmi, ktoré to neúnavne opakujú: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života, Ježiš.