Tretiu otázku Svätému Otcovi položil 27-ročný Dario, ktorý pôsobí ako zdravotný brat v paliatívnom zariadení. Hovoril o veľkých otázkach a neistotách ohľadom života, smrti i viery. „Nie je ľahké nájsť sprievodcu, ktorý by mal čas na konfrontáciu a hľadanie“, povedal Dario. Cirkev sa podľa jeho slov zdá byť „čoraz vzdialenejšia a uzavretejšia vo svojich rituáloch“ a „časté škandály robia Cirkev v očiach mladých málo hodnovernou“. Mladí podľa jeho názoru potrebujú Cirkev s úprimným svedectvom, ktorá by ich sprevádzala a načúvala ich pochybnostiam.
„Dario vložil prst do rany a viackrát zopakoval slovo „prečo“. Nie všetky „prečo“ majú odpoveď. Napríklad otázka: Prečo trpia deti? Kto mi to dokáže vysvetliť? Nemáme odpoveď. Jedinú nájdeme hľadiac na ukrižovaného Krista a jeho Matku: tam nájdeme cestu, aby sme v srdci zacítili niečo, čo bude odpoveďou.
V modlitbe Otče náš (porov. Mt 6,13) je jedna žiadosť: „Neuveď nás do pokušenia“ Taliansky preklad (tal. Non ci indurre in tentazione) bol nedávno doladený na presný preklad originálneho textu, pretože mohol znieť nejasne. Môže nás Boh Otec „uvádzať“ do pokušenia? Môže klamať svoje deti? Iste, že nie. A preto správnym prekladom je: „Nenechaj nás napospas pokušeniu“ (tal. Non abbandonarci alla tentazione). Zadrž nás od konania zla, osloboď nás od zlých myšlienok…
Niekedy slová, aj keď hovoria o Bohu, zrádzajú jeho posolstvo lásky. Niekedy sme to my, kto zrádza Evanjelium. A Dario hovoril o tomto zrádzaní evanjelia, a povedal toto: „Cirkev, nositeľka Božieho slova na zemi, sa zdá byť čoraz viac vzdialená a uzavretá vo svojich rituáloch“. To, čo povedal, je silné. Je to úsudok o nás všetkých, a osobitným spôsobom o duchovných pastieroch, úsudok o zasvätených mužoch a ženách. Povedal nám, že sme čoraz viac vzdialení a uzavretí v našich rituáloch.
Počúvajme to s rešpektom. Nie vždy je to tak, ale niekedy je to pravda. Pre mladých už viac nestačí len diktovanie zhora: „Potrebujeme dôkazy a úprimné svedectvo, ktoré by nás sprevádzalo a načúvalo nám, kvôli pochybnostiam, ktoré u našej generácie vznikajú každý deň“. A od nás všetkých, pastierov i veriacich, žiada sprevádzanie, načúvanie a vydávanie svedectva.
Ak sa ja, kresťan, či už ako veriaci laik, veriaca laička, kňaz, sestra či biskup, ak sa my, kresťania, nenaučíme načúvať utrpeniam, problémom, zostať ticho a nechať druhého hovoriť a načúvať mu, nikdy nebudeme schopní dať pozitívnu odpoveď. A mnohokrát sa pozitívne odpovede nedajú dať prostredníctvom slov – musia sa dať riskovaním seba samých v dosvedčovaní. Tam, kde nie je svedectvo, tam nie je Duch Svätý. Toto je vážne.
O prvých kresťanoch sa hovorievalo: „pozrite, ako sa milujú“. Pretože ľudia videli svedectvo. Vedeli počúvať a žili tak, ako hovorí evanjelium. Byť kresťanom nie je istý „status“ života, akýsi kvalifikačný status typu: „Ďakujem ti, Pane, za to, že som kresťanom a nie som ako tí druhí, ktorí v teba neveria“. Páči sa vám táto modlitba? Toto je modlitba farizeja, pokrytca – takto sa modlia pokrytci. „Nuž , chudáci ľudia, nič nechápu. Nechodili na náboženstvo, nechodili na katolícku školu, na katolícku univerzitu, sú to chudáci…“ – Je toto kresťan? Nie! Toto škandalizuje! Toto je hriech.
„Ďakujem ti, Pane, pretože nie som ako tí druhí – chodím v nedeľu do kostola, robím toto a tamto, mám usporiadaný život, chodím na spoveď, nie som ako tí druhí …“ – Je toto kresťan? Nie. Musíme si vybrať svedectvo. Raz, pri obede v Krakove, mi jeden mladý muž povedal: „Mám problém na univerzite, pretože mám jedného spolužiaka, ktorý je agnostik. Povedzte mi, otče, čo mám povedať tomuto agnostickému spoločníkovi, aby som mu pomohol pochopiť, že naše náboženstvo je to pravé?“ Povedal som mu: „Posledná vec, ktorú máš robiť, je niečo mu hovoriť. Začni žiť ako kresťan a on sám sa ťa bude pýtať, prečo takto žiješ.“
Dario ešte pokračoval takto: „Zbytočná okázalosť a časté škandály robia v našich očiach Cirkev už len málo hodnovernou. Svätý Otec, akým spôsobom máme na toto všetko hľadieť?“ Škandál formálnej a nie svedčiacej Cirkvi; škandál uzavretej Cirkvi, pretože nevychádza von. On musí každý deň vyjsť von zo seba samého – či už je spokojný, či je smutný, no musí vychádzať, aby chorým prejavil lásku, aby im poskytol paliatívnu liečbu, ktorá robí ich prechod do večnosti menej bolestným. A on vie, čo je to vyjsť zo seba samého, čo je to ísť smerom k druhým, prekročiť hranice, ktoré mi dávajú istotu.
V Apokalypse je pasáž, v ktorej Ježiš hovorí: „Klopem na dvere: ak mi otvoríte, vstúpim a budem s vami večerať“. Ježiš k nám chce vstúpiť. A ja mnohokrát myslím na Ježiša, ktorý klope na dvere, avšak zvnútra, aby sme ho nechali vyjsť von, pretože mnohokrát, bez svedectva, ho nechávame uväzneného našimi formalitami, našimi uzavretosťami, našimi egoizmami, naším klerikálnym spôsobom života. A klerikalizmus, ktorý sa netýka len klerikov, je postojom, ktorý sa týka nás všetkých: klerikalizmus je zvrátením Cirkvi. Ježiš nás učí tejto ceste vyjdenia zo seba samých, ceste dosvedčovania. A toto je škandál – pretože sme hriešnici – nevyjsť von zo seba pre vydávanie svedectva.
Pozývam vás požiadať Dária alebo niekoho iného, kto robí túto prácu, kto je schopný vychádzať zo seba, aby vydal svedectvo. A potom, uvažovať. Keď hovorím „Cirkev nevydáva svedectvo“ – môžem toto povedať aj o sebe? Vydávam ja svedectvo? On to môže povedať, pretože dáva svedectvo každý deň, prácou s chorými. Môžem to však povedať ja? Každý z nás: môžeme kritizovať určitého kňaza, nejakého biskupa či iného kresťana, ak nie sme schopní vyjsť zo seba samých, aby sme vydávali svedectvo?
Drahí mladí – a toto je posledná vec, ktorú poviem – Ježišovo posolstvo, Cirkev, je bez svedectva len dym.“