12.1.2022 Katechéza pápeža Františka (7): Svätý Jozef – tesár
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelisti Matúš a Marek hovoria o Jozefovi ako o „stolárovi“ alebo „tesárovi“. Predtým sme počuli, že obyvatelia Nazareta, keď počuli Ježiša hovoriť, sa pýtali: «Vari to nie je tesárov syn?» (Mt 13,55; porov. Mk 6,3). Ježiš vykonával remeslo svojho otca.
Grécke slovo tekton, ktorým sa označovala Jozefova práca, bolo preložené rôznymi spôsobmi. Latinskí cirkevní otcovia ho preložili ako „stolár“. Nezabúdajme však, že v časoch Ježiša v Palestíne drevo slúžilo okrem výroby pluhov a rôzneho nábytku aj na stavbu domov, ktoré mali drevené rámy a terasovité strechy zhotovené z trámov pospájaných vetvami a hlinou.
Preto bol pojem „stolár“ alebo „tesár“ všeobecným označením, ktoré znamenalo tak remeselníkov s drevom, ako aj tých, čo sa zaoberali stavebnými činnosťami. Bola to dosť namáhavá práca, pretože sa muselo pracovať s ťažkými materiálmi, ako je drevo, kameň a železo. Z ekonomického hľadiska nezabezpečovala veľké zárobky, ako možno usudzovať zo skutočnosti, že Mária a Jozef, keď predstavovali Ježiša v chráme, obetovali len pár hrdličiek či holubov (porov. Lk 2,24), ako to Zákon predpisoval pre chudobných (porov. Lv 12,8).
Ježiš sa teda ako dospievajúci chlapec naučil tomuto remeslu od svojho otca. Preto keď ako dospelý začal kázať, jeho udivení susedia sa ho pýtali: «Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc?» (Mt 13,54) a pohoršovali sa nad ním (porov. v. 57) – lebo bol synom tesára, no hovoril ako nejaký učiteľ zákona, a toto ich pohoršovalo.
Neberie sa dostatočne do úvahy skutočnosť, že práca je podstatnou súčasťou ľudského života a tiež cesty k svätosti. Práca neslúži len na obstaranie si spravodlivej obživy: je to tiež priestor, kde môžeme vyjadriť seba samých, cítiť sa užitoční a naučiť sa veľkej lekcii konkrétnosti, ktorá pomáha duchovnému životu, aby sa nestal „spiritualizmom“. Bohužiaľ, práca je často rukojemníkom sociálnej nespravodlivosti a namiesto toho, aby bola prostriedkom poľudšťovania, stáva sa existenčnou perifériou.
Mnohokrát sa pýtam sám seba: s akým duchom konáme svoju každodennú prácu? Ako sa vyrovnávame s únavou? Vnímame svoju činnosť len ako spojenú s vlastným osudom, alebo aj s osudom iných? Práca je totiž spôsob, ako vyjadriť našu osobnosť, ktorá je svojou povahou vzťahová. Práca je tiež spôsob, ako vyjadriť svoju kreativitu: každý robí prácu vlastným spôsobom, vlastným štýlom; tú istú prácu, ale iným štýlom.
Je krásne myslieť na to, že sám Ježiš pracoval a naučil sa tomuto umeniu práve od sv. Jozefa. Dnes si musíme položiť otázku, čo môžeme urobiť, aby sme obnovili hodnotu práce, a ako môžeme ako Cirkev prispieť k tomu, aby sa práca vymanila z logiky púheho zisku a mohla byť prežívaná ako základné právo a povinnosť človeka, ktorá vyjadruje a zvyšuje jeho dôstojnosť.
Drahí bratia a sestry, za toto všetko chcem dnes predniesť modlitbu, s ktorou sa sv. Pavol VI. obrátil na sv. Jozefa 1. mája 1969:
Ó svätý Jozef, patrón Cirkvi,
ty, ktorý si po boku vteleného Slova denne pracoval, aby si zarobil na chlieb, čerpajúc od Neho silu žiť a pracovať;
ty, ktorý si zakúsil úzkosť o zajtrajšok, trpkosť chudoby, neistotu práce:
ty, ktorý dnes vyžaruješ svoj osobný príklad ako pokorný pred ľuďmi, ale ozaj veľký pred Bohom,
chráň pracujúcich ľudí v ich každodennom tvrdom živote, chráň ich od znechutenia, od negativistickej vzbury, ako aj od pokušení hedonizmu;
a stráž pokoj vo svete, ten pokoj, ktorý jediný môže zaručiť rozvoj národov. Amen.